Hľadela do starcových očí, ktoré skrývali nespočetné množstvo vedomostí, a načúvala zatvárajúcim sa dverám za ňou.

S Eleou prišli na schôdzu o niečo skôr, no napadlo jej, že Zarevovi, pánovi Sharu, to možno vôbec neprekáža. Možno je len rád, že na nasledujúce schôdze, ktoré odložil, sa bude môcť patrične pripraviť a robiť aj niečo iné, ako len rozdávať pokyny a poučovať mladých mágov.

Do hlavy sa jej votrela myšlienka, čo muselo byť natoľko dôležité a neodkladné, že ich zavolal tak narýchlo? Čo sa udialo, že skoro všetky stretnutia, ktoré ho v ten deň čakali, odložil? Toto ešte nezažila - nikdy ich nedal k sebe do Južného krídla zavolať náhlene a bez všeobecnejších informácií. Zakaždým museli čakať aspoň zo desať dní.

Odvrátila pohľad a sklonila sa pred jej pánom na znak úcty, ukazovákom a prostredníkom si prešla od čela až k srdcu, do ktorého buchla päsťou. Cítila však, že starcove tmavomodré dúhovky, ktoré pripomínali ametysty obdarené temnotou, sa od nej nepohli.

Vtedy sa jej zdalo, že je pred ním priveľmi odhalená, hoci na pokožke cítila hrubé šaty z tmavozelenej látky a dlhú šatku prehodenú cez plecia. Do celého tela sa jej vliala horúčava a dlaňami premočila hebkú látku sukne.

„Cleo Velleity a Elea Ya Amar," oslovil ich Zarev a ony to brali ako pokyn k tomu, že môžu vstať.

Nikto vlastne nevedel, aké postavenie Zarev zastáva. Nebol kráľom či panovníkom, hoci sa tak rád nazýval. Ľud Penaeri, a predovšetkým mágovia na Share, ho tak neoslovoval a inak ako „pán" mu nepovedal. V jeho prítomnosti sa ale musela dodržiavať istá etiketa a vždy, keď ho jej spoluobyvatelia zahliadli, mu museli preukazovať patričnú úctu i rešpekt, hoci si ho nezaslúžil. To bol len jeden z mnohých dôvodov, prečo ho ľudia ich kráľovstva nenávideli - uzurpoval si korunu, ktorú ani nemal.

„Čo by ste od nás potrebovali, môj pane?" spytovala sa Elea. Cleo všimla si, ako vytrvalo a neohrozene hľadí do Zarevovej tváre. Ona by to nedokázala, nedokázala by sa naňho pozerať dlhšie ako zopár okamihov bez toho, aby mu nevykričala, čo všetko jej spôsobil, o čo všetko ju obral. Túžba po jeho zvrhnutí sa v nej plazila, stala sa jej súčasťou a ona ju prijala, pretože cítila, že jej nemôže vzdorovať.

„Potrebujem, aby ste pre mňa niečo vykonali, no najprv, aby ste to mohli pochopiť, vám musím rozpovedať legendu. Myslím, že Elea ju pozná, keďže tu vyrastala, ale ty, Cleo, si o nej ešte asi nepočula, no pre vašu prípravu na misiu bude veľmi potrebná. Prosím, neprerušujte ma, mám čas len do západu slnka, potom mám ďalšie zasadnutia a stretnutia, ktoré naozaj nemôžu počkať," vysvetľoval trochu náhlivo pán Sharu. Napriek tomu, že už určite dosiahol stý rok života a že nevyzeral práve najzdravšie, hlas mal pevný. „Budem vám rozprávať o vzniku troch kráľovstiev a o Zlatej knihe."

Pozrela na Eleu, ktorá vyzerala úprimne prekvapená - zrejme si za tých niekoľko chvíľ už stihla spraviť obraz o celej situácii a o tom, čo im ide ich pán práve rozpovedať. Cleo však stále netušila, o čom je reč, aj keď podľa pohľadu jej najlepšej priateľky by súdila, že budú počúvať skôr rozprávku na dobrú noc ako historický príbeh, ktorý im bude môcť poskytnúť požadovanú pomoc.

