Krútila sa vo víre tanca, jej nohy sa pohybovali po studenom kameni, jej kontrola nad nimi sa temer úplne vytratila, jej ruky sa obtierali o tie Fredove, na tvári jej večne pohrával úsmev, keď ju dvíhal do vzduchu, keď ňou točil, keď ona od neho utekala a on si ju k sebe zase pritiahol, keď sa pretancovali pomedzi všetky páry, oči len jeden pre druhého, ako keby zvyšok sveta ani len neexistoval. Všetko sa jej to zdalo tak dokonalé, tak jednoduché a – šťastné. Vedela, že v tých chvíľach, v tých momentoch, ktoré sa jej vryli do pamäti, bola skutočne šťastná, skutočne cítila tú emóciu, ktorá jej bola v poslednom čase priveľmi vzdialená, skutočne ňou preletel duch tých ojedinelých nádejí detstva, skutočne ho cítila.

Počas toho, ako sa jej telo vlnilo, ako sa predierala pomedzi všetkých tých ľudí, ako sa nechala unášať kúzlom prítomnosti, si uvedomila, že tanec naozaj nebol natoľko odlišný od boja. Aj tu nechala svoje telo plynúť s momentom, nechala sa strhnúť piesňou, ktorú spievala jej krv, ktorú počula počas tichých nocí a bezodných rán. Obe balady, obe ódy, ktoré sa jej drali spod prstov, keď ich položila na chladné drevo klavíra, obe živé a prítomné, pritom každá z nich úplne iná.

Keď bojovala, bola to krutosť, ktorá ju pochytila, bola to túžba po ľudskej krvi, po tom, aby niekoho zranila, aby vyhrala. Nechala Apheenid, ktorý v nej kričal, aby urobil, pre čo bola zrodená, nechala sa zlákať tými pocitmi, tou bojovníčkou, ktorú v nej všetci videli – chladnokrvnú a neúprosnú, ako keby ani len nemala dušu, akoby jej srdce zobrali dávno pred narodením.

A predsa tu teraz bola, jej myseľ sa opíjala v okamihu prežitého, v tom, ako spontánne sa správala, ako sa usmievala a užívala si všetko, čo prichádzalo, nebojac sa toho, ako ju to ovplyvní. Bola to druhá pieseň, druhý spev ľudí, podstata toho, prečo sa zakaždým cítila previnilo, keď prestala zabíjať, podstata toho, prečo plakávala potom, čo prvýkrát mučila. Bola to práve táto jej stránka, ktorá všetkým jej blízkym ukazovala, že má dušu, že má srdce, že o ne neprišla a nikdy ani nechce. Popri surovej mágii, ktorá sa ňou liala, to bola jediná vec, ktorá jej bránila v tom stať sa príšerou, ktorá ju prenasledovala v nočných morách.

Ďakovala za to všetkým svätým, že sa takto nenechala zlákať, že odmietla, pretože bola presvedčená, že aj pre to mohla byť teraz tu, mohla hľadieť do šedi búrkových mračien a vytešovať sa z toho, že konečne trávi čas s niekým, koho pozná, koho ľúbi, že to nie je ten cudzinec, ktorého pohľad nespoznávala, ktorý, zdalo sa jej, bol ako z iného sveta. Niežeby toho ten večer veľa narozprávali, ale už i len jeho samotná prítomnosť spôsobila, že sa snažila uložiť si do pamäti každú jednu sekundu, ktorá uplynula, ktorá im pretiekla pomedzi prsty a posúvala ich dopredu.

Vedela však, že ten okamih, kedy medzi nimi jeden z nich prelomí to pokojné, mierne ticho, nastane už čoskoro. Možno to malo byť vtedy, keď sa potkla a zvalila skoro celý rad tanečníkov, alebo keď Frederick musel na niekoľko minút odísť a ona lapala po dychu, pretože napriek jej výcviku a tvrdým tréningom s Eeghtom Evasianom jej pľúca nestíhali. No náhoda, či možno i Hviezdy osudu zariadili, že to bolo vtedy, keď ju začalo páliť v hrdle od smädu, keď sa jej vlasy začali lepiť na krk a pot jej stekal po každom záhybe pokožky. Vtedy sa nahla k Fredovi a vyprahnutým hlasom prehovorila: „Poďme sa napiť."

