"Keď hľadíš do temnoty dostatočne dlho, zistíš, že temnota hľadí naspäť."

-Sarah J. Maas, A court of wings and ruins (voľný preklad)

Temnota ju obklopovala to všetkých strany, okrádala ju o všetky zmysly a každú jednu vec, ktorú mohla zachytiť. Jediné, čo vnímala, čo jej tá nekonečná čerň okolo nej dovolila vnímať, bolo masívne telo jeleňa, na ktorom sedela a ktorý s ňou uháňal s vetrom o preteky pomedzi stromy. Napriek tomu, že mohli byť tej noci slepými, do ničoho nenarazil. Cleo bola za svojho spoločníka nekonečne vďačná, no v tej chvíli to nebola schopná zaregistrovať. Nie, jediné, čo pre ňu vtedy existovalo, boli poryvy vetra narážajúce jej do tváre a hviezdy, ktoré svietili na oblohe ako záchrana, ktoré jej pripomínali, že ešte je nádej, že ešte nie je všetko zatratené.

Milovala ten pocit. Milovala, keď si ju noc zobrala, keď jej ukázala krásy, ktoré si počas dňa nikdy nebude môcť všimnúť. Keď mesiac odel vody do striebristých závojov, keď sa kvapky lesknúcej sa farby rozfŕkli po tmavej oblohe, keď na to dielo prírody hľadela a nemohla odolať úsmevu. Poznala každé jedno súhvezdie, hľadievala na najjasnejšiu hviezdu noci a volala na ňu, prosila ju, aby si ju vzala.

Žila pre okamihy, keď neexistovala, keď sa jej telo rozpadlo v nekonečnosti, a ona mohla lietať, mohla plávať, mohla v nej vybuchnúť nekonečná vášeň, ktorú pociťovala. Keď neexistovala, keď ju nikto nevidel, vtedy bola skutočne živá, vtedy konečne cítila, ako jej krv prúdi pod pokožkou a srdce naráža do hrude. Oh, kto ju mohol o to obrať, o to, čo vlastne nepatrilo jej? Kto ju mohol obrať o tie spomienky a pocity, ak len nie svätí? Kto mohol byť tak krutý, aby jej vzal slobodu, vzal krídla?

Oblizovala ju čerň, hrala sa s jej vlasmi, ktoré sa ňou splývali, a Cleo ani len neočakávala, že by mohla postrehnúť záblesk svetla, záblesk ohňa, ktorý sa v tom okamihu zjavil snáď z ničoho. Gaoth, ktorého oči boli väčšmi privyknuté na tmu ako svetlo, sa toho náhleho sýto oranžového svetla zľakol. Prudko zastavil, odskočil doprava a vzopäl sa na zadné, pričom nahlas vydal nerozoznateľný zvuk plný strachu. Keby pred ním niekto stál, videl by, že v jeho pohľade nie je nič pokojné.

Cleo sa ho inštinktívne chytila okolo krku, provizórne oťažej z hrubého špagátu sa jej zamotali medzi dlane. Keď zviera dopadlo zase na všetky štyri, cítila, ako sa chce Gaoth rozbehnúť do neznáma, preto len vysoko zdvihla ruky, čím sa napli aj oťažej, a jeleňa tak zastavila. Majestátne zviera síce stálo na mieste, ale napätie mu bolo cítiť z každého kúsku tela, a preto sa dievčina na ňom snažila čo najrýchlejšie vypliesť. Sama bola však nesústredená, jedným okom stále sledovala plameň tlejúci len pár krokov od nich. A nemohla si pomôcť, no uzrela pri ňom aj siluetu človeka.

Zosadla z jeleňa a priviazala ho o najbližší konár stromu, aby nemohol nikam utiecť. Tušila, že to je hlúpy nápad ísť k neznámemu človeku v strede noci, len s jednou drobnou dýkou, však nemohla si pomôcť. Niečo v nej prosto muselo vedieť, kto založil ten oheň.

