Neville stál na pôde Ministerstva a počúval Kingsleyho prejav. Hoci sa veľmi snažil sústrediť, podchvíľou mu myseľ zabehla k nedávnym udalostiam. Hmýrili sa mu v hlave ako hnilobou prelezené červy, otravujúce mu myšlienky. Nedokázal sa sústrediť, stále mal pred očami padlých bojovníkov a zničený hrad. Opravy sa síce už začali, no potrvá roky, kým bude všetko také ako predtým.
Nedokázal sa pohybovať po areáli školy, nie bez toho, aby si nepripomínal, čo sa odohralo, a preto nepomáhal pri naprávaní škôd.

Namiesto toho sa snažil byť užitočný inde. Napriek všetkému nedokázal len tak nečinne sedieť a musel sa zapojiť do obnovovania. Preto dnes prišiel na Ministerstvo vypočuť si Kingsleyho. Chcel vedieť, s čím môže pomôcť.

Nový Minister mágie hovoril o vojne, ak tomu z tých útržkov, ktoré sa Nevillovi uchovali v pamäti, porozumel správne. Vravel, že straty boli nesmierne, no o to viac si musia vážiť tých, čo prežili. Všetko sa dá napraviť, kosti sa zrastú, rany zahoja, jazvy nakoniec vyblednú. A hoci sú tieto dni čierne, lebo sa stále smúti za padlými, nemali by sa nechať otráviť myšlienkami na to, čo bolo, ale uprieť zrak na budúcnosť.

Kingsleyho hlas gradoval, zdalo sa, že sa dostáva k dôvodu dnešného stretnutia.
„Voldemort je mŕtvy. Áno, je to tak. Vojna sa skončila, temné sily sú rozprášené. No, merlinžiaľ, nie úplne. Po páde temného čarodejníka zostali sily, ktoré zhromaždil, bez vodcu. Roztrúsené po krajine plienia a zabíjajú ako sa im páči. Niektoré sú zmätené. Vystrašené. No to im nebráni ničiť, ba čo viac, poháňa ich to k horším činom ako zvyčajne. Určite sa teraz pýtate, o kom to rozprávam. Poviem vám iba dve slová: čarovné bytosti."

Ticho v sieni by sa dalo krájať. Desiatky ľudí čakali, čo sa bude diať ďalej.

„Tieto tvory, zväčša temné, by mohli bez námahy rozpútať ďalšiu vojnu. Preto musíme zakročiť, kým sú oslabené stratou lídra. Viem, čo sa vám preháňa hlavou. Boje skončili, je čas opravovať a sceľovať.
Viem, že od vás nemôžem žiadať, aby ste sa vystavili ďalšiemu nebezpečenstvu. Mali ste ho dosť na celé životy. No predsa sa musím spýtať: Kto nám pomôže? Kto zastaví čarovné bytosti, aby neničili posledné zvyšky vecí, ktoré nám ostali?"
Na moment sa odmlčal.

„Nepotrebujeme veľa dobrovoľníkov. Stačí desať čarodejníkov, ktorí sa ujmú náročnej úlohy položiť základy trvalého mieru. Nie prímeria, pokoja zbraní pred búrkou, no skutočnej dohody."

Pozrel do davu a pôsobilo to, akoby sa pristavil pohľadom na všetkých v miestnosti, hoci to tak určite byť nemohlo.

Neville si uvedomil, že toto je možnosť, ktorú hľadal. Môže byť užitočný.

Vystúpil z davu ako prvý a postavil sa dopredu. Len o moment neskôr sa pohli ďalší čarodejníci a stali mu po boku. Obzrel sa a videl, že väčšina z nich sú vynikajúci kúzelníci a jeho priatelia. Pripadalo mu to samozrejmé. Oni boli spätí s Harrym Potterom, poznali ho, bojovali spolu s ním. Je len správne, aby dokončili, čo začali.

Niektorí pôsobili trochu zúbožene, ale všetci stáli hrdo. Nezlomení, aspoň nie v tejto chvíli.

