Vietor ju oberal o tieto myšlienky, vzal si všetko, čo jej patrilo a jej už nič nezostávalo. Opäť sa stratila v jeho chladnom náručí, ktoré ju unášalo do neznáma, ktoré z nej robila len hlúpe dievčatko, ktoré nevie, čo chce, a ona nemala silu odporovať, nemala silu na nič. Aj cez zavreté viečka mohla stále vidieť Fredov pohľad, pohľad, ktorý ju chcel zachrániť, ktorý chcel ich zachrániť, priniesť im šancu na útek. Možno sa jej to len zdalo, možno to tak ani nebolo, no mala pocit, že v tej chvíli ľutoval posledné roky, ľutoval svoj odchod.

Nemala tušenia, či jej jej priatelia stačia. Chcela spomaliť, aby sa mohla obzrieť a uistiť sa, že ju nasledujú, no len čo si pritiahla Gaothove oťaže bližšie k telu, jej jeleň ešte viac zrýchlil, akoby sa bál, že ho chce obrátiť, že ho opäť chce dostať k tej osobe. Nevedela, z čoho bol tak vyplašený, veď mága smrti predtým už stretol. Teraz sa však zdalo, že jej verný priateľ je nezastaviteľný. A jej nezostávalo nič iné len cítiť jeho svaly, ako sa pod ňou pohybujú a nesú ju do neznáma.

Nevedela, ako to bolo dlho, koľko jej trvalo, kým sa jej jeleňa konečne podarilo zastaviť, no radšej to ani nechcela vedieť. Rovnako nemala tušenia, kde sa nachádza, no verila, že ak poprosí slnce, dá jej odpoveď a ukáže jej správnu cestu, hoci by ju to malo vyčerpať. Keď v tých chvíľach mala pocit, že má Gaotha už pod kontrolou, pokúsila sa ho spomaliť a tento raz ju aj počúval. Vnímala, ako z rýchleho cvalu postupne prechádzal do klusu a nakoniec aj do kroku. Chvíľu s ním krúžila okolo niekoľkých stromov, kým nezapočula známy výkrik: „Cleo!"

Prudko sa otočila za hlasom, ktorý by spoznala kdekoľvek. Hľadela do bludiska prírody, v ktorom sa nachádzala, a pátrala po zlatavých vlasoch a medených očiach, ktoré len večer predtým poslala preč. Stále cítila tú vinu, stále sa jej mohla dotknúť - svojej previnilosti, ktorá ju zožierala, ktorá jej dávala pocítiť, aká je príšerná priateľka. Nemohla s tým však už nič robiť, jej čin bol vykonaný a zapísaný na kameň minulosti, navždy zapamätaný. Jediné, čo jej zostávalo, bolo zrakom vyhľadať Tora a využiť aspoň jeden okamih na to, aby sa mu ospravedlnila.

Po zopár nekonečných sekundách sa jej zazdalo, že ho konečne zahliadla svojho priateľa, ako sa náhli za ňou, jeho jeleň i on sa zdali byť len hrou vetra a zvuku, nedokázala poriadne zachytiť jeho výzor. Blížil sa k nej, každým okamihom sa vzdialenosť medzi nimi skracovala, jej telo sa roztriaslo, jej myseľ prepadávala strachu a zúfalstvu z toho, čo by mohlo byť. Uvedomovala si, aká odporná, sebecká bola. Zaslúžila by si, keby s ňou neprehovoril, keby ju nechcel počúvať, lenže ona ho musela presvedčiť o opaku, musela vysloviť svoje ospravedlnenie.

„Tor," vydýchla, keď bol pri nej, keď zastal sotva pár metrov od stromu, pri ktorom s Gaothom stála. Videla mu v pohľade trpkosť a hnev, no videla aj niečo, čo sa možno rovnalo strachu, čo mohlo byť kúskom tej emócie.

„Čo ťa to, doprdele, napadlo? Takto sa rozbehnúť úplne iným smerom, akým je Shar len preto, lebo sa pri tej malej šibnutej dievčine zjavil Fred? Si normálna? Vieš, čo sa mu môže stať? Vieš, čo sa mohlo stať tebe, keď si niečo podobné predviedla? Mohla si sa zabiť. Gaoth bol len kúsok od toho, aby sa nezbláznil a neodniesol ťa niekam do Cisonu! Ako si si to predstavovala? Čo si si myslela, že sa stane? Len tak si nás všetkých vystrašila!" rozkričal sa Toreas, pričom začal rozhadzovať rukami, dobreže päsťou nebuchol do stromu. Videla na ňom, ako veľmi ho niečo rozrušilo, no pochybovala, že to bolo len kvôli tomu, ako bezhlavo odišla.

