„Skús nám opísať. Čo presne sa stalo potom?"

Dobre počula otázku, pokus o odpoveď jej však uviazol v hrdle. Prehltla tak nahlas, že ju iste počuli všetci v miestnosti.

Vtlačená za kancelárskym stolom si dnes ráno Patrice nepripadala bledá ako obvykle. V odraze od jeho dosky mala nádherne jednofarebnú pleť a výrazné oči. Cez prostriedok stola sa totiž ťahalo sklo, dokonale vyleštené, úzke a ladne dlhé, úplne čierne, akoby ju usadili za stôl na smútočnej hostine.

„Derek Reed dorazil na autobusovú zastávku, keď si sa pokúšala čakať na nejaký spoj do mesta," rovnaká otázka znovu rozvírila ticho kancelárie. „Poďme poporiadku. Vystúpil z auta?"

Cudzí vyšetrujúci hlas patril advokátke. Zaplatili jej, aby sa pýtala.

„Telefonovala si s otcom," šťukla perom o stôl. „Na okraji cesty pri autobusovej zastávke pristavilo auto."

Patrice začula mamu, ako v kúte miestnosti prestúpila z nohy na nohu a zašušťala igelitkou pod pazuchou.

„Ja... som..." nadýchla sa. So šedo kamennou tvárou v odraze stola si mohla na chvíľu pripadať tajomná ako filmový zloduch. Neohrozená. Odvážna, ak bude chcieť.

Mama sa úkrokom nebadane schovala za list obrej kvetiny. Iba advokátka s prísnou priamkou namiesto pier počúvala. A okrem nej ešte muž v obleku. Vyzeral skôr ako chlapec. Obďaleč od stola sedel vykrútený do strany a Patrice mu videla iba veľké ucho. Pôsobil sústredene, ba až striehnuco. V nestráženej chvíli iste skočí po dievčati za stolom a zožerie ho. Sako vyčnievalo nad jeho útle ramená. Vystretý ako pravítko s preloženými nohami neustále vykrúcal topánkou.

A počúval.

„...zošmykla som sa po tráve. Pod zástavkou bola ďalšia cesta. Asi nejaká stará, čo sa nepoužíva. Vtedy začal volať moje meno. Nevedela som, čo som... čo... mám... Nikto tam nebol. Schovala som sa za kríky a čakala som na políciu, lenže on ma zbadal."

„Tam ťa našiel?"

„Začal tak čudne vrieskať, tak divo, tak... úplne... radostne, ako keby sa tešil."

„Kričal. A čo sa stalo potom?"

„Bežala som a počula som ho tesne za sebou. Ihneď ma zdrapil za sveter..."

„Áno?"

„Zdrapil ma za sveter."

„Zdrapil ťa za sveter..." zakrútila dlaňou vo vzduchu. Imaginárne odvíjala zaseknuté klbko výpovede ryšavého dievčaťa.

„Potom držal v ruke nôž. Alebo len povedal, že ho má. Povedal, že mi ho pichne do krku, ak sa pohnem."

„Ale neurobil to. Očividne," zaznel hlas muža s veľkým uchom, čo vnútri nadrozmerného obleku pripomínal chlapca.

Patrice prekvapene zdvihla tvár.

„To nič. Pokračuj. Pokojne," povedala advokátka.

„Krvácal. Lebo vyliezol von oknom z tej... kúpeľne, kde som ho zamkla, a vraj spadol zo strechy na chate. ... preto krvácal..."

„Odkiaľ to vieš?"

„Od mamy. Zistilo sa to počas vyšetrovania."

Advokátka sa obzrela k dverám, kde pomedzi listy veľkej kvetiny vykúkala mamina priesvitná tvár.

„Držal už vtedy v ruke nôž?" pokračovala. „Alebo sa ním len vyhrážal?"

„Neviem... presne. Si neviem spomenúť..."

Nasledujúcich niekoľko minút Patrice s pohľadom zapichnutým do dosky stola opisovala udalosti, akoby sa stali iba postave z filmu. Povedali jej, že to tak má skúsiť. Predstaviť si v rovnakej situácii dvoch cudzích ľudí a iba opisovať. Scénu, ktorú videla, ale neprežila.

A tak si predstavovala. Postavy zo sitcomu. V ich podaní mohla byť celá scénka iba nepodareným vtipom.

,Proti mojej vôli. Nechcela som to.'

,Povedala som NIE.'

Zopakovala tie naučené vety. A znovu. Už vopred jej neodbytne prízvukovali, že musí zdôrazniť, ako s ničím nesúhlasila. A dať emóciám poriadnu váhu.

Lenže keď skončila, beztak mala v hrdle drsné sucho a nedokázala prehltnúť.

„Vodu?" cynický mužský hlas prichádzal z diaľky. A keď pohár klepol o čierne sklo, bola náhle opäť Patrice. Reálna. Bez sitcomu. Iba ona.