Kingsley prikývol na znak uznania.
Dodal, že k týmto čarodejníkom sa pridajú aj pracovníci Ministerstva, ak to bude potrebné, hoci ich ani zďaleka nemajú dosť. Väčšina sa stále spamätávala z Voldemortovej vlády.
Ostatne toto bol dôvod, prečo hľadal Minister pomoc u „obyčajných" čarodejníkov.

Nakoniec ukončil prejav a mávol dobrovoľníkom, nech ho nasledujú. Zaviedol ich do menšej miestnosti s dlhým stolom a pokynul im, nech si sadnú.
„Som rád, že ste prijali túto úlohu. Popravde si neviem predstaviť lepších adeptov a sám by som vás navrhol, ak by ste sa neprihlásili." Pozrel každému do očí. „Teraz vám dám zoznam bytostí, s ktorými sa treba urýchlene dohodnúť či ich vyhnať."
Rozvil pergamen, na ktorom stáli názvy rás. Obri, vlkolaci a dementori boli hneď navrchu.
Prekvapivo sa na zozname nachádzali aj raráškovia.

Neville rozmýšľal, koho by si mal vybrať. Nevedel, pre aké bytosti sa má rozhodnúť, netušil, či vôbec na takú úlohu stačí.

Kingsley na niektoré misie posielal ľudí vo dvojiciach, aby využili rôzne talenty a mali väčšiu šancu na úspech. Niekedy dovnútra vletelo lietadielko s odkazom od iných čarodejníkov, ktorí by radi priložili ruku k dielu, či už boli z Ministerstva alebo nie a Shacklebolt ich pridelil k dvojiciam.

Postupne sa miestnosť vyprázdňovala a za stolom ostalo sedieť len pár dobrovoľníkov. Medzi nimi bol aj Lupin.

Lupin bol sám o sebe zázrak. Nejako sa mu podarilo prežiť bitku, hoci si všetci ostatní mysleli, že zomrel. Videli predsa jeho telo vo Veľkej sieni.
No ukázalo sa, že hoci bol na pokraji smrti, mal šancu na uzdravenie, hoci nepatrnú.

Spamätal sa pozoruhodne rýchlo, pod prísnym dohľadom a starostlivosťou Madam Pomfreyovej sa to ani inak nedalo.
Teraz sedel na stoličke hneď vedľa a hoci vyzeral nezdravo, do tváre sa mu už takmer vrátila jeho pôvodná farba.

Kingsley sa na nich obrátil.
„Remus, viem, ty máš skúsenosti s vlkolakmi. Tvoje znalosti ich sveta sa veľmi môžu hodiť a ja si to veľmi dobre uvedomujem. Napriek tomu by som ťa chcel požiadať, aby si chvíľu počkal. Je tu iná úloha vyžadujúca si tvoju pozornosť. Vás oboch," pozrel na Nevilla.

Remus sa prekvapene obzrel.

„Je tu jedna rasa. Všetci sa jej vyhýbajú ako hnojovej bombe a ja sa ani nečudujem... nie je s nimi ľahké porábanie. Pôjdete za raráškami a dojednáte s nimi mier."

To Nevilla v celku prekvapilo. Raráškovia? Vedel, že sú nestranní, ale je to s nimi až také vážne? No keď sa pozrel do Kingsleyho tváre, pochopil, že hrozba je veľká. Černochovi sa na čele zreteľne črtali vrásky.

Rozmýšľal, či je on ten najvhodnejší. Nie že by sa chcel z toho vykrútiť, ale nemal pocit, že siahodlhé rokovania sú preňho. Aspoň tak doteraz prebiehali všetky jednania s raráškami, matne sa mu vybavovalo z Dejín mágie.

„Pane... nie som si istý, či by som ja... či by som mal za nimi ísť práve ja. Nemám skúsenosti s diplomaciou ani talent pre jednanie." Radšej by sa pripojil k skupine, ktorá mala bytosti vyháňať silou. V slovách si nebol taký istý.

„Som presvedčený, že vaša misia bude úspešná. Koniec koncov, preto vás tam posielam obidvoch," uistil ho Kingsley povzbudivo, hoci sa tak celkom netváril.
„A Neville, ty vlastníš niečo, vďaka čomu by boli ochotní vyjednávať. Chrabromilov meč."