Pomalými krokmi sa blížila k ohnisku a v jednom momente zo zeme zdvihla palicu, o ktorú sa začala opierať ako o barličku. Dotyčný si môže myslieť, že je čiastočne hendikepovaná, no pre ňu to bude len ďalšia zbraň. Ako sa nad týmto zamýšľala, ani si neuvedomila, že sa ocitla priamo pri ohni, že jeho teplo jej osvetľuje tvár. Na chvíľku takmer zabudla na nervózneho dupotajúceho Gaotha za ňou a nechala sa len unášať žiarou drobnej vatry. Vskutku, to by sa stalo, keby len neuzrela oči – bezodné, tmavé oči neurčitej farby, ktoré strašia deti v snoch.

Vykríkla a uskočila dozadu, čím len viac vystupňovala jeleňov strach. Vedela, že sa za jej chrbtom snaží odtrhnúť od stromu, a v duchu si hovorila, že by k nemu mala pristúpiť a upokojiť ho, no jej zmysly boli príliš zamestnané tým, čo videla. Malé dievčatko, sotva staršie ako dvanásť rokov, s tmavou pokožkou a hustými mastnými vlasmi, ktoré jej lietali okolo tváre. Pery malo popraskané, šaty potrhané temer na franforce, ruky aj nohy celé doráňané. Na čele sa mu leskla hrubá jazva, ktorá vyzerala ako pozostatok vážneho či dokonca smrteľného zranenia.

„Neplaš sa," rieklo potichu stvorenie pred ňou. Hlas, ktorým tú vetu vyslovilo, bol chrapľavý, ako by dievča rozprávalo len veľmi zriedkavo, ak vôbec. Pritom ako pootvorila ústa, si Cleo všimla, aké má špinavé zuby - toto dieťa už pekne dlho neuzrelo civilizáciu.

„Kto si?" vyhŕkla skôr, ako sa stihla zastaviť, a pomaly sa posunula dozadu, smerom k tieňom a svojmu jeleňovi.

„Myslela som si, že niekto ako ty, Cleo Velleity, bude mať dosť vychovania, odvahy alebo čohokoľvek, čo by to slušný človek vlastne mal mať," rieklo dievča a vyzeralo to, že aj takýto krátky, nepodstatný rozhovor ju nepredstaviteľne vyčerpáva. Cleo to však bolo jedno. Odkiaľ, dopekla, vedela jej meno? Ako ho mohla dozvedieť? Odkiaľ ju poznala a ako ju vôbec mohla spoznať, keď ju tiene halili do svojich rób?

„Nie som Cleo Velleity," zaklamala a o niečo odstúpila, aby jej neznáme dievča nemohlo poriadne vidieť do tváre. Vskutku nepotrebovala, aby o polnoci stretla nejakú podivínku, ktorá, svätí vedia odkiaľ, pozná jej meno a snaží sa s ňou zhovárať.

„Neklam mi, Nang," riekla chrapľavo osoba pred ňou a jediným pohybom zariadila, že stála na nohách. Hoci skutočne nemohla mať viac ako trinásť rokov, bola od nej len o pol hlavy nižšia, aj keď jej váha bola aspoň o polovicu menšia. Nikdy si nemyslela, že by videla stelesnenie frázy kosť a koža, no zdalo sa, že sa jej práve naskytla príležitosť. „Som Arlean De'Ctuyo, mág smrti. Mŕtvi mi šepkajú, kto si, kto boli tvoji rodičia, koho schovávaš za klamstvami."

Cleo od prekvapenia ešte viac ustúpila, čím sa ocitla bližšie k svojmu jeleňovi, ktorý, zdalo sa, dokázal rozoznať, že sa deje niečo neprirodzené a kopytami začal do zeminy zahrabávať ešte prudšie a nástojčivejšie. Hoci to ani jedna z dievčin nevidela, pohadzoval hlavou a snažil sa oslobodiť, akoby vedel, kto Arlean je a čo dokáže spôsobiť - akoby vedel, že vládne samotnej smrti.