Veľmi dobre si bola vedomá toho, že konverzáciu, ktorá mala nasledovať, mohla využiť na poznamenanie toho, ako veľmi dobre si zatancovala, aby pochválila šatu zvyšným dámam, aby zavtipkovala o ich priateľoch, ktorý sa, rovnako ako oni, bez prestávky krútili v strede davu. Namiesto toho však len potichu prešla k stolu s nápojmi, naliala si za pohár čierneho vína – dar vládcu Murtocy – a zahľadela sa svojmu spoločníkovi do tváre.

„Fred," oslovila ho potichu, ale vôbec nepochybovala o tom, že ju počul. Bolo to aj tým, že si prestal do čaše liať hutnú tekutinu páchnucu alkoholom a svoju pozornosť obrátil na ňu. Skoro to vzdala, skoro sa ho na nič z toho neopýtala, skoro sa opäť stala slabou a nechala prítomný moment, aby si ju zobral. No i napriek tomu všetkému sa prekonala a riekla: „Viem, že by som nemala, ale chcem vedieť, čo sa ti stalo. Chcem vedieť, prečo predo mnou utekáš. Chcem vedieť, odkiaľ sa poznáš s Arlean, kde si bol. Uvedomujem si, že nemám žiadne právo chcieť od teba odpoveď, no i napriek tomu tu stojím a dožadujem sa jej. Nemusíš mi ju dať, ale si môj priateľ a ja ťa žiadam – žiadam ťa, Frederick – aby si mi povedal pravdu a aby si sa mi viac nevyhýbal, aby sme si boli zase blízki. To je všetko, čo chcem, nič viac od teba nežiadam."

Dokázala by čítať v jeho očiach keby mohla, keby len mala tú možnosť, no nechcela. V ten večer nie. Vedela, že jej to musí povedať všetko sám, pretože presne na to existovali noci ako tieto, presne na to existovali priateľstvá ako tieto, presne na to existovali pocity ako tieto. A keď badala, že váha, odložila svoj pohár, stisla mu ruku a so zatajeným dychom sa usmiala.

Zdalo sa jej, že v tej chvíli sa zlomil. V jeho pohľade rozkvitol nekonečný žiaľ, žiaľ človeka, ktorý si prešiel peklom a naspäť, žiaľ človeka, ktorý nemohol mať sotva dvadsaťdva rokov. Až vtedy si všimla jeho vrásky okolo oči a drobné čiarky, ktoré sa mu začali črtať na čele. Kdekoľvek bol, čokoľvek tam robil, zobralo mu to mladosť – a ona to nenávidela.

„Och, Cleo, je mi to tak ľúto, všetko mi je tak ľúto. Prepáč mi to, viem, že som to nemal robiť, že som sa správal ako hlupák, ale nechcel som vám ublížiť, nechcel som, aby ste museli znášať následky mojich činov. Je mi to ľúto, prosím, odpusti mi to, ale nemohol som inak, nemôžem inak, neviem, čo mám robiť. Prosím, len mi to odpusti, prosím," riekol, v jeho hlase toľká zlomenosť a nenávratnosť, až sa jej zazdalo, že jeho ozvena sa odrážala od stien samotného pekla, že diabli smútku priadli jeho tón a myšlienky, jeho skutky a spomienky.

„Frederick, ale ja som ti už odpustila, ja viem, že ti to je ľúto. Nevyčítam ti tvoje skutky, nikdy by som ti nemohla vyčítať, niečo... niečo..." niečo, čo som urobila aj ja. Prehltla, pachuť vína sa jej rozliala na jazyku. „Nechcem po tebe ospravedlnenie, Fred, nikdy som ho nechcela – chcem vysvetlenie, chcem vedieť, prečo to robíš, prečo sa tak chováš. To je jediné, čo ma zaujíma. A to, ako ti môžem pomôcť, tak mi to, prosím, len povedz," naliehala a sledovala, ako otvára ústa, aby jej protirečil. Nezastavila ho.

„Nemala si mi odpúšťať, nie kým nevieš, čo všetko som napáchal, čím všetkým som sa stal. Nemusela si mi odpúšťať, nemusela by si to urobiť a nič by ťa to nestálo, nesnaž sa ma presvedčiť o niečom inom. Si schopná všetkého, ak chceš. A keby si len vedela, keby si len chcela – toto všetko mohlo byť inak. Každá tvoja spomienka sa mohla líšiť, zmiznúť. Všetci máme tú moc. Skutočne nebezpeční ľudia sú tí, ktorí si to aj uvedomujú."