Advokátka pred ňu položila vodu.

„Tvoj otec bol po celý čas pri telefóne. Je to pravda?" opýtala sa. Až keď stála na nohách, ukázalo sa, aká je strašidelne vysoká.

„Áno."

Chlap v kresle sa nespokojne pomrvil. „Nesmie to tak rozprávať... tak... chladnokrvne," povedal. „So stoickým pokojom opisovať, ako jej nožom vyrobil ryhu medzi prsiami. Treba do toho vložiť cit, nech je to vierohodné."

Počúvala. Prikyvovala, akoby niekto učený, kto sa vyzná v situácii, horlivo ťahal za povrázok priviazaný o jej temeno. A pritom vedela, že ak do výpovede vloží o štipku viac citu, tak určite umrie.

Sama sa dodnes neodhodlala uveriť. Ako mohli veriť ostatní?

„Neznie to autenticky," mrmlal si medzi prsty, kým si nimi zakrýval pery.

,Hlavu hore, Pat, povieš všetko presne tak, ako sa to stalo.'

„Hej," vydýchla advokátka. Dopriala si pauzu a rozpačito zdvihla kútik pier smerom k chudému mužovi v obleku. „Patrice. Musíš pochopiť, že teraz nie sme na tvojej strane. Ale nie preto, že by sme nemali záujem pomôcť ti. Práve naopak. Musíme simulovať reálnu situáciu, ktorá skoro určite nastane na súdnom pojednávaní. Nič nás nesmie zaskočiť, až pôjdeme naostro."

„Mhm," prikyvovala ďalej reflexívne. „Áno. Áno. Ja rozumiem. Dobre."

„Mala si s Derekom Reedom už niekedy predtým pohlavný styk?"

„N-nie. Nemala. S nikým."

„Vezmime to znovu od začiatku," pokračovala vysoká žena. „Na chatu si išla s kamarátkou. Monika Reedová je zároveň sestra tvojho bývalého priateľa."

„Áno. S tou... S Monikou," doplnila Patrice.

„Prečo ste šli akurát na chatu ich rodičov? Mohli ste ísť hocikam do mesta. Pozvať ju, aby prespala u vás doma... Napríklad?"

„Lebo Monika mala kľúče od chaty. Zvykli sme tam chodievať. Chceli sme prebrať veci, čo sa stali ohľadom mňa a... jej brata. Obidve sme sa potrebovali vyrozprávať a... teda..."

„...Piť alkohol," nadhodil muž. „Šestnásťročná baba si v detskej izbe sotva dovolí načať fľašu vodky."

„Nie," hlesla.

„Vedela si dopredu, že na tú chatu dorazí aj tvoj bývalý priateľ?" chopila sa slova advokátka.

„Nevedela som... Aj Monika vravela, že Derek odcestoval preč. Mal prísť iba jej kamarát a dve jej spolužiačky," tento úsek filmu už Patrice nepripisovala žiadnym sitcomovým postavám a preto sa jej hlas triasol. „Z verandy sme uvideli, že na dvore zastavilo auto a aj Derek s nimi vystúpil... Nikto ho nečakal a... Nevolal. Prišiel..."

„Rozprávala si sa s ním v ten večer pred incidentom?"

„Len sa so mnou pozdravil, opýtal sa, ako sa mám. Chcel tancovať, ale ja nie. Potom som... Som poprosila Moniku, nech naňho dohliadne, a šla som radšej hore do izby. Oni mali dole pustenú hudbu."

„Pripadal ti opitý?"

„Podľa mňa... Bol... čudný. Divne sa pohyboval. Strašne sa potil a veľmi nahlas rozprával..."

„Vieš o tom, že by Derek užíval drogy, kým ste spolu chodili?"

„Nie."

„Vravela si, že kamaráti v noci odišli z chaty a vybrali sa niekam do mesta," zhrnula vysoká žena. „Derek Reed ostal?"

„Áno."

„Spolu s jeho sestrou?"

Patrice nehovorila, iba prikyvovala. Rovnaké otázky stále dookola. Okolo nej preletel ďalší otáznik, nestihla však zachytiť, čo sa jej pýtali. Vlastný hlas jej pripadal ševelivý a trápny. Už znovu cítila Derekov pach. Z času na čas mávala pocit, že ho cíti vedľa seba a vzápätí akoby vychádzal spod jej oblečenia.

A keď opäť precitla do rozhovoru, nebola viac jeho účastníčkou. V kancelárii sa horlivo debatovalo, koliesková stolička praskala pod vychudnutým mužom.

Nevhodne v tejto situácii si v pamäti odrazu vybavovala príjemnú triašku kolien a spotené dlane, keď kedysi dávno zvykol s jej kamarátkami chodievať vonku ten pekný Monikin brat. Občas neistý, ale šarmantne vtipný, keď maskoval rozpaky.