„Viem, kto si, pretože tí z druhého sveta nie sú jediní, ktorí ťa poznajú. Budúcnosť si taktiež šepká tvoje meno, hovorí o tebe už dlho. Život a smrť sa naťahujú o tvoj príbeh, tvoj osud práve píšu do hviezd. Počujem ich každý večer, vravia mi, čoho všetkého si schopná, čo všetko by si mohla dokázať, keby si sa nebála nazrieť pod povrch, keby si sa nebála toho, čo sa v tebe skrýva." Dieťa obišlo ohnisko a zastalo tesne pred ňou. Teraz dokázal mág slnka povedať, že vo farbe očí tohto podivného stvorenia sa skutočne nezmýlil - nevidela nič iné, len bezodnú tmu, ktorú nepretínala žiadna konkrétna farba.

„Máš moc zmeniť pohľad na svet, zmeniť svet samotný, hoc len tvoj vlastný, hoc len tak malý a nepodstatný medzi ostatnými," pokračovalo dievča strašidelne a načiahla sa za ňou, no Cleine rokmi brúsené reflexy zareagovali skôr ako ona. Uhla sa a Arlean sa prepadla dopredu, tvárou priamo na zem, to jej však nezabránilo, aby nerozprávala ďalej: „Videla som Hviezdy osudu, ako sa hádajú kvôli úlohe, ťažkej úlohe, ktorá ti padne na plecia, a ty ju budeš musieť prijať. Videla som ich, ako k nám schádzajú a zasievajú budúcnosť, ako opäť prebúdzajú minulosť a čarujú s prítomnosťou.

Videla som, ako sa to všetko blíži - tiene a svetlá, otázky a odpovede. Prezradili mi, že výprava bude len koniec začiatku, len to nepodstatné. Je to blízko, na dosah ruky a mesiac mi spieval, že to všetko vkladajú do opatery mágom. Uzrela som, ako sa oddelené spojí, ako biela a čierna budú šedou a dobro so zlom sa zahalia. Bolo mi dovolené odhaliť snúbenie síl mocnejších, než si ktokoľvek kedy predstavoval."

Ďalej jej už Cleo nerozumela, len sledovala, ako sa pred ňou snaží pozviechať na nohy niečo, čoho rozum mal ďaleko za myšlienkami obyčajného pubertiaka. Ako v omámení hľadela na postavu, o ktorej bola presvedčená, že ju nevidí naposledy, rovnako ako bola presvedčená, že toto stretnutie nebolo náhodné. A predsa keď videla, ako sa trápi, ako sa nevie postaviť na roztrasené nohy, ako sa rukami škriabe k stromu, o ktorý by sa oprela, ako sa jej v ústach so slinami mieša aj hlina, vlasy a odlomené vetvičky, ako ju jej zodraté chodidlá sotva udržia bez prenikavej bolesti - nedokázala sa donútiť pomôcť jej. Vedela, že v tej chvíli zradila svojich rodičov a výchovu, ale neprekonala sa.

Hľadela preto len na mága smrti, ktorý jej mohol pri plnej sile zobrať dych jediným pohybom prsta, ako sa snaží prežiť, ako sa jej snaží hľadieť do očí a tak nadviazať kontakt. Nechcela to - jedinú túžbu, ktorú vtedy pociťovala, bola tá po úteku, po teplom kozube a zamknutej izbe.

Netušila, ako sa sem tento človek dostal, ako mohol v Zelených lesoch prežívať po celé tie chladné noci a sparné dni len s prikrývkami z listov a chladným potokom. Nezaujímalo ju to. Strach jej ovládol celé telo, každú jednu končatinu a všetko, o čom si myslela, že jej patrí. Zrejme sa však mýlila a skôr, ako si stihla uvedomiť, čo robí, len cítila, ako sa hýbe a odväzuje Gaotha.