„Tor, ak si na mňa takto veľmi nepríjemný kvôli tomu, čo som včera spravila, keď prišiel Fred, chcem sa ti za to ospravedlniť. Naozaj. Len ma musíš nechať. Viem, že som sa zachoval ako úplný idiot, keď som ťa poslala preč a ty si ma potreboval, ale nič iné som vtedy nemohla robiť. Toreas..." Nevedela, ako má pokračovať. Nikdy neratiovi Severného krídla nepovedala o je láske, ktorá pretrvávala už niekoľko dlhých rokov napriek tomu, že sa občas mohlo zdať, že je až príliš zaujatá niekým iným. Myslela si však, že sa to jej priateľ dovtípil. Možno sa však mýlila. A možno to len nebolo dostatočné ospravedlnenie pre to, čo spravila.

„Nejde o to, svätí, keby to bolo len o tom!" zavrčal Tor nepríjemne, až sa strhla. Nikdy ho takto nevidela, nespomínala si, že by niekedy takto zúril, dokonca ani vtedy, keď nadával na svojho brata, ani keď ho donútili prvýkrát zabiť. Čo vykonala, akého príšerného skutku sa dopustila, že si vyslúžila toto jeho správanie?

„Tak potom čo? Čo také strašné som spravila, že sa ku mne správaš ako k nejakej úbožiačke?" spytovala sa, v jej hlase dvíhajúca sa zlosť, hoc v jej duši vládol nepokoj a neistota. Nechcela sa s ním hádať, Tor bol snáď jediným človekom, pri ktorom sa väčšine hádok vyhla, alebo ich aspoň nevyvolávala. Zrazu tam však stáli a kričali po sebe, akoby medzi nimi neexistovalo to puto priateľstva, ktoré si obaja tak veľmi cenili.

„Ty sa ešte pýtaš? Máš tu drzosť opýtať sa ma, čo si spravila?!" vybrechol na ňu. „Vytárala si tomu bláznivému dievčisku všetko, čo som spravil, akoby to bola len nejaká klebeta, akoby to pre teba nič neznamenalo. Ani sa ma nesnaž presvedčiť o opaku. Odkiaľ by asi tak inak vedela, že som zabil, že ma to natoľko trápi, že pre to po nociach nespávam a zverujem sa s tým niekomu ako s máločím? Povedali jej to snáď tie Hviezdy osudu? Radšej nič nehovor, lebo ťa budem za ešte viac bláhovú ako teraz!"

Vyzeralo to, že konečne dohovoril, že tie nekonečné sekundy mučenia, počas ktorých sa jej myseľ rozpadala. počas ktorých sa zdalo, že jej srdce prelievalo slzy vzdoru a nesúhlasu, no Toreas predsa i len pokračoval: „Ako si mi to mohla spraviť, ako si ma mohla tak zradiť? Kto všetko ďalší to ešte vie? Neverím, že si ma zradila. Chodil som za tebou, lebo som si myslel, že si moja priateľka, že ma vypočuješ a nikomu to nepovieš. Očividne som sa ale zmýlil."

Videla na ňom, že sa chcel otočiť na odchod, zrejme za Eleou a Cardenom, ktorí zjavne išli ďalej na Shar, alebo sa rozdelili a hľadali ju v iných častiach lesa. Nemohla mu však dovoliť, aby to urobil, nemohla dovoliť, aby len tak odišiel, nie s takouto mienkou o nej. I preto naňho zakričala: „Nie je to tak, Toreas. Dopekla, vieš, že to tak nie je! Nikdy by som to nikomu nepovedala, jej už vôbec nie!" Dúfala, že sa za ňou otočí, že ju vezme na vedomie, ale nevyzeralo to tak. Zdalo sa jej, že u úplne prestal vnímať, že preňho bola len vzduchom, ničím viac, že preňho už nejestvovala, akokoľvek by sa ho snažila presvedčiť.