Na ten Neville skoro zabudol. Teraz sa mu vybavilo, aké bolo držať chladnú rukoväť, cítiť, ako mu sila preteká pažami, ako prekonáva odpor a hlava hada letí na bok zatiaľ čo sa zvyšok tela ešte stále krúti vo vzduchu...
Spamätal sa skôr, než by to Kingsleymu a ostatným začalo byť podozrivé.

Váhavo súhlasil s úlohou a s pachuťou krvi v ústach sa pobral von z miestnosti. Stále neveril, že on je ten, ktorý by mal ísť za raráškami. Je predsa plno skúsenejších, učenejších ľudí, keby Kingsley chcel, mohol poslať ich. Lupin bol dobrá voľba.
Ten má potrebné zručnosti a vie väčšinou upokojiť rozhádané strany...

Ani si nevšimol, že objekt jeho premýšľania vyšiel bon a oprel sa o stenu vedľa dverí.
Vlkolak v obnosenom oblečení vyzeral strápene, ale bola to už takmer normálna úroveň, čo značilo, že sa uzdravuje dobre.
Určite sa tiež prihlásil preto, lebo mu na ošetrovni bolo dlho. Potrebuje niečo robiť. Tak ako on.

Zrazu ho niečo napadlo.
„Pro... ehm, Remus? Chcel by som sa vás spýtať..."
nevedel ako to má správne vyjadriť a na chvíľu si zas pripadal ako ten nešikovný chlapec, čo všetko zabúda.
Ale to už nie je on. Vojna ho zmenila. Vojna, krv a smrť.

„Áno, Neville?" Obrátil sa k nemu bývalý profesor Obrany proti čiernej mágii. „S čím ti pomôžem?"
„Keď pôjdeme za raráškami, budete hovoriť za nás oboch?"

Remus pokrútil hlavou. „Kingsley ťa ustanovil veliteľom. Ja mám byť iba doprovod, rozprávať musíš ty," povedal so súcitom a smútkom v očiach.

„Samozrejme, ak môžem pomôcť nejako inak, napríklad vedomosťami, s radosťou... Myslím, že si ešte pamätám dosť z hodín Dejín..."

„Remus, vy to nechápete. Ja to sám nezvládnem. Nemám žiadne skúsenosti s vyjednávaním, nič. Myslíte si, že budú chcieť počúvať chlapca, ktorý má navyše ich meč?" Neville si uvedomil, že to je pravda. Po prvý raz sa opar apatie rozplynul a on pocítil strach. Ak zlyhá, môže to mať ďalekosiahle následky. To sa nesmie stať. Hoci by to rád vybavil sám, vedel, že diplomacia je nad jeho schopnosti.

Lupin asi zbadal niečo z toho zračiť sa mu v tvári, lebo sa zamračil. Zdalo sa, že premýšľa.
„Možno by som sa vedel s nimi dohodnúť. Raráškovia sú prešibaní, no ak ich presvedčíme... hádam máš pravdu, že budú skôr počúvať staršieho." Pozrel naňho. „No sľúb mi jedno – nevzdávaj to. Ty nie si zbabelec, Neville Longbottom, a ak sa nenecháš ovládnuť strachom, môžeš dosiahnuť viac ako mnohí starší čarodejníci. Nepodceňuj sa."

Neville si uvedomil, že sa trochu ošíva.
To bol pozostatok z dávnejších, bezstarostnejších čias. Ani sa nepamätal, kedy bol naposledy takto normálne nervózny. Určite nie posledný rok. Vtedy musel byť silný kvôli ostatným, no teraz ukazoval svoje slabé miesto, trhlinu v obrane, ktorú si za ten čas nevedomky vybudoval. Bolo to zvláštne oslobodzujúce, no robilo ho to zraniteľným. Odhaleným.

Lupin sa mu skúmavo zahľadel do očí.
Po chvíli mladý muž prikývol. Starší čarodejník sa odlepil od steny.
„Dobre. Budem hovoriť ja."