Najgalantnejší z partie. Odprevádzal ju domov, hoci spolu ešte nechodili. Lebo Patrice bývala ďaleko.

Rozhľadený. Blonďavý. Počúvala by ho hodiny. Nemal dôvod správať sa úzkostlivo, no býval taký, ak mu na veciach záležalo. Detailista. Derek. Poznal vôňu jej vlasov, spôsob chôdze, každú zmenu v jej správaní postrehol s pedantskou presnosťou.

Vraj len tak zo srandy jej raz večer rozstrihol dve sukne. Aj vtedy sa smial. Že jej kúpi nové.

Všetci v advokátkinej kancelárii trpezlivo čušali, kým chudý chlap v obleku nespokojne mrnčal – zrejme šlo o podivný spôsob premýšľania. Patrice iba z kontextu vytušila, že na jeho názore záleží, keď ho všetci tak významne počúvajú.

„Monika Reedová je najdôležitejšia. Dosvedčí, že na chate ostala iba ona a jej brat. On pripravil nápoje," konečne sa na stoličke obrátil smerom k advokátke a rozprával veľmi, veľmi pomaly. „Nechcel svoju sestru otráviť. Zrejme si len neuvedomil, že po vypití takého množstva alkoholu jej tými tabletkami môže spôsobiť smrť. Potom ju odvliekol ku kuchyni a tam ju zamkol. Konečne ostal s bývalou priateľkou osamote. Otázka znie, kto dosvedčí, že mal už vtedy priamy úmysel bývalej priateľke akýmkoľvek spôsobom ublížiť? Vypovedať budú dve dievčatá, ktoré boli v čase skutku pod vplyvom. Z toho jedna neplnoletá."

„Mala som len pohár vína," preriekla Patrice, no advokátka iba zamyslene skrúcala pero vo svojich prstoch a nevenovala jej pohľad.

„Poriadne ostré víno?" opýtal sa muž. „Výpoveď dvoch opitých dievčat. Na chate rodičov Dereka Reeda. Kto uverí, že sa ho bála, ak šla priamo na jeho chatu?"

„Ostáva ešte otec ako priamy svedok."

„...počul iba záver celého incidentu. Cez telefón. Kto dosvedčí, čo sa odohralo na chate? Kto vôbec pustí šestnásťročnú dcéru so staršími kamarátmi piť alkohol?"

V duchu si práve teraz želala, aby v miestnosti nestála jej mama. Líca jej horeli, v hlave pusto, pľúca zovreté, akoby ju žmýkali v práčke. Nikdy v živote necítila takú hroznú hanbu ako dnes. Alkohol jej nechutil. Na chate si s Monikou otvorili víno. Iba tak. Aby sa im ľahšie rozprávalo. Jediný pohár si dala. Nemohla tušiť, čo sa večer odohrá.

Ten s veľkým uchom ju dnes už asi šiestykrát nazval „opité dievča".

Opité dievča.

So svojimi právnickými frázami sám pripomínal paragraf, vykrútený s temenom hlavy vtlačeným do kresla chrlil zo seba nevyvrátiteľné závery.

Kvantum dôkazov, no zároveň príliš mnoho únikových východov pre Dereka Reeda. Vydláždená cesta obrátiť pravdu naruby.

„Bude tam aj on, keď ja budem rozprávať?" hlesla, keď búrlivá debata v kancelárii utíchla.

„Musíš sa pripraviť na to, že aj on bude rozprávať."

Amen.

V aute premýšľala. Čo by sa stalo, ak by Moniku nadránom nenašli ležať na podlahe pri kuchyni? Zomrela by?

Patrice sa s ňou od incidentu na chate viac nevidela. Len od mamy začula, že sa Monika niekoľkokrát pokúsila prísť ju navštíviť. Ktovie, či Derek napriek zbabranému plánu očakával, že mu vlastná sestra pomôže skutok ututlať.

„Čo to je?" zastala mama odrazu, kým otec odomykal dvere bytu. Po dlaždiciach posunula topánkou malý farebný predmet.

Patrice stuhla zľaknutím, keď si všimla pletený náramok s dvoma modrými perlami po stranách.

„Nejaké decko to asi stratilo," zamrmlal otec.

„Zavesím ho k výťahom. Niekto si ho nájde," mama sa už chystala zohnúť, Patrice ju však predbehla a zodvihla predmet zo zeme.

Kedysi jej ten náramok pripadal elegantný. Dnes by povedala, že ho skutočne zmotalo nejaké decko na výtvarnej.

A nie ona. 

Derek ho vždy nosieval iba v peňaženke.

Ľadovými prstami držala otvorené dvere výťahu, stŕpnutá a bez dychu civela do prázdnej kabíny. Zdráhala sa položiť si otázku, kto náramok s modrými perlami priniesol pred dvere ich bytu. Derek bol zatvorený odo dňa, keď ho na mieste činu zadržala polícia.

Rodičia nezačuli, že ho hodila do výťahovej šachty.