Napriek tomu všetkému ho chápala, chápala jeho pocity i správanie. Vedela, že ona by sa zachovala úplne rovnako. Predsa ju však ničilo, že ju nechce vypočuť, že jej už neverí, že si myslí, že ho zranila. Chcela mu vysvetliť, čo je Arlean zač, ako o nej všetko vedela už pri ich prvom stretnutí. Chcela mu povedať, ako veľmi si váži ich priateľstvo, ako ho nezradila, ako to celé bolo len nedorozumenie. Chcela mu objasniť všetky svoje skutky a správanie, chcela mu povedať o svojich citoch a o bezfarebných očiach mága smrti, chcela mu povedať, ako veľmi sa mýli, ako je pre ňu bratom, ktorého pred rokmi zavrhla, ako si ho váži, ako ho potrebuje, ako by mu nikdy neublížila. Chcela to naňho zakričať, chcela ho schmatnúť za golier a poriadne ním zatriasť. Potrebovala, aby ju počúval a aby si uvedomil, akú lásku k nemu prechováva, ako jej rodina bez neho nemôže byť úplná, ako s ním odchádza aj kúsok jej srdca.

Volala naňho, popchala Gaotha do cvalu, aby ho dohnala, no bol príliš ďaleko a jej jeleň bol príliš vyčerpaný. Jej zúbožené výkriky sa niesli celými Zelenými lesmi, každým ich zákutím, počul ich každý strom a každá rastlina, ktorá tu mala svoj domov. Nepochybovala o tom, že to zachytili aj Fred a Arlean - jej zúfalosť, jej temnotu, jej smútok a stratu nádeje. Kričala za ním, kričala, kým vládala, kým jej to pľúca dovoľovali, kým v sebe mala dosť kyslíku na to, aby vykonávala ten úkon. Meno jej priateľa rozrývalo každý jeden kus zeminy a trieštilo vlny potokov, ktoré sa prepletali ako vlasy matky zeme.

Vedela, že sa už nevráti, že nemá šancu na to, aby ju vypočul. Vedela, že je v jeho očiach zradkyňou, že bola po celý čas príliš zahľadená do seba. Vedela, že si jeho priateľstvo nezaslúžila, no predsa zaň bol viac ako vďačná. Vedela, že on bol princ v žiarivej zbroji a ona len príšerou, ktorá čaká na tom, aby ju niekto skolil.

Bolo to ako v rozprávke. A v rozprávkach monštrá nedostávajú druhé šance, druhé priateľstvá ani druhé nádeje. 

---

*pomaly si tlieska, lebo sa po mesiaci dokopala opraviť kapitolu*

Ju, no, povedzme si to narovinu, som hrozná. Mám čas, nemám chuť. Nemám čas, mám chuť. A nie, tento raz nemám žiadnu výhovorku. Proste som nemala náladu, nechcela som vydať ďalšiu kapitolu. Nepýtajte sa prečo. Možno preto, lebo by mi zostala len jedn predpísaná s tým, že ďalej už nič nemám... a možno som sa len snažila ovládnuť umenie prokrastinácie :D

Teraz vážne. Zistila som, že pravidelné vydávanie u mňa neplatí, hlavne nie, keď toho mám nad hlavu a písanie nie je moja jediná priorita (začne zase škola a robím aj šport, ktorý mi je srdcu blízky a nechcem sa ho zvdať). Takže som dospedla k záveru, že by som tento týždeň ešte mohla vydať tú poslednú predpísanú kapitolu a potom uvidím. Hovorím otvorene, nebudem sa do písania nútiť, lebo to je potom zlé. Keď budem mať náladu, budem písať a fantazírovať, keď nie - nuž, asi vám to je jasné. Možno budú dve kapitoly týždenne a možno jedna za dva mesiace. Who knows? Chcem, aby ma to bavilo. A keď budem potrebovať pauzu, tak si ju dám (snáď bez výčitiek svedomia). 

Dúfam, že ma chápete. Nechcem, aby Cleo skončila, na to ju príliš ľúbim. Ale mám aj iné starosti a povedzme si úprimne, písať jeden príbeh už druhýkrát tiež nie je výhra (nesťažujem sa, len hovorím, že ma to baví o kúsok menej). Nechcem to stratiť. Nič z toho. Myslím, že toto chabé vyjadrenie chápete, keďže, moje dve drahé čitateľky, tiež píšete :) 

Always and until the very end yours

-Tinna V.