Mali vyraziť skoro ráno. Dohodli sa, že Remus najprv pomôže Nevillovi vyjednať mier a urýchliť celý proces, a potom sa poberie za svojou druhou úlohou, teda vlkolakmi. Lupin pred odchodom vysvetlil najlepším odborníkom, ako sa majú medzi nimi správať a čo majú očakávať. Pošlú tam jednu skupinku aj bez neho a ak by sa niečo zvrtlo, dajú mu vedieť. Kingsley sám zostavil tím z tolerantných a trpezlivých čarodejníkov.

Nevillov a Remusov plán bol vskutku jednoduchý. Vydať sa do Gringottbanky, zistiť, ako sú raráškovia naklonení spolupráci a uzavrieť s nimi dohodu.
To sa ľahšie povie, než urobí.

Neville bol počas kráčania Rokvillom rozrušený a napätý. Býval teraz tu v Aberforthovej krčme a s Remusom sa mali stretnúť na nástupišti.

No nervozita mala aj pozitívnu stránku – zas sa cítil trochu sám sebou. Akoby ho strach a obavy stiahli naspäť do jeho tela a pripomenuli mu, že na rozdiel od mnohých iných ešte žije, niečo robí a pomáha.

Lupin vyzeral ošumelejšie ako zvyčajne a atmosféra otupenosti vznášajúca sa okolo neho Nevillovi napovedala, že tak ako on sa prebúdza, jeho spoločník sa uzatvára do seba.

Rád by ho rozveselil, no ako, keď sa ani sám necítil najlepšie?

Rozhodol sa, že urobí všetko preto, aby zaistil mier. Lenže tu nie je nijaký nepriateľ, s ktorým by mohol bojovať otvorene. Čakajú ich prefíkané pohľady a uhladené slová. Mal pocit, že tam sa im skôr bude hodiť Lupinov diplomatický talent a popravde, desilo ho to.

Napriek všetkému to chcel zvládnuť sám, rovnako ako posledných pár mesiacov viedol odboj na Rokforte. Za ten čas sa v niektorých úlohách naučil spoliehať sa iba na seba. Zistenie, že nie len úspech ich misie, ale aj samotný jeho život boli v rukách niekoho iného, ho vystrašilo, aj keď to bol jeho priateľ.
Škrelo ho, že potrebuje pomoc.

Lupin si všimol, že sa naňho pozerá a pokúsil sa usmiať.
„Premýšľam o nej," povedal znenazdajky. Neville sa nepýtal, koho tým myslí. „Bola to výnimočná žena. Silná, nebojácna... stále si kladiem otázku, prečo ona zomrela a ja nie. Veď koho život má väčšiu cenu? Skvelej čarodejnice alebo vlkolaka, hračky prírody, opovrhovaného celou čarodejníckou komunitou, nenávideného vlastným druhom? Som len..."

„Nehodný?" prerušil ho Neville. „To nie je pravda, Remus. Zaslúžiš si žiť. Si pre nás dôležitý a každý, kto by tebou chcel opovrhovať, nech si strčí prútik kam svetlo nesvieti."

Starší muž sa pousmial. „Vidíš, Neville? Ty nepotrebuješ uhladené frázy, aby si druhých presvedčil. Stačí len pár slov a odhodlanie."

Chytil ho za ruku a spoločne sa odmiestnili.

Gringottbanka bola ohromujúca. Nevillovi vždy prišla veľkolepá, no teraz naňho doľahla jej majestátnosť ešte viac, pretože si uvedomil, ako úboho teraz oproti nej vyzerá Rokfort. Stĺpy žiarili bielobou a týčila sa vysoko nad ostatnými budovami. Dnu a von sa však nenáhlili žiadni čarodejníci. A strážcovia banky boli raráškovia.

Keď vystúpili na schody, zahradili im cestu. Obaja raráškovia mali v rukách zbrane, gizarmy uspôsobené ich výške, lež nemenej hrozivé. Skrížili ich pred vchodom so slávnym nápisom nad dverami. Pozor daj, zlodej, písalo sa tam okrem iného. No Neville s Lupinom žiadni zlodeji neboli. Prišli na diplomatickú misiu.

To isté povedali aj strážcom. Prikázali im počkať a jeden vošiel dovnútra, zrejme aby upovedomil šéfa.
O chvíľu sa vratil aj so starým raráškom s učesanou bielou bradou natočenou tak, aby mu spadala vo vlnách. Bol honosne oblečený, na rukách mal plno prsteňov a na nose okuliare.

