"Onedlho nastane deň, kedy sa náhoda a osud spoja v jedno a vytvoria budúcnosť."

-  Cissi6 (pokiaľ viem) (upravené)

Zdalo sa jej, že v ten deň bolo bezvetrie, no už po prvom dopade Gaothových kopýt na zem pochopila, ako veľmi sa mýlila. Poryvy neviditeľnej sily, ktorá sa jej hrala s plášťom, vlasy viazala do účesov prírody a prinášala na jej tvár úsmev slobody, bola všade okolo nich. V ten deň v Zelených lesoch zanikli akékoľvek zvieracie zvuky, či to bolo čvirikanie vtákov alebo fučanie jeleňov, ktorých majitelia sa rozhodli pre rýchlostné závody. Akoby to bol jediný zvuk, ktorý sa pomedzi stromami mohol rozliehať, akoby nič iné okrem toho nejestvovalo, hoci všetci vedeli, že to je lož.

Cleo i jej spoločníci si veľmi dobre uvedomovali, že okolo nich sa okrem iného rozprestiera aj tá dávna mágia, ktorej nikto nerozumel, mágia, ktorá sa skrývala v stromoch, ktorá sa ukrývala pod zemou, ktorý im dávala život a rovnako ho aj brala. Cítili tú jedinečnú, neprebádanú silu, ktorá nimi preletela zakaždým, keď cítili, že lietajú, keď oni ani ich zvieratá zrazu neboli súčasťou tohto sveta, keď sa ocitli niekde inde. Akoby to bola kotva, ktorá ich držala pri zemi, akoby to bolo niečo, čo im nechcelo dovoliť ujsť. Surová sila, ktorá do nich narážala v podobe precitnutia, sa postupne stávala viac ako len krutou.

Cleo to však nezaujímalo. Pokiaľ sa mohla stratiť vo svojich myšlienkach, pokiaľ mohla veriť svojmu jeleňovi, že ju nezradí, pokiaľ sa mohla stratiť v rýchlosti, milovanej rýchlosti, ktorá jej dodávala pocit voľnosti, bolo jej to ukradnuté. Nič z toho ju nezaujímalo, kým mohla mať, po čom túžila, po čo chodila žiadať svätých do lesa. Bolo to sebecké, bolo tu hlúpe, ale kto aspoň raz nespoznal sebeckú a hlúpu túžbu? Kto sa jej aspoň raz nepoddal?

Mierne sa na Gaothovom chrbte zaklonila a pritiahla oťaže, aby dala jeleňovi pokyn, že má spomaliť. Na chvíľu sa jej zazdalo, že ju jej verný spoločník odmietne poslúchnuť, no bol to skutočne len záblesk okamihu, a tak toto úchvatné zviera zaborilo do mokrej zeminy svoje kopytá, pričom sa následne vzopälo na zadné nohy. Dievčina, ktorá na ňom jazdila, však už bola pripravená, nahla sa viac k jeho krku, rozpažila ruky a radostne zvýskla. Vedela, že Gaoth to urobí vždy, keď ho nečakane zastaví, no ona túto skutočnosť prijala za samozrejmosť a využívala ju vo svoj prospech.

Niekoľko okamihov stála na mieste a zhlboka dýchala, čakala na svojich priateľov, ktorí za ňou zaostali už v prvých momentoch ich vopred neférového závodu. Nie nadarmo zviera, ktoré jej bolo verné, nieslo meno po vetre, ktorého rýchlosť si osvojilo už vo veľmi mladom veku. Bola naňho pyšná ako na vlastné dieťa, pretože presne tak sa cítila, keď hľadela do hlbokých orieškových očí - ako doma. Viac doma ako kdekoľvek inde s kýmkoľvek iným. Akoby tento jeleň bol pre ňu všetkým, čo si mohla kedy želať.

