„Nebola dobrá v športoch, ani v matematike alebo vede, ale vedela pochopiť ľudí viac než ktokoľvek na svete. Keď sme šli s rodičmi niekam do reštaurácie na obed, takmer nejedla, len sa pozerala von oknom a sledovala ľudí. Keď sa jej mama spýtala, prečo neje, povedala, že číta. Číta ľudské príbehy a to ich videla len cez sklo. Ja a Harry sme úplne iní a možno si všimla, že je iná. Napríklad ako jediná v našej rodine mala zelené oči. A hnedé vlasy, všetci máme čierne alebo blonďavé. Určite si to všimla. Vždy si všetko všimla," Mae sa zahľadí na strom nad nami a ostane ticho. Neviem čo na to povedať. Na prvý pohľad sa Lia do ich rodiny skvele hodila, tie rozdiely vo výzore sa dajú ľahko prehliadnuť, tak ma ani vo sne nenapadlo, že v skutočnosti k nim nepatrí.

„Asi ti nič také nespomínala, čo?" obráti sa ku mne a ja pokrútim hlavou.

„Myslela som si. O tom, čo si vravel, že písala...naozaj písala? Veľakrát som jej vravela, aby písala. Určite bola v tom skvelá, ak to naozaj robila, lenže ona mi vždy povedala, že je to len premárnený čas. V niektorých veciach bola dosť svojská a hlavne tvrdohlavá," prekvapí ma ako o nej hovorí. A že to znie naozaj úprimne. Teraz mi už nepripadá ako blázon. Teraz je z nej žena, ktorá je vo vnútri veľmi zlomená a to kvôli nejakému idiotovi, ktorému nachvíľu preplo. Alebo to plánoval dlhšie? Ak to druhé, s čistým štítom môžem povedať, že som to nebol ja.

„Neviem ako to zvládnem. Ešte k tomu ju rodičia prenechali tým doktorom, či kto to je. Chápeš to? Bola to živá bytosť a oni ich nechajú robiť s ňou hentie ohavné veci?" začne sa rozčuľovať, no v jej hlase zacítim plač. A potom sa naozaj rozplače.

Podídem k nej a objímem ju okolo pliec. Oprie sa o mňa a plače. Nikdy som v týchto veciach nebol dobrý. Mama mi vždy vravela, že sa radšej mám držať ďalej od smutných ľudí, pretože moje poznámky vraj nikomu ešte nepomohli. Len viac rozplakali alebo rozhnevali. Zrejme to mám po otcovi. Keď zomrela babka, mamina mama, prišiel na jej pohreb v kraťasoch a voľnom tričku. Na kare sa opil až tak, že som sa ho bál. Mal som vtedy sedem. Rodičia sa už vtedy chceli rozviesť, lenže mama chcela počkať, kým budem väčší. No nijaký rozdiel v tom nevidím. Otec pri mne nebol, keď som mal sedem a nie je pri mne ani teraz po osemnástich rokoch.

„Prepáč, že som takáto trápna, ja len...hrozne ma to mrzí," smrkne a odtiahne sa.

„Vôbec nie si, je to úplne v poriadku. Musíš to zo seba dostať von," usmejem sa, ale pochybujem, že ma v tej tme vidí.

„Nechápem, ako to robíš," povie odrazu. Hneď sa strhnem. Čo ak na mňa prišla? Čo ak ma prekukla?

„Čo myslíš?" takmer zašepkám.

„Že sa takto držíš. Pozri na mňa, pred kamerami som tá bláznivá spisovateľka, ktorá píše o vraždách a pred takmer cudzím človekom sa rozplačem. Asi nie som až taká dobrá herečka, ako som si myslela," uchechtne sa sama na sebe.

„Počkať, takže ty to len hráš?" spýtam sa prekvapene.

„Je to dobrý spôsob ako si pritiahnuť čitateľov aj sponzorov. Veď posúď sám, zaujímala by ťa normálna spisovateľka viac ako spisovateľka s bláznivými rečami, o ktorej všetci hovoria, že to ona zabila svoju sestru? Viem, asi to nie je moc dobrý spôsob, ale pritiahlo to neskutočne veľa ľudí a vlastne len vďaka tomu sa držíme nad vodou," vysvetlí mi a ja ostanem ohromený.

„Ale to už ťa zrejme nezaujíma," mávne rukou. „Nejdeme už domov? Začína tu byť akási zima."

***

Podarí sa mi zaspať až o jedenástej. Stále si v hlave premietam rozhovor s Mae. Ako veľmi som sa v nej zmýlil a to som si o nej utvoril názor len vďaka pár videám. Moje svedomie sa začína trochu ozývať, keď si uvedomím, že som ju možno v ten večer videl. Totižto Oliviu. A možno som bol aj posledný, kto ju videl.

Ani nie o hodinu neskôr ma niekto budí. Prekvapí ma, keď v šere rozpoznám Lolu.

„Lola? Čo sa deje?" nadvihnem sa na lakťoch a pretriem si oči.

„Len som ti chcela povedať, že ma to mrzí. Dosť som o tom premýšľala a mala som ti veriť. Mrzí ma to. Naozaj," chvíľu uvažujem, či je toto len sen, z ktorého som sa ešte neprebudil, ale keď si Lola odkašle, dôjde mi, že som v realite.

„To je v pohode. Chápem, že si mi neverila," keď už ani ja sám neviem, či si mám veriť?

„Naozaj? Bože, hrozne ma to mrzí, fakt. Len som sa bála, že...ja vlastne ani neviem. Proste som spanikárila. Prepáč mi to," namiesto slov ju objímem. Lola smrkne a objíme ma naspäť. V poslednom čase objímam veľa plačúcich ľudí.

Naraz ma Lola až prisilno chytí za rameno. Keď sa od nej odtiahnem, má zavreté oči a stíska pery.

„Čo je? Čo sa ti stalo?" chytím ju za ramená, pretože inak by spadla.

„Nič, len kŕč. Teraz ich mávam celkom dosť," snaží sa usmiať, ale moc jej to nejde. Drží sa za brucho a zhlboka dýcha.

„Nechceš ísť radšej do nemocnice?"

„Nie, nie, to prejde, uvidíš," ťarbavo sa postaví a prejde ku dverám. Na prvý pohľad by sa zdalo, že jej to prejde, lenže keď sa zvezie na zem, viem, že to tak nie je.