„Uvedomuješ si, do čoho si nás dostal, Theo? ZASE?" vyčíta mi Lola po ceste domov. Tyler pre nás neprišiel, že by mi Lola začala konečne veriť? Možno hej, ale určite to tak nevyzerá.

„Zase sa ideme o tom baviť?" povzdychnem si a zapozerám sa na modré nebo. Nikde ani obláčika, zimné slnko ma hreje na pleciach a predsa sa cítim, akoby mi mala hlava každú chvíľu vybuchnúť.

„Áno, zase! Uvedomuješ si, že si tým dostal do problémov a klamstiev nielen seba, ale aj mňa? Uvedomuješ si, že..."

Opäť si povzdychnem a postavím sa pred ňu. „Lola, viem, že vy ženy dokážete robiť veľa vecí naraz. Ale pochop, že my muži nie. Takže si neuvedomujem tristo vecí naraz, prepáč."

„Debil," zafučí, až mi odhrnie pár vlasov a namosúrene ma obíde.

Celú cestu mi vyčíta...vlastne všetko. Od môjho narodenia až po dnešný deň. Keby som tam nebol s ňou, dvakrát by skončila pod kolesami auta. Veď prečo by nemohla dupať po bielych čiarách uprostred prechodu pre chodcov a za plnej premávky?

Hneď ako prídeme domov, zavrie sa v izbe. Nemám silu za ňou ísť a skúsiť jej to po stý raz vysvetliť. Pre ňu som vinný. A možno naozaj som, ale budem to popierať pokiaľ sa bude dať, to si môže byť istá.

Okolo šiestej príde Tyler. Keď ma uvidí rozvaleného na gauči a s Redbullom v ruke, nadvihne obočie.

„Ako to šlo?" ani bu, ani mu, hneď to na mňa vybalil.

„Skvelo, pokecali sme pri ovocnom pohári, kým sa nezjavila jej bláznivá sestra a pánko detektív s kufríkom," myknem plecami, akoby o nič nešlo. Tyler si ku mne prisadne a nachvíľu sleduje basketbalový zápas. Potom sa ku mne otočí.

„Vieš, ja ti verím, len.."

„Lola nie," dokončím za neho a ani sa na neho nepozriem.

„Nie, aj ona...len sa bojí, chápeš? Nepozná ťa tak ako ja a k tomu je v poslednom čase nejaká čudná, takže si predstav čo to pre ňu bolo, keď sme ťa tam tak našli. Najprv sme si len mysleli, že si ju tam zabudla, a tak jej volala. Lenže ona jej to, ako inak, nezdvihla, keďže vtedy už bola...veď vieš. A potom, keď to ukázali v správach...hrozne sa bojí, Theo. Ja tiež, ale viem, že ty by si to neurobil. Ani keby si bol ktovieako mimo."

Už sa na neho pozriem. A priznám sa, že sa mi uľaví. Myslel som, že ani on už nie je na mojej strane. A bol to naozaj zlý pocit.

„Díky, kamoš," pousmejem sa a potľapkám ho po pleci.

„Je v izbe?" prikývnem.

„Odkedy sme prišli, ani raz odtiaľ nevyliezla," zasmejem sa a on vstane. O chvíľu sa stratí v ich izbe, odkiaľ sa začne ozývať smiech. Možno...možno mi trochu stisne srdce. Nemám nikoho, ku komu by som prišiel a pár slovami by ma dostal z takej príšernej nálady, akú mala Lola. Mama býva ďaleko a pochybujem, že otec by sa odtrhol od svojej hrozne dôležitej práce. Vlastne, kedy naposledy som ho videl? Alebo aspoň hovoril cez telefón? Môžu to byť mesiace.

Rozhodnem sa zavolať mame. Zdvihne takmer okamžite, ako vždy.

„Ahoj, mami. Nie, moja priateľka nie je tehotná. Nemám priateľku. Nie som gej, preboha. Áno, viem, nevezmeš meno božie nadarmo. Čo? Koľko? S kým? Bože...nka." v priebehu prvých desiatich sekúnd ma mama stihla obviniť z tehotenstva mojej neexistujúcej priateľky, preorientovať a urobiť prednášku o slušnom vyjadrovaní. No nemilujte ju.

„Lizzie má priateľa? Čože? Ten priateľ je tehotný? Fúh, ja, že Lizie. POČKAŤ, TO LIZIE JE TEHOTNÁ?" takmer pustím telefón na zem. Lizie je moja bývalá spolužiačka, kamarátka a...moja úplne prvá láska. A asi by som nemal hnevať, že bude mať dieťa (S INÝM MUŽOM), ale hnevá ma to. Cítim, ako ma páli hrudník.

