…taxík zastavil niekde, kde to vôbec nepoznala.

Taxikárka na ňu pozrela do spätného zrkadla a priateľsky sa usmiala. „Trochu sa prejdeme, dobre?"

Nechápala, prečo by sa s ňou mala ísť prechádzať. A už vôbec v tejto štvrti. Vyzerala dosť opustene a zanedbane. Po ceste sa povaľovali odpadky a injekčné striekačky. Naozaj to nepôsobilo príjemne a ona sa začala obávať, že do taxíku vôbec nemala nastupovať.

„Prepáčte, ale ja by som naozaj potrebovala odviesť. Nemám čas na-" taxikárka ju prerušila.

„Neboj sa, všetko stihneme. Veď noc je ešte mladá," žmurkla na ňu a ona, hoci netušila prečo, vystúpila z taxíka.

Ovanul ju studený vietor a nepríjemný zápach odpadkov. V tenkom svetri jej bude čo nevidieť zima, to si dobre uvedomovala.

„Vieš," taxikárka ju objala okolo pliec a začali kráčať ulicou, „niekedy urobíš ľuďom zlý deň, hoci to ani nechceš. Niekedy ťa ľudia tak nenávidia, hoci ty…ty si sa proste len narodila. Ale to je v poriadku. Prenesieš sa cez to."

Pohladila ju po vlasoch, takmer ako jej mama, a ona si to vtedy uvedomila. Vedela, že to príde. Vedela to. Rukou skĺzla do vačku a keď v ruke stisla malý papierik, trochu sa uvoľnila.

Bude to len pár škrabancov a potom bude v bezpečí, hovorila si. No veľmi dobre vedela, že toto sú možno jej posledné sekundy.

Zhlboka sa nadýchla a vtedy to prišlo. Prvý kopanec bol mierený do nôh. Spadla na zem, kde si udrela hlavu a sykla bolesťou. Ďalšie kopance pocítila v oblasti brucha a hlavy. Nedokázala sa brániť, na to bola až moc slabá.

Taxikárka chytila jej ruku a zalomila ňou. Nacvičovala si to celé mesiace, tak veľmi sa tešila na tento moment. Zároveň v tej istej chvíli pocítila ostrý hrot prechádzajúci po jej bruchu. Chcela vypľuť krv, ktorá sa jej nahromadila v ústach, no na jej ústa niekto priložil ruku.

Vedela, že dlho to takto nevydrží. Našťastie prišiel úder, ktorý ju oslobodil od všetkej bolesti a trápenia. Teda aspoň na chvíľu.

Kto vie, koľko tam tak ležala. Mohli to byť hodiny, no hlavné bolo, že nikto, kto okolo nej prešiel, jej nevenoval pozornosť. Bitky, feťáci a vraždy boli na tejto ulici na dennom poriadku. Prečo by mal niekto venovať pozornosť dobitému dievčaťu, ktoré v tej chvíli bojovalo so smrťou?

Až nad ránom sa okolo nej začal obšmietať nejaký muž. Bol mierne opitý, no stále dokázal rozoznať takmer mŕtvu dievčinu ležiacu len pár metrov od neho.

Keď okolo nej zbadal krv, ako by v sekunde vytriezvel. Aj napriek závratom, ktoré ovládali jeho hlavu, ku nej pribehol a kľakol si. Snažil sa jej nahmatať tep, no robil len to, čo videl vo filmoch, a to nezaberalo.

Prehmatal jej vrecká, načo z jedného vypadla malá gumenná gulička, no moc jej nevenoval pozornosť. Skúsil dievčinu prefackať, rozprával sa s ňou, kričal na ňu, lenže dievčina nič.

Začal panikáriť. No ani raz mu nenapadlo utiecť.

Akoby zázrakom dievča otvorilo oči. Len ťažko rozoznala, či postava sediaca vedľa nej, je muž, alebo žena, no v tej chvíli jej to bolo úprimne jedno.

„No konečne! Si v poriadku? Krvácaš, si očividne zranená, v bezvedomí, takže to bola riadne blbá otázka, čo? Panebože, musím zavolať záchranku. Hlavne…zostaň so mnou, dobre? Opováž sa umrieť." natešený, že dievča prejavilo známky života, vytiahol mobil z vrecka a naťukal číslo záchrannej služby.

Dievča to však nechcelo. Chrapľavým hlasom, ktorý jej zlbral množstvo síl, sa ozvala.

„Ľavé vrecko," muž si až neskôr uvedomil, že niečo povedala.

„Ľavé vrecko?" položil mobil a prehľadal