Vedela, že mu nemusela odpustiť, že tento skutok nebol jej povinnosťou, len jej čírou voľou. No taktiež vedela, že keby to tak nespravila, jej vnútro by pohltila tma, ona sama by sa ocitla v mestách ničoty, z ktorých nepoznala cestu späť, pretože všetko v nej by na ňu kričalo, aby tak učinila, nemohla by sa sústrediť na nič iné. Nechápal, že nemala na výber, ale ani mu to nemienila vysvetľovať.

„Tak mi nepovedz, čo sa ti stalo, ak to nechceš. Nepovedz mi, kde si bol, čo si robil, ako si sa zachoval. Ak mi neveríš, nepovedz mi to, ak mi neveríš, o toto vysvetlenie ťa nežiadam. No aspoň mi objasni, odkiaľ sa poznáš s Arlean, prečo sa mi vyhýbaš, prečo sa mi nechceš pozrieť do očí, hoci vieš, že sa nezľaknem." Klamstvo, sypalo sa z nej klamstvo za klamstvom. Mohla by byť anjelom luhárov, mohla by byť ich svätou. Ubíjalo ju, keď sa počula hovoriť, že jej neverí, ubíjalo ju počúvať samu seba, ako mu klame o tom, ako sa ho nebojí, pretože to nebola pravda – veď tak sa definuje klamstvo. Bála sa ho, vždy keď uvidela tie diery, z ktorých nebolo návratu, to more čiernej temnoty, zľakla sa a chcela plakať, chcela kričať, no nikdy tak neurobila.

„Nejde o to, že ti neverím – toto je o niečom úplne inom. Nie je to o nikom z vás, je to len..." Vetu nedokončil, no to jej neprekážalo, pretože to dokázala vyčítať z jeho očí, videla to v odraze jeho tváre, ktorá, zdalo sa, bola zničená pod návalom utrpenia, ktoré naňho zhodila. Je to len o hanbe. O jeho, o tom, ako sa stiesňal vysloviť čokoľvek naviac, akoby skutočne niesol potupu za svoje činy, každým krokom, každým dopadnutím podrážky o zem, mu to jeho okolie pripomínalo ešte živšie. Frederick sa zhlboka nadýchol, zahľadel sa na ňu a vravel jej: „Keď som sa vracal, šiel som cez Zelené lesy. Poslednú noc, čo som v nich trávil, za mnou prišla Arlean, no nechcela odo mňa ani jedlo, ani vodu. Chcela sa so mnou len porozprávať a skôr, ako som si to stihol uvedomiť, hovorila mi o mojich tajomstvách, ktoré som nikdy nikomu nespomenul, o mojich skutkoch, ktoré mali byť zapadnuté prachom. Vedela o mne všetko bez toho, aby som jej čokoľvek vyzradil a potom, keď mi prezradila, že Hviezdy osudu si nie sú isté mojou budúcnosťou, sa vytratila do tmy, rovnako ako sa v nej zjavila." Takže ich prvé stretnutia s mágom smrti boli rovnaké – ako stretať princeznú neznáma a temna ležiaceho pred nimi. „A prečo som sa s tebou nechcel rozprávať, prečo som sa ti vyhýbal? Bál som sa, Cleo. Tak veľmi som sa bál, že ti ublížim, že sa opäť stanem niekým iným, že keď uvidíš, kto som, zavrhneš ma – že ma všetci zavrhnete a ja tomu zostanem napospas sám, že mi nebude mať kto pomôcť. Tak veľmi som sa bál, že ak by som sa s vami začal rozprávať, všetko by sa pokazilo a spôsobil by som újmu nielen sebe, ale aj vám. A s tou myšlienkou by som nedokázal žiť. Myslel som si, že je možno lepšie, ak sa s vami nezblížim tak veľmi ako kedysi, keď si nechám odstup – že to bude bezpečnejšie. Ale možno som spôsobil len viac škody."