„Pre všetkých svätých, veď ty sa raz zabiješ!" zakričal na ňu Toreas, ktorý sa k nej postupne blížil. Na odpoveď sa len zasmiala, bláznivý úškrn jej z tváre neschádzal, rovnež ani rozjarenosť v pohľade.

„To by nebolo možné," odvetila nakoniec aj slovne a naklonila hlavu na bok, v očiach jej hrala iskra pobavenia, ktorá neprezrádzala nič dobré, „som najlepšou jazdkyňou, akú si kedy stretol, nemôžem spadnúť. Videl si ma niekedy padnúť z jeleňa? Nikdy sa mi to nestalo a ani nestane."

„Nie si najlepšia, len najviac bláznivá, v tom je skutočne rozdiel. A myslím, že keby Gaoth nebol tak obozretný, na zemi by sa len za dnešok skončila niekoľko ráz, nevraviac o tom, že by si sa zrejme stratila, v živote by sme ťa nenašli a teba by až do smrti prenasledovali príšery tohto starodávneho lesa," pridala sa do rozhovoru ich priateľka, ktorá s Cardenom prišla v závese za Torom. V tóne jej hlasu sa dala badať tá detskosť, to niečo, čo si dovolili ukázať len v týchto chvíľach, pretože za múrmi budovy, v ktorej bývali, to bolo až príliš nebezpečné.

„Nebuď smiešna," zasmiala sa a zahľadela sa do neznáma, ktoré bolo jej domovom po veľmi dlhý čas, „v tomto lese nie je nič, čoho by som sa mohla báť." Vedela, že to tak nie je - nočné tvory, o ktorých bardovia len priadli legendy, ktoré zrejme ani neexistovali, a predsa sa ich všetci obávali, boli viac než strašidelné. Veľké monštrá, kríženci prízrakov a neporaziteľných nardehov - dorchaini - boli len prostým výmyslom, no aj tak strašili i nemálo dospelých po nepokojné noci.

„Vážim si, že sa ma už nebojíš. Nepovedala by som, že takýto vývoj v tvojej osobnosti, toľkú nebojácnosť, zaregistrujem tak skoro. A možno ide len o to, že tvoju tvár nehalí noc," zachrapčal za nimi hlas, ktorý Cleo dôverne poznala. Ani sa nemusela obzrieť, aby sa jej pred očami zjavila drobná, vychudnutá postava s mastnými vlasmi, očami bez farby a hrubou jazvou ťahajúcou sa cez celé čelo. Arlean De'Ctuyo sa pred nimi hrbila, no predsa z nej vyžarovala istá sila, ktorá nútila všetkých štyroch mágov zostať sedieť na jeleňoch.

„Tma klame najpresvedčivejšie," riekla Cleo celkom nepochopiteľne. Akoby jej myseľ ešte nestihla spracovať fakt, že toto dievča pred ňou stojí v dennom svetle, že ju vidia aj ostatní a nie je len výplodom jej fantázie. Hľadela na ňu premýšľajúc, čo, dopekla, to práve povedala, pri čom mierne ustúpila dozadu.

„A predsa je najlepším luhárom sveta šeď," odvetil mág smrti, jeho kroky mierili k nim, vystrel ruku pred seba, akoby si nebol istý, či pred ním nie je nejaký predmet, akoby nedôveroval slnečnému svetlu, len svitu mesiaca, počas ktorého robil zo Zelených lesov svoje kráľovstvo. Ich pohľady sa stretli a dobreže sa nestriasla. Tie temné zreničky jej prišli až príliš známe, až priveľmi mala pocit, že by ich mala poznať, že jej nemali byť cudzie. „Ešte stále si mi však nedopovedala na moju otázku - už si nebojácnou, už v tebe nič nevzbudzuje strach, dokonca ani ja?"