„Som Grithelm, správca Gringottbanky. Ak nemáte zbrane, môžete ísť ďalej."
Neville ani Lupin nič okrem prútikov nemali, azda až na Triediaci klobúk, ktorý zabalili do batoha na Nevillovom chrbte. Mal ho pre prípad, keby potrebovali Chrabromilov meč, ale zároveň im ho nemohli zobrať, lebo samotná zbraň sa v ňom nenachádzala.

Raráškom sa o tom nezmienili, a tak pokračovali dovnútra. Hala, kde zvyčajne prichádzali návštevníci, dnes zívala prázdnotou, ako v posledné dni.

Čakal ich tam však zástup raráškov rôzneho veku a postavenia. Neville nečakal, že ich bude toľko, myslel si, že sa budú rozprávať iba s Grithelmom.
Všetci raráškovia sedeli za pultmi, ktoré im poskytovali výhodu hľadieť na nich zvrchu. Ako k nim kráčali, do sály pribehlo z bočných dvier viac strážcov a rozostavili sa popri stenách. Aj tí mali stredoveké zbrane.
Isto vyrobené nimi samými.

Grithelm sa od nich oddelil a zašiel za pult, kde si sadol na stoličku v strede. Teraz skutočne vyzeral nielen ako bankár, ale aj hlavný vodca, ktorý má posledné slovo.

„Tak. Prišli ste kvôli mieru."
Remus prikývol a čakal.
„Môžete sa vrátiť späť," pokračoval Grithelm, „pretože mier už je nastolený. Gringottbanka s nebude bojovať s nikým, či už z jednej skupiny alebo z druhej. Samozrejme, pokiaľ nás necháte na pokoji."
„Ako to myslíte?" Opýtal sa Remus. Postupoval podľa plánu, ktorý predtým vysvetlil Nevillovi. Nechať ich rozprávať, zistiť čo najviac a tomu prispôsobiť svoje vystupovanie. Najbezpečnejšia taktika na neznámom území.

„Do Gringottbanky nevstúpi žiaden človek. Vy budete naši poslední návštevníci. Vrátite nám späť všetko, čo sme vyrobili. Nebudete sa zaujímať o nás a my o vás," usmial sa Grithelm akoby to bola najlepšia ponuka pod slnkom.

Neville nechápal, ako si mohli raráškovia myslieť, že také niečo prijmú. Pre Merlina, veď toto boli nesplniteľné podmienky! Už-už sa nadychoval, že niečo povie, keď sa mu do zorného poľa dostal Remus. Spomenul si, že má nechať hovoriť jeho, tak to predsa chcel.

Lupin zostával pozoruhodne pokojný. Akoby s ním tá nehoráznosť nič nerobila. Nerozumel tomu. Ale keď sa naňho čarodejník pozrel, Neville si postupne uvedomil, že raráškovia ich len chceli vyprovokovať. Možno dúfali, že dostanú dôvod vyhnať ich či zabiť, aj keď to by viedlo k vojne.

„Čo keby sme vaše podmienky odmietli?" Zaujímal sa vlkolak.
„Neodídete odtiaľto živí," Grithelmov úškrn pôsobil zlovestne s jeho malými ostrými zubami.
Lupin predstieral, že sa zamýšľa.
„A ak navrhneme vlastné podmienky?" Vzhliadol na správcu banky. Ten pokrčil plecami.
„Máte na to právo. Chcete sa poradiť?" riekol výsmešne. Remus prikývol a tváril sa, akoby prepočul tón raráškovho hlasu. Odkráčal viac do stredu siene a Neville sa vydal za ním.

Zastavili sa ďaleko od pultov a mladší čarodejník sa zahľadel na staršieho. Vedel, že sú len na začiatku rokovania a musia prinútiť tieto bytosti, aby s nimi spolupracovali. Ale ako?

„Mám vytiahnuť...?" obrátil sa na Remusa.
„Nie, to by neprijali najlepšie," bývalý učiteľ Obrany proti čiernej mágii pokrútil hlavou. „Dáme im výhodné podmienky obchodu a väčšiu právomoc. No obávam sa, že budú chcieť jediné."
„A to?"
„Prútiky," vzdychol si Lupin.