Túžila niečo namietnuť, túžila zakročiť proti tomuto monológu argumentom, lenže žiaden nemala. Sama veľmi dobre vedela, ako veľmi ju zraňovalo, keď sa na ňu ani len nepozrel na chodbe, keď sa jej zdalo, že ju vôbec nevníma, že na ňu zabudol, že sa preňho stala ničím, že preňho bola nepodstatná. No zrazu pred ním stála, tak blízko, až snáď ani len nebolo možné rozoznať látku ich šiat, a cítila, že to všetko bolo len klamstvo, že to bola len predstava, ktorou sa nechali obaja zlákať, ktorou sa nechali obaja opantať. Preto sa len usmiala, zdvihla svoj zrak k nemu a keď ho objala, šepla: „Už nikdy nesprav takú hlúposť."

Vedela, že keď sa jeho hrudník prudko zdvihol, že keď ju jeho dych pohladil na temeni hlavy, že vtedy sa zasmial. A nikto jej nemusel hovoriť, že to bol úprimný, že to bol skutočný smiech, ktorý za posledné roky počula tak zriedka, až mala pocit, že naň zabudla, že nikdy ani len neexistoval. No mýlila sa, tak odporne sa mýlila, pretože práve teraz tu bol – najkrajší zvuk, aký kedy počula, zvuk, v ktorom sa odrážalo šťastie a uvoľnenosť, zvuk, ktorý bol prísľubom i prísahou, že už nikdy sa nevzdiali.

Tušila, že aj on sa jej chce niečo spýtať, že aj on má otázky - zrejme ohľadom toho jedného popoludnia, počas ktorého sa potácala chodbami Sharu úplne bez zmyslov, snažiac sa trafiť do svojej izby bez akéhokoľvek úspechu. Vedela, že mu to bude musieť raz povedať, že raz sa mu bude musieť priznať, ako veľmi nenávidí mága boja, ako si nadávajú, ako si ubližujú, ako on nenávidí ju. Bola pripravená mu to vyrozprávať, na jazyku mala tie slová, ktorými by sa mu vyžalovala, ktorými by sa mu zverila, ktorými by spečatila ich nemú dohodu, ktorá im plávala krvou, hoci ju nikdy nevyslovili. Sama seba presviedčala, že by sa tak stalo, keď v tom momente k nim nepribehla jej priateľka s výrazom desu v tvári.

Videla ju, pretože sa blížila spoza Fredovho chrbta a tak keď len neveriacky šepla: „Elea?" pustil ju a aj on sa otočil za zlatovláskou, ktorá si k nim razila cestu, len niekoľko krokov za ňou i Carden Neeras, strach v jeho črtách skoro identický s tým jeho spoločníčky. „Stalo sa niečo?" spytovala sa ustráchane, hoci to bolo úplne zbytočné, pretože aj bez toho, aby čokoľvek vyslovili, vedela, že tento večer neskončí tak, ako si to vysnívala.

„Cleo, Fred, poďte s nami," riekla jej priateľka, v jej hlase badala niečo neznáme, pocit či myšlienka, ktorú nikdy predtým nezachytila, no spoznala ju, keď Elea dokončila vetu slovami, „Zarev a Eeght sa chcú s nami zísť." Zášť – bola to číra zášť.

---

*publikujem závratnou rýchlosťou a teším sa z toho ako malé dieťa*

poznáte ten zvláštny pocit, keď vaše postavy robia presne to, čo od nich chcete, a dokonca sa tak aj správajú a rozprávajú? Well, nuž ja som tento pocit zažila pri písaní tejto kapitoly a bolo to vskutku zvláštne. Všetko sa stalo presne tak, ako malo, nikto sa nezranil ani sa s nikým nepohádala - sen každého autora, no nie? :DD ale poviem vám, niekedy mám asi radšej, keď sú moje postavy nepredvídateľné (čo Fred, bohužiaľ, nie je)

čo ale vravíte na kapitolu? Frederick nádhere vykorčuľoval z rozhovoru o tom, čo sa mu presne stalo, ale aj k tomu sa dostaneme, nebojte sa :D ako podľa vás zareagovala Cleo? Bola príliš chápajúca a podporujúca, alebo sa zachovala adekvátne? A čo myslíte, čo tak môžu chcieť Zarev a Eeght v strede slávností? Odpoveď (aspoň teda na poslednú otázku) sa zjaví v ďalšej kapitole, ktorú sa mi, dúfam, podarí napísať ešte dnes :3 ani neviete, ako veľmi sa z toho teším!!!

Vidíme sa, hopefully, ešte dnes večer!

-Tinna V.