Ak by bol toto koniec knihy, bol by to skutočne šťastný koniec. Najmä preto, že som mala pred sebou podľa štatistík ešte 55 rokov života a ten môj bol dokonalý.

Pracovala som ako editorka magazínu o živote, či už sa jednalo o módu, zdravie, šport alebo umenie. Rada som vstávala do práce, rada som v nej trávila čas a vytvárala niečo, čo môže inšpirovať a niekedy aj pomôcť mnohým ľuďom. Ešte radšej som sa z nej však vracala domov, pretože ma tam čakala moja láska – Remi.

„Deni, zlato, kde si toľko bola?" objala ma v našej priestrannej kuchyni, keď som zo seba zhodila všetky veci.

„Prepáč, na nový rok chystáme prerobený dizajn magazínu a tak sú s tým problémy," dala som jej pusu a strčila prst do čokoládovej plnky, ktorú pripravovala do koláča.

Capla ma po ruke. „Nejedz, budeš potom tučná."

„A čo?" zasmiala som sa. „Už by si ma nechcela?" nasadila svoj fejkový prekvapený výraz.

Remi si na prst nabrala kúsok plnky a smerovala ho do mojich úst. „Budem ťa chcieť aj keď budeš mať 80 rokov či kíl alebo budeš 80 kilometrov ďaleko."

Zlízla som jej plnku z prsta a trochu ju do neho kusla. „Nikdy nebudem od teba tak ďaleko."

„Nikdy ťa tak ďaleko ani nepustím. Aspoň nie na veľmi dlho."

Áno. Dalo by sa povedať, že ja a Remi sme boli dokonalý pár. Aspoň to tak všetci naši priatelia a väčšina rodiny hovorili. Prešli sme si všeličím, ale to čo prišlo sme ani jedna nečakali.

Od čias kedy boli homosexuáli odsudzovaný vo veľkom, boli potrebné pochody a boj za rovnoprávnosť ubehol nejaký čas. My sme žili v dobe, kedy sme boli všetci slobodní a boli sme si vziať koho sme chceli. Nemohli sme si vybrať lepšiu dobu pre život.

Všetko sa zmenilo vďaka tímu vedcov pod vedením doktora J. L. Goldsteina, ktorý sa zaoberal génmi. Konkrétne chcel nájsť gén spôsobujúci homosexualitu. Nebral to však ako chorobu, ale ako niečo rozdielne medzi ľuďmi – podobne ako sú ľudia s modrými, hnedými či zelenými očami.

Niekto mi zaklopal na dvere kancelárie, práve keď som si čítala rozhovor so spevákom, ktorý mal vyjsť v novom čísle.

„Denisa, Deni," bez súhlasu vpálila ako raketa moja asistentka Táňa, ktorá bola zároveň aj jedna z mojich najbližších priateliek.

„Nebudeme písať o sumo zápasoch," povedala som predtým, než niečo utrúsi ona znova na túto tému. Neviem prečo ju to tak fascinovalo, ale ona sa zaujímala o veľa zvláštnych vecí.

„Nie to som chcela," mávla rukou a predhodila mi papiere, na ktorých boli nejaké biologické veci. „Pozri na to. Ten vedec, čo hľadal gén homosexuality, vie teraz určiť či si teplá alebo nie. Vedia to dokonca určite na percentá. Chápeš to?"

Neveriacky som na ňu hľadela.

„To je skvelé," tešila som sa nevediac čo všetko to bude znamenať.

„Filip už začal pracovať na článku. Ale čo...to nie je najväčšia ryba. Vieš ako mám známeho, ktorý má známeho a ten pozná niekoho v Svetovej únii?"

Chcela som sa jej niečo opýtať, ale hneď začala znova hovoriť.

„Tak máme informáciu, že vláda chce, aby sa každý občas podrobil testu a mal to v občianskom preukaze napísané."

„To je šialené. Si si tým istá? Veď to nie je na nič dobré," letmo som sa prehrabávala v prinesených papieroch.

„Myslíš, že mi vyjde, že som teplá?" zhrozene sa ma opýtala. „Ja neviem ako spraviť ženu."

„Táňa, ty určite nie si teplá, ver mi. Nemusíš na žiadny test, toto je také isté ako že ja som teplá," hovorila som jej.

Toľko pochabých slov a myšlienok, toľko dôvery v samú seba a vymyslených právd. Tak som sa vtedy mýlila. Vo všetkom. 

                                                                                               ≈

S Remi sme mali stanovený dátum odberu na testy. Vláda sa naozaj rozhodla tento nezmyselný zákon uplatniť a postupne sa všetci hlásili u doktorov. Trvalo dva roky, kým sa všetko upokojilo a zostávalo len pár jedincov, ktorí nepodstúpili testy.

Výsledky nám prišli naraz jeden slnečný deň. Prišli sme z nákupu, keď na nás v schránke čakali dve tučné obálky. Na začiatku boli nejaké úradné kecy, potom vedecké kecy a na konci malým písmom percento a za ním Q ako queer alebo H ako hetero. Nič iné ste za ním nemohli mať, žiadne B ako bisexual. Ste to alebo to. Vrátili sme sa v čase do škatuľkovania.

Sadli sme si na krémovú pohovku, pustili telku ako pozadie a otvárali obálky.

„Mohli by sme si dať večer horúcu vaňu, čo povieš?" pýtala sa Remi. Nevenovali sme pozornosť výsledku, bolo to niečo ako keby vám napísali ako sa voláte. Bolo to jasné.

„Mmmmh," nadýchla som sa pri tej predstave. „Dáme si k tomu to dobré víno, čo tak urputne predomnou schovávaš."

„Čo? Nič neschovávam," zasmiala sa a listovala. „Samé hlúposti," krútila hlavou. „Och, tu je to, až na konci," povedala mi.

Ja som sa pomaly prelistovala k poslednej strane a rozmýšľala či máme sviečky, ktoré by sa dali použiť do kúpeľne.

„Deväťdesiatdeväť Q," zamávala papierom. Keď som uvidela číslo osemdesiatštyri bola som v pohode, no písmeno H za tým číslom ma zmrazilo ako tekutý dusík.

Pozerala som sa na tie dve čísla a písmeno, ktoré mi mali určiť kto som, aký osud ma čaká.

Neviem prečo som si vtedy spomenula na jeden citát, ktorý znel: Neexistujú šťastné konce. Konce sú smutné. Daj mi len šťastný stred a veľmi šťastný začiatok.

Možno bol toto koniec mňa a Remi. Náš smutný koniec, pretože sme už všetko šťastie vyplytvali.

≈  ≈  ≈ ≈ ≈

Nie, číslovanie nie je zle. Áno, bude sa odpočítavať. Možno si myslíš, že vieš ako to skončí, ale neskončí. Áno, teším sa, že si si to prečítal až do konca môj úžasný čitateľ. A áno dúfam, že mi napíšeš tvoje pocity, myšlienky, poteším sa všetkému.

Saith :)