Tmavovlasá dievčina neodtrhla pohľad od ihličnatého stromu, tmavšieho než všetky ostatné, ktorý jej až príliš živo pripomínal oči Eeghta Evasiana. A ako načúvala symfóniám vetru, ako sa jej zdalo, že spieva zabudnuté piesne, vravela: „Strach je úplne primitívna vec. Bolo by zvláštne, keby sa niekto nebál. Taký človek snáď ani neexistuje - musel by byť bezcitný a vynikajúci bojovník, aby sa vedel proti strachu brániť každú sekundu svojho života, a potom s pokojom prijať smrť, pretože tej sa tiež nemôže báť. Takže áno, bojím sa, tak ako aj všetci ostatní, tak ako aj ty. No teraz je s otázkami rad na mne; čo tu robíš, Arlean?" doplnila nakoniec, pretože si bola istá, že nie je náhoda, že sa s týmto dievčaťom stretli.

Bosému dieťaťu stojacemu pred nimi sa z hrdla vydral pozoruhodný zvuk, ktorý bol len chrčaním, ničím viac ako len trýznením uší, obtretím železa o železo, sypúcou sa hlinou a poslednými výdychmi raneného zvieraťa. „Čo tu robím ja?" zvolalo dievča bláznivo, vietor jej rozčesol vlasy, šaty jej viali dozadu a ona rozpažila ruky, akoby chcela obsiahnuť všetky stromy, kry, zvery, zem, oblohu a vodu, ktorú v sebe táto nespútaná prírody schovávala. „Ja tu bývam. Všetko, na čo dovidíš, a ešte oveľa väčšia diaľava za tým je mojím domovom. Tak ako ty prebývaš v kamennej klietke, ja spávam tu, sem sa vraciam po dlhých pútiach a namáhavých dňoch. Obzri sa okolo seba, Cleo Velleity! Obzrite sa okolo seba, Elea Ya Amar, Toreas Chapel, Carden Neeras! Obzrite sa a uzrite môj domov, jediné miesto pre mňa dôležité!"

Cítila, ako sa jej priatelia strhli keď ich oslovila menami, no nedala najavo, že by ju to zasiahlo. Uprene sledovala mága smrti, ktorý sa po takom entuziastickom prehovore rozkašľal. Nič nevravela, len sledovala, ako na zem postupne dopadajú kvapky krvi, ktoré dievča pred ňou vykašľalo. Zrejme by ju to malo vyviesť z miery, mala by sa jej snažiť pomôcť, no nedokázala. Z výšky hľadela na to stvorenie, ako sa dusí, ako padá na kolená a následne dvíha hlavu, aby na ňu mohla hľadieť.

„A predsa mi nešepkajú stromy, ani ich listy, predsa nerozumiem reči zvierat. Zhováram sa s Hviezdami osudu, s kosákom mesiaca, ktorý mi to všetko prezradil. Poď ku mne, Cleo, ak mi porozprávaš o slnku, rozpoviem ti príbehy, ktoré mi povedali hviezdy. Poď ku mne. Neboj sa ma, sama si povedala, že v tomto lese nie je nič, čo by ti mohlo nahnať strach," pokračovala Arlean, bláznovstvo v jej hlase bolo počuteľné viac ako kedykoľvek predtým a Cleo si zrazu až príliš veľmi dobre uvedomovala, že vedľa nej stoja jedni z najsilnejších mágov Sharu s vytaseným zbraňami, pripravení zaútočiť na dieťa, s nemou prosbou o skončenie tohto nezmyselného rozhovoru. Lenže ona nemohla, nemohla len tak odísť. Musela vedieť, prečo ju Arlean opäť vyhľadala - pretože nepochybovala, že to tak bolo.

„Čo chceš za to, čo sa mi chystáš povedať? Aké legendy chceš počuť?" spytovala so záujmom, hoci keby sa jednalo o niekoho iného, zrejme by nad tým len mávala rukou a pokračovala ďalej. Avšak možno to boli svätí, možno to bola spomienka na jej rodinu, možno to boli nočné mory, ktoré ju prenasledovali, ale zostala, pretože inak sa ani nevedela rozhodnúť.