Vrátili sa pred pult a Neville dúfal, že druhý kúzelník má plán.

„Naša ponuka," začal Remus, „sú výhradné práva na obchod s čarodejníckou Britániou. Nemôžeme hovoriť za zvyšok sveta, ale vieme zabezpečiť, aby všetky ostatné banky v našej krajine boli zrušené. Vaša inštitúcia bude jediná, s ktorou budeme v kontakte. Ďalej, vaši vybraní zástupcovia budú prijatí na Ministerstvo ako konzultanti —"
„Dosť!" zrúkol rarášok vedľa Grithelma. „Myslíte si, že nás možno učičíkať ako dáke zvery? Miesto na Ministerstve? My nestojíme o vaše posty, vy..."

„Gormund, upokoj sa," mávol naňho Grithelm.
„V podstate má pravdu," premeral si magikov.
„My nie sme ako ostatné rasy. Nebudeme sa pred vami plaziť ako domáci škriatkovia, nedáme sa vyhnať ako ostatné bytosti. Ak nechcete prijať naše podmienky, nemusíte. Následky nepochybne poznáte."

Neville počúval jeho reč a bol čoraz zúfalejší. Ako ich majú presvedčiť, keď žiadne Lupinove slová nezaberajú? Čo má robiť? Cítil sa bezradne. Celá ťažoba vojny naňho doľahla. Spomenul si na výkriky ranených a umierajúcich, ohlušujúce rany, strašidelné záblesky zaklínadiel, pach krvi a smrti. A to nastane znova. Dobrí ľudia budú umierať po stovkách a nevinní trpieť zbytočne. Slová sú len vietor, nič nezmôžu. No čo iné sa dá, než hovoriť?

Zrazu ho to dopálilo. Toto nie je hra. Nemôže si dovoliť len nečinne čakať. Závisia na ňom životy druhých.
Nebude tu predsa stáť ako kretén a pozerať sa, ako im pľujú do tváre! Strach bol preč, nahradil ho iba hnev na tých mužíčkov pred ním, ktorým nezáležalo na ostatných.

Čím ich má presvedčiť? Nedokázal myslieť, srdce mu búšilo akoby letel na Blesku vypožičanom od Harryho.
Potom dostal nápad.

„Nechceme vojnu," vyslovil. Jeho hlas sa rozliehal po miestnosti. „Bojovali sme dosť. A tvrdo. Hoci ste zostali neutrálni, nemáme vám to za zlé. Jediné, čo požadujeme, je mier. Dajte nám ho a môžete žiť ako naďalej."

„Lenže my nechceme," povedal Grithelm. „Povedz mi, chlapče, keby vyhrala druhá strana, čo si myslíš, že by nám ponúkli? Akákoľvek vec by to bola, my chceme viac. Dokážte svoju cenu."

„Krv. Krv a smrť, to by vám ponúkli. Vari ste zabudli, ako vám Voldemort povraždil súkmeňovcov, keď nebol spokojný?" Teraz už takmer kričal. „My sme tí, s ktorými sa oplatí uzavrieť dohodu. Chcete dôkaz našej sily a ceny?" Stiahol si z chrbta batoh a roztvoril ho. Vytiahol Triediaci klobúk za šepotu raráškov a Lupinovho bezhlasého protestu.

Na moment sa zahľadel do očí svojho spoločníka a videl v nich vpísané nie, no už nebolo cesty späť. Toto bola ich jediná šanca a ak sa mu to podarí...

Vopchal ruku do otvoru na hlavu a pocítil chladnú hrušku smrtiaceho meča. No nezastavil sa pri nej, potichu zamrmlal Accio! a siahol na koniec meča. Na chvíľku cítil len ostrie ako britva, no potom sa jeho prsty obtreli o niečo šupinaté. Chytil to a potiahol s takou vervou, až sa porezal na predlaktí.