„Už od počiatku vekov v žilách ľudí prúdila mágia, avšak nevedeli s ňou dostatočne dobre zaobchádzať. Veľa ľudí a stvorení umieralo kvôli tomu, že mágovia svoju moc nedokázali poriadne ovládať a často sa stávalo, že im nekontrolovateľne vybuchla a zobrali tak desiatky životov. Skaza bola veľká a v jednom okamihu sa zdalo, že celé ľudstvo a život v dimenziách vymizne. Začali nás prezývať príšerami a vrahmi, čo sme vtedy zrejme aj skutočne boli. Boli sme vyhnaní sem, do Cyliemy, a mali zákaz sa spájať alebo prechádzať do iných svetov.

Pred piatimi storočiami jeden mág vystúpil s nápadom, aby sa tú moc učili skutočne ovládať, nielen ju v sebe dusiť. Napokon ju aj začali zapisovať na pergameny, ktoré postupne zväzovali dokopy. Ľudia si spomedzi seba zvolili jednu rodinu, ktorú začali prezývať Zapisovači, a len tá mala prístup k zlatému atramentu, ktorým bola kniha písaná. Chceli sa totiž uistiť, že podľa ich pravidiel sa budú riadiť všetci, inak by knihu dali zničiť a začarované písmo by sa rozplynulo so všetkou mágiou, ktorú v sebe ešte aj teraz nosíme.

Zapisovači, ktorí mali celú záležitosť na starosti, sa postupne dostávali do takého postavenia, až ich korunovali za kráľov a kráľovné. Vládli nad celými ostrovmi Cyliemy a vlastnili najsmrtonosnejší predmet pre nich všetkých - Zlatú knihu. Iné národy o jej existencii nevedeli, ale keď si boli istí, že majú mágiu pod kontrolou, vybojovali si dovolenie spojenia a vycestovania mimo ich vnútenej domoviny.

Niekoľko storočí šlo všetko hladko. Zapisovači dedili oči farby rozpusteného zlata, pretože jednému ich predkovi sa s atramentom zmiešala krv. Ľudia ich mali radi a všetko sa zdalo byť dobré a správne.

Až pred tromi storočiami sa pokojná hladina začala nebezpečne víriť. Panovníci mali tri deti. Najstaršie malo zlaté oči, také aké aj malo mať. Ale dve mladšie nie. Jedno malo dúhovky farby krvi na bojiskách a druhé zase tmavšie než priepastná čierna, bezodné a neútešné. Kráľa to, samozrejme, vystrašilo. Prehlásil, že korunu môže zdediť len ten, kto má oči zlaté. Avšak svoje deti mal veľmi rád a Cyliemu tak rozdelil na tri časti - Penaeri, kde mal svoje sídlo, Murtoca pre syna s plamennými očami a Arcadian pre dcéru s nocou v sebe. Ich dediči už inú farbu nemali a tak neboli žiadne spory."

Zarev sa na zopár okamihov odmlčal. Napriek hlasu junáka bol vyčerpaný a jeho pľúca nezvládli toľkú záťaž ako niekoľkominútové rozprávanie.

Cleo začala vtedy nadobúdať pocit, že postupne odkrýva kúsky histórie, ktorej sa mala jeden rok venovať. Väčšinu faktov už poznala, ale predsa ju zachvátil chlad, keď sa rozhodovala, či veriť rozprávkovej alebo historickej verzii udalostí.

Ani sa len nemusela obzrieť na priateľku, aby vedela, že príbeh počula už nespočetne veľa ráz. Vedela, že v ňom hľadá ďalšie vodidlá, náznaky a neodhalené myšlienky, ktoré by ju priviedli k odpovedi. Keby pootočila hlavou, uzrela by záblesk v hnedých očiach, ktoré zasršali poznaním a chladnou túžbou po správnej odpovedi. Neučinila tak preto, lebo sama sa nechala zlákať vlastnou mysľou, hoci to ničomu neprospievalo.