„To je skvelé. Zagratuluj jej aj za mňa," lenže čo cítim sa dosť líši od toho, čo hovorím.

„Prísť? Teraz? Vieš, mami, teraz sa mi to akosi nehodí," a nie len kvôli tomu, že dievča, ktoré mi sľubovalo hory doly teraz čaká dieťa s akýmsi frajerom. Ak to bude Seth Lloyd, ten kretén z futbalového družstva, ktorý za ňou po našom rozchode (a hlavne pred mojimi očami, na tom si dal obzvlášť záležať) stále doliezal, tak prisahám, že mu nafackám. Ale teraz by som si moc problémov robiť nemal. Kto vie, či by mi na súde pomohlo, že som jedného blonďavého frajeríka dobil. Podľa mňa nie.

„Nie, fakt nemám priateľku a ANI PRIATEĽA. Och, musím ísť. Prečo? Nuž, varím. Tak upratujem. Dýcham. Mami, ty ma vždy prekukneš. Aj ja teba, ahoj a všetkých pozdravuj," len Lizie povedz, že si ešte pohovoríme.

„Theo?" Tylerova hlava sa zjaví v dverách. „Nezbehol by si do obchodu? Pre aspirin?"

„Prečo poň nezbehneš ty?" pozriem na neho nechápavo.

„Pretože ty sa rád prejdeš po čerstvom mestskom vzduchu. A ešte rád kúpiš aj nejaké čipsy, ďakujem," a zabuchne dvere. Toto naozaj milujem. Keď si odrazu len povie a ja to mám urobiť. To ho nezaujíma, že aj ja mám svoje plány? Napríklad vylihovať alebo zízať na telku? To už, samozrejme, niekoho nezaujíma, že?

Oblečiem si ľahkú mikinu a zbehnem po schodoch, až kým sa neocitnem na ulici. Obloha ma farbu krvi, doslova. Tuším sa na mne niekto hore dosť dobre baví. Obídem celý náš blok, až kým sa nedostanem ku lekárni. Na moje nešťastie je už zavretá. Povzdychnem si a nasmerujem si to do potravín, keď odrazu predo mnou zastaví motorka. S nejakým vodičom, samozrejme.

„My dvaja sa už poznáme, však?" ihneď spoznám ten hlas. Oliviina sestra.

„Ehm, hej. Ahoj," odkašlem si a chcem ju obísť, no ona sa postaví predo mňa.

„Super, že sme sa tu tak stretli, nie? Som hrozne zvedavá na tie tvoje motorkárske triky. Že mi ich ukážeš?" oči jej doslova zažiaria. Ostanem stáť ako obarený. Mám jej ukázať motorkárske triky, pritom som na motorke sedel dokopy raz v živote? Aj to som preletel cez priekopu a vtedy som si sľúbil, že už nikdy si na ňu nesadnem?

„Najprv mi ukáž svoje, aby som vedel, či má vôbec zmysel ukazovať ti moje," trochu ma prekvapí, ako sebavedome zniem, ale tvárim sa, akoby nič.

„Dobre, sadaj."

Bola chyba poslúchnuť ju. Laicky môžem povedať, že Mae bola dobrá. Fakt dobrá. Môj žalúdok sa však jej akrobatickým kúskom nepotešil. Keď sme presvišťali okolo potravín, takmer som vypadol z motorky rovno pod kolesá áut. Pred očami sa mi premietal celý môj život, silno som stískal viečka a ak mám byť úprimný, vôbec to nepomohlo.

Keď sme zastali, zhodou okolností na cintoríne, ako omráčený som zosadol z motorky a stačil jeden krok – teda pokus oň – a už som sedel na zemi. Hlava sa mi krútila do všetkých svetových strán, žalúdok robil to isté a ja som myslel, že toto je môj koniec.

Naopak Mae vyzerala úplne spokojne. Žiarivo sa na mňa usmiala, no keď uvidela v akom rozpoložení som, prestala sa usmievať.

„Si v pohode? Nevedela som, že ťa to tak odrovná," zasmeje sa, no mne teda do smiechu moc nie je.

„Som, som, len už som dlho nejazdil, tak to preto," áno, dlho. Môže tomu byť tak trinásť rokov?

„Lia bola vždy tajnostkárka, čo iste vieš, ale nevedela som, že aj takto klame," povie odrazu, načo jej venujem nechápavý pohľad.

„No, tak ty určite nie si nejaká motorkárska hviezda. To vidno na kilometre ďaleko."