Vytiahol ruku z klobúka a všetci z miestnosti sa dívali, ako sa hadia hlava otáča vo vysokom oblúku potom, čo ju vyhodil smerom k pultu. Zaschnuté kvapky krvi na chvíľu zažiarili tmavočervenou, len aby opäť zhnedli.
Hlava pristála pred ohromeným Grithelmom a zostala naňho civieť. Neville sa nemohol ubrániť spokojnosti. Zvládol to.

„Tu je dôkaz, že sa s nami neoplatí zahrávať." Na moment oľutoval nešťastný výber slov, keď sa naňho Grithelm pozrel s opovrhnutím.
„Opovažuješ sa nám vyhrážať?" Strážcovia po obvode na nich namierili zbrane.
„Nie," predniesol čarodejník s hraným pokojom. „Chcel som vám len ukázať našu cenu. Toto bol had Lorda Voldemorta, chránený mnohými kúzlami. Bol to horcrux a my sme ho zničili. Ja sám som ho zabil." Nadýchol sa, pretože toto od konca boja pred nikým nevyslovil. Nechcel sa vychvaľovať.Teraz mu to však pripadalo správne.

„Sme schopní bojovníci a silní spojenci. Nechodláme sa vám obrátiť chrbtom ani vás ďalej ponižovať a odsudzovať. Naopak, náš nový Minister mágie vás chce prizvať k rozhodovaniu. Prijmite jeho ponuku a môžete pomôcť utvárať nový svet."

Raráškovia naňho strnulo hľadeli, akoby nemohli uveriť vlastným očiam a ušiam. Potom v miestnosti prepukol krik a hluk, keď sa dohadovali jeden cez druhého. Uťalo ho až Grithelmovo poklopkanie kladivkom.

„Musím povedať, že som ťa podcenil, mladý čarodejník. Tvoja ponuka znie lákavo a pripomenula mi dávne časy, keď sme neboli nepriateľmi. Jeden z tvojho druhu nám tiež také niečo sľúbil... a ako znak dohody mu náš kráľ vyrobil meč. Určite vieš, o čom hovorím," pohľad mu zablúdil k Triediacemu klobúku.
„Ten meč bol príčinou mnohých rozbrojov. Žiadame od vás len jednu vec –"

Neville si pomyslel, že sa rútia do Zakázaného lesa, lebo ak budú žiadať vrátenie, všetko stroskotá.

– ochraňujte ho." To šokovalo nielen dvoch čarodejníkov, ale aj viacerých raráškov podľa ich výrazov a syčania.

Grithelm pokračoval, nedbajúc na šepot v sieni.
„Meč je váš. Na znak našej novej dohody vám ho prenecháme, no sľúbte, že ho nespustíte z očí a v budúcnosti ustanovíte jeho strážcov."

Nevillovi to pripadalo ako malá cena za mier, až podozrieval mužíka, či ho nechce oklamať, no keď rarášok nič nedodal, usúdil, že vraví pravdu. Potvrdil mu to aj rýchly pohľad na Lupina, ktorý slabo prikývol.

„Prijímame," vyslovil mladík.

Keď vyšli z banky po podpísaní oficiálnej zmluvy a doladení podmienok – raráškovia nakoniec pristali aj na ustanovenie ich vyslanca na Ministerstve – Lupin si vydýchol. „Neuveriteľné. Ako si vedel, že na nich bude platiť sila? Samozrejme, teraz už tomu rozumiem. Vážia si mocných spojencov. Koniec koncov, všetci tí strážcovia vyzerali byť viac než schopní so zbraňami. Prečo by ich láska k moci peňazí nesiahala hlbšie a v jadre nebola surovejšia? Dáva to zmysel."

Neville len pokrčil plecami.
„Urobil som to, čo som pokladal za správne."
Zrazu pochopil, čo myslel Remus. Slová sú iba vietor. No aj ten dokáže odviať oheň či ho priživiť. Treba s nimi narábať opatrne, no nebáť sa vysloviť pravdu a bojovať za správnu vec. Hoci si nebol istý, zvládol to. Ako povedal Lupin, stačilo len odhodlanie a pár slov.

Bol nekonečne rád, že nakoniec z toho vyviazli zo zdravou kožou a hlavne, zmluvou.
Pozrel na Lupina, ktorý si dovolil malý úsmev a prvý raz od konca vojny sa cítil Neville šťastný.