Vládca Penaeri pomaly pokračoval, každé slovo akoby mu spôsobovalo nekonečné muky: „Pred vyše storočím sa však posledný potomok zlatej línie stratil – Eviah Penaeriská sa v jednu noc vyparila a so sebou odniesla aj Zlatú knihu, ktorú následne dôkladne ukryla. Nikto nevedel, kde je, až na Evasianovcov, rodinu veľmi blízku tej kráľovskej, dokonca sa povrávalo, že v budúcnosti by sa mali sobášom spojiť.

Ľudia svoju milovanú kráľovnú postrádali a chceli ju naspäť, rovnako ako túžili po zistení, kde je kniha, ktorá chránila ich mágiu po dlhé storočia. Boli zúfalí a na Evasianovcov, ktorých začali prezývať Strážcami tajomstva, tlačili tak veľmi, až jedného dňa odišli do sveta nemagických, kde sa usadili. Po desiatich rokoch poslali správu s názvom mesta, kde prebývali a upozornili všetkých, aby sa nesnažili s nimi skontaktovať. Ľud teda prišiel o akékoľvek spojenie s urodzenou líniou ich krajiny. A keď sa nadobudlo vedomie, že Zlatá kniha je na bezpečnom mieste, kde sa nezničí, prestalo sa to postupne riešiť.

Až teraz sa zaznamenávajú otrasy mágie. Vyprcháva, aj v najsilnejších mágoch jej začína zostávať len praobyčajná iskra ich moci. Rada sa rozhodla, že je čas prestať klásť dôraz na prosbu Evasianovcov a zájsť za nimi do mesta, ktorého názov poslali pred skoro poldruha storočím. Nie je isté, či tam ešte stále prebývajú, no môžeme si byť istí, že tam po nich nájdeme aspoň nejakú stopu.

Keďže Zlatá kniha je dedičstvom Penaeri, pripadúva na nás, aby sme ju zachránili. To, či uspejeme alebo nie, bude mať dopad na celú Cyliemu a všetkých mágov aj mimo nej. Preto som vybral vás dve - najsilnejších mágov Sharu -, aby ste na to miesto, priviedli jedného z rodiny Strážcov, presvedčili ho o našej pravde a potrebe nájsť a zachrániť Zlatú knihu. Všetko to závisí od okamihov a my nemôžeme otáľať. Preto sa ta vydáte hneď zajtra na poludní."

Týmito slovami sa rozprávanie najvrchnejšieho mága ich domova skončilo. Na starcovi bolo vidieť, ako veľmi ho to vyčerpalo.

Cleo bola viac ako udivená. Nikdy predtým nepočula o knihe, ktorá bola spomínaná, ani o Strážcoch tajomstva, či tom, že mágia je závislá od nejakého úbohého zväzku pergamenov na pokraji rozpadu! Prišlo jej to neuveriteľne absurdné a smiešne.

Pohľadom si dovolila zaletieť k Elei, ktorá sa, ako vždy, tvárila vyrovnane a uzrozumene so situáciou. Tento výraz jej na tvári videla už nespočetne veľa ráz, keď mali podobnú audienciu alebo sa museli zúčastniť na zasadnutí Nižšej rady - a neznášala ho.

Vedela totiž, že potom z Eley najbližšie dva dni nedostane žiadnu užitočnú informáciu a bude mlčať okrem občasných pozdravov a postrehov, ktoré by iným ľuďom unikli. Aj teraz sa zdalo, že našla v Zarevovom rozprávaní medzeru, ktorá by mala dotvárať celý príbeh.

„Pane," ozvala sa dievčina vedľa nej, jej hlas sa rozliehal celou miestnosťou v plnej sile a presvedčení, „stále ste nám nepovedali, do akého mesta či sveta pôjdeme. Alebo či majú Evasianovci prostriedky na to, aby sa z neho dostali do inej dimenzie."

Chladný pohľad pána Sharu sa na nich upriamený, skoro sa zdalo, že tým jeho majiteľ chcel povedať, ako sú nehodné tejto informácie, ako veľmi nimi opovrhuje. Bol to však len záblesk okamihu, ktorý zmizol skôr, ako sa začal, a hneď sa im aj dostalo požadovanej odpovede: „Pôjdete do sveta Vimmany a jeho mesta Felan. Tento rod by mal bývať na ulici zvanej Sian, čo je skratka z ich priezviska a narážka na to, že to mesto pred niekoľkými storočiami založili."