Chvatne naňho vysadla a dovolila si posledný raz sa obzrieť na Arlean De'Ctuyo, ktorá sa konečne oprela o strom a vztýčila sa do svojej plnej výšky. Zdalo sa jej, že ich pohľady si vymenili slová, ktorým ona nedokázala rozumieť, že ten nemý rozhovor, ktorý jej mal byť spásou, odmietla. Predsa si na záblesk okamihu pomyslela, že cíti význam, ako ju ťahá naspäť na toto miesto, ako zväzuje jej podvedomie a vnucuje sa mu, ako ju opúšťala viera, že všetko ostane pokojné. Akoby toto jediné stretnutie ovplyvnilo každý jej ďalší skutok.

Lenže ona sa bála. Bála sa tak veľmi, až mala pocit, že ak by si to niekedy priznala, ten pocit by ju pretrhol, zároveň ho však nemohla poprieť. Celá sa triasla, každá jedna stena v jej vnútri a piliere jej života sa triasli, otriasali v základoch, keď si predstavila, čo by toto šialené dievča mohlo vykonať, čo by sa mohlo stať, keby si jej slová pripustila, keby im dovolila, aby to bola pravda.

A práve preto, lebo jej brat pravdu, lebo bolazbabelá, popchla jeleňa do galopu. Zviera sa pod ňou rozcválalo a unášalo ju dodiaľav, ktoré nemala nikdy uzrieť. Keď konečne striasla zo seba špinavý dotykmága smrti - alebo človeka, ktorý to o sebe tvrdil -, otočila sa, no neuzrelaani len iskru z ohňa, ktorý ju pred niekoľkými okamihmi tak vystrašil. Ako byto celé bola len obyčajná spomienka, len výplod jej fantázie. Varovanie, ktoréjej svätí zoslali, ktoré jej malo všetko pripomenúť.    

---

Drahí moji milovaní dvaja verní čitatelia, ktorí ma ešte neopustili, táto kapitola je fakt sakra dôležitá - aspoň pre mňa. Veľmi dobre si pamätám, keď som ju pred rokom a pol publikovala; pätnásta v poradí, objavenie novej postavy, ktorá je zatiaľ vedľajšou a o ktorej som nemala ani len tušenia, ako veľmi sa postupom času v mojej hlave stane pre príbeh významnou. Spomínam si, že už vtedy som si neskutočne užívala opisy, keď jazdila v tme, jej strach a zamilovanosť v pohľade hviezd. Spomínam si, ako úžasný pocit to bol o tom písať. Ale tú kapitolu teraz radšej neotvorím, lebo by som ešte odpadla od hrôzy, aké žvásty s chybami (nie žeby tu teraz neboli) som popísala :D

No aj táto kapitola je teraz veľmi významná. Oproti pôvodnej verzii je táto v tomto momente zredukovaná o skoro 13 000 slov! Vidíte to gigantické číslo? A že na seba nemám byť hrdá :DD teraz vážne - kto sa tešil na toto malé stvorenie? (come on, viem, že áno)

Btw. veľmi veľmi sa snažím niečo písať alebo čítať, lenže sa mi akosi dostalo pod kožu GoT (žiadne spoilery, som na konci druhej série!), takže to nevidím veľmi reálne. Och a pamätáte si ten zoznam kníh, po ktorých sa mám chuť ísť so svojimi príbehmi zahrabať pod zem? Hoci GoT pozerám a nečítam, pokojne tam prihoďte aj to, účinok je stále rovnaký :D

Každopádne prajem ešte peknú nedeľu a hm... týždeň s pevnými nervami. Mám pocit, že to budeme všetci potrebovať :D

-Tinna V.

PS: som jediná, ktorá je zmätená z tých nových kategórií a ratingu?