„Cena za slová neexistuje. Sú to ostré zbrane, rany ktorých sa nikdy celkom nevyliečia. Príde však čas, keď mi budeš splatiť tento dlh - ty aj tvoji priatelia. Nemysli si, že ja zabúdam, moja pamäť toho v sebe nosí viac než vaše myšlienky." Na niekoľko nepatrných chvíľ bolo ticho a Cleo cítila, že ju niekto potiahol za rukáv a požiadal ju, aby odišli, no ona to ignorovala. Čo to nechápali? Vari skutočne nevideli, ako veľmi to, čo sa im mág pred nimi chystá povedať, môže byť dôležité? Či bola len ona hlúpa?

„Viem, aká je vaša úloha, Cleo a Elea. Viem, že pátrate po Zarevovom nepriateľovi, že vám dal jeho meno a vaše ruky behajú po stránkach kníh, aby ste sa dozvedeli čo najviac. Lenže ten, koho hľadáte, sa nenachádza v starých zvitkoch. Ten, ktorého by ste sa mali báť, je niekým iným a vy len hlúpo sledujete rozkazy, pretože nič iné vás v živote nenaučili. Bude to vaša záhuba, že sa nedokážete vzoprieť, že nie ste dostatočne silné, aby ste preukázali svoj názor. Lenže osud do vás vidí a už dávno za vás rozhodol, ktorou cestou sa vydáte, budúcnosť už bola napísaná a vy ju nezmeníte," chrčala drobná dievčinka a možno, keby všetci neboli tak blízko, možno by jej ani nerozumeli. Cleo chcela využiť Arleaninu odmlku potrebnú pre hlboký nádych, no nejednala dostatočne rýchlo, a mág smrti ju predbehol so slovami:

„Toreas Chapel, tvoje skutky budú ospravedlnené, tvoja duša nie je zničená natoľko, že by ju slnce s mesiacom nemohli očistiť, že by opäť nemohla nadobudnúť svoju nevinnosť. Avšak za to bude od teba vyžadovaná obeta, za to budeš musieť splatiť dlh väčší, ako si uvedomuješ. A predsa ti vidím na očiach, že ti na tom nezáleží, že len chceš, aby ti bolo odpustené, pretože nakoniec to je to jediné, po čom ľudia túžia. Pamätaj si, že ten deň príde, no dovtedy ti pomôžu len tí, ktorým zveríš svoju myseľ s trápením a nech to bude akokoľvek, bude stáť za tebou," riekla ďalej. Ruky mala spustené vedľa tela, nohy sa jej podlamovali, hoci stála na mieste, oči vyvrátené dohora, pery suché a popraskané sa jej treli o jazyk, akoby nebola schopná poriadne artikulovať, poriadne vysloviť tie slová, ktoré, zdalo sa, sa v nej hromadili, sťaby ona len sprostredkovateľom bola.

Posledný raz sa otočila, jej prázdny pohľad upierajúci sa na jediného člena ich skupiny, ku ktorému ešte neprehovoril. Oči najčistejších oceánov sa zaplnili strachom, keď vyslovila jeho meno. „Carden Neeras, tvoja púť je kratšia, ako sa môžeš nazdávať." Zrejme viac cítila, ako videla, že jej priateľka vedľa nej stuhla a so smrtiacim chladom v pohľade položila ruku na rukoväť meča, ktorý mala v pošve prehodený cez chrbát. Cleo vedela, že nechýbalo veľa k tomu, aby sa zúrivo vrhla na Arlean a nechala svoju laň ju udupať. Táto zúrivosť by však v tom okamihu nikomu nepomohla, preto ju len schmatla za zápästie a ďalej načúvala nezrozumiteľným vetám. „Nenechaj sa zlákať otvorenými bránami, aj tak by si nemal silu sa k nim dostať a je lepšie si to uvedomiť dopredu, ako potom dúfať a byť sklamaný. Nepoddávaj sa nádejam, nepoddávaj sa ničomu z toho, ak nechceš smútiť. A Frederick Neeras..."