Čiernovláska nepočula všetko, čo sa vravelo, ani to, čo by mohlo byť pre ňu užitočné. Nie, nič pre ňu nebolo podstatné, dokonca ani fakt, že sa jej naskytne nevídaná príležitosť objaviť sa v inom svete. Jediné, čo ju zaujímalo, jediné, čo bola schopná registrovať, bol názov mesta, do ktorého mali ďalší deň zavítať.

Vedela, že nebude mať problém sa na tom mieste zorientovať, že ho bude poznať, pretože tento názov, toto mesto bolo skutočne v jej spomienkach. Nikdy by naň nezabudla, nikdy by si nedovolila zabudnúť, hoci by si to priala. No mohla niekedy zo seba vypudiť kraj, v ktorom vyrástla, v ktorom stratila rodičov?

Nikto jej nikdy nesľúbil, že sa tam nevráti, no predsa pociťovala určitú formu zrady. Títo ľudia, tento človek, hocako zlý, ktorý jej kedysi ponúkol strechu nad hlavou, ktorý jej kedysi daroval únik, ju posiela naspäť na to miesto, kde sa všetko rozpadlo? Kde striasla svoju ľudskú kožu a postupne prijala tú mágov?

A predsa by možno prekonala aj toto, nebyť tej jednej skutočnosti, že pred očami ešte stále mala kučeravé tmavé vlasy a oči, ktoré sa zdali byť vernou kópiou tých jej. Ten hlboký hlas a smiech, ktorý ju dokázal kedykoľvek rozveseliť a priniesť jej radosť. Láskavosť, ktorú odmietla, dôvera, ktorú zavrhla.

„Pane," riekla ticho, pochybovala, že ju bolo vôbec počuť, no v rozľahlom priestore sa od stien odrážal každý jeden nádych. „Pane," zopakovala mierne prosebne a nástojčivo, hoci nevedela, ako chce pokračovať.

Zarev ju počul, natočil tvár jej smerom. Uvedomila si, že ho zrejme prerušila v strede nejakej vety, no nedbala na to. Nie keď sa jej pomaly rúcala istota, keď jej brali rovnováhu a hádzali ju do pekla vytvoreného ňou samou.

Videla na ňom, že si veľmi dobre uvedomoval, kam ju posielal, že veľmi dobre vedel, ako ju to zničí, čo to bude pre ňu znamenať - po desaťročí sa vrátiť na rodné miesto.

No taktiež videla, že to je skúška, skúška, v ktorej musí obstáť, aby mohla zostať nažive.

A tak keď sa zo slabých, vysušenýchpier jej pána dostalo von: „Zdá sa ti niečo nejasné?" ona odvetila len: „Chcelaby som vedieť, na ako dlho odhadujete náš pobyt." Viac sa neunúvala dávaťpozor. Nezvládala to, nie keď ju pri každom nádychu, každej myšlienke a slabikeprenasledovala vysmiata tvár jej brata, jej najhlbšia výčitka.

---

Vítam vás pri druhej časti prvej kapitoly :) mali ste možnosť opäť o niečo viac spoznať postavy a vytvoriť si na ne názor. Ja osobne som si písanie tejto kapitoly nesmierne užívala, hlavne koniec. Zo začiatku som nevedela, ako mám informáciu o jej bratovi podať, no myslím, že sa mi to celkom vydarilo :D Som rada, že dej sa konečne začína hýbať, ale, úprimne, moja obľúbená časť ešte neprišla :D

Každopádne, ako sa vám Cleo a Elea pozdávajú teraz? A čo vravíte na Zareva? Osobne ho veľmi nemusím, ale niekto predsa musí posúvať príbeh dopredu, nie? Mám na aj vás otázku, či by ste privítali aj nejaké obrázky na začiatku kapitol, alebo to skôr považujete za rušivý element. Skutočne sa neviem rozhodnúť, dokonca som aj premýšľala nad tým, že budem robiť koláže, ale na to nemám nervy :DD

-Tinna V.