Dievča nedokončilo vetu, akoby vedelo vycítiť, že ten, koho oslovila, tam s nimi nie je. Cleo na chvíľu premýšľala, či sa dokáže pozrieť na zem, pretože očné bielka mala vyvrátené dohora, len ruku vystrela, snáď sa ňou chcela skutočne presvedčiť o neprítomnosti spomínaného, hoci mágovi slnka na um neprišiel ani jeden spôsob, ako by sa to mohlo dať. Avšak Arlean k tomu zrejme dopomohla jej šialenosť, pretože po niekoľkých momentoch sa otáčala k nej, tvár uvoľnená, ako keby ani neovládala svoje svaly. V tú chvíľu, keď ju uzrela, vedela, že jej bude musieť podať vysvetlenie, no nemala aké. Výjav, ktorý sa jej naskytol, by nevedel zvečniť snáď ani ten najzdatnejší maliar, pretože neboli farby, ktoré by mohli zachytiť jej bledosť, vyprahnutosť, neexistovala technika, ktorá by dokázala vystihnúť vychudnuté kontúry jej tela a tú cudzosť, vážnosť, starobu v očiach. Ako z iného sveta, ako posadnutá démonom.

Vedela, že mala poslednú šancu, aby vymyslela nejakú obstojnú lož, lenže v tomto prípade ju predbehol známy hlas, ktorý sa za zvuku kopýt ozval spoza nich: „Som tu."

Ak predtým jej srdce ešte bilo, teraz úplne zamrelo, stratilo sa v neznáme, ktorým sa stala jej duša. Zadržala dych, pevnejšie stisla Gaothove oťaže a obzrela sa, či sa jej náhodou nesníva. Lenže to bolo skutočné - Fred stojaci s jeleňom vo vetre, ktorý sa mu hral s dlhšími vlasmi a ledabolo zapnutým plášťom, jeho oči tmavé ako samotná noc i výraz jeho tváre, ktorý vysielal jasnú správu, signál záchrany. Choďte, čítala mu z očí a z pier, hoci nič iné nevravel. Choďte.

A tak sa ani len nepozastavovala nad tým, čo to malo znamenať, ani jej len nenapadlo, že presne toto mohli urobiť už pred niekoľkými dlhými minútami. Príliš bola zaujatá myšlienkou, že Arlean jej má niečo dôležité povedať, že také dolámané a špinavé dievča je neškodné. No až keď uzrela ten strach, prísny rozkaz a odhodlanie v pohľade milovaného - až vtedy pochopila, ako veľmi hlúpo sa zachovala. Vystavila svojich priateľov neznámemu, dalo by sa povedať aj nebezpečenstvu, a ani sa nad tým nepozastavila. Nadávala si do hlupákov, nadávala si do bláznov a prosila svätých, aby ju prekliali.

Pomaly otočila svojho jeleňa, sledovala, ako jej spoločníci cválajú preč cestou, ktorou sa ta dostali. Videla ich všetkých, videla ich chrbty, ako sa od nej vzďaľujú. Nezaváhala, keď popchala svojho jeleňa do galopu, keď s ním uháňala pomedzi stromy snažiac sa dobehnúť priateľov, ktorí boli ďaleko pred ňou. No ešte predtým, ako jej do tváre začalo narážať ihličie a husté kvapky dažďa - pretože sa rozpršalo - stihla sa pozrieť do tých otvorených okien do duše očakávajúc teplú šedú, ktorá by ju upokojila. Namiesto toho však našla len zlobu, krutosť, ľútosť - a opäť sa spytovala samej seba, či nežije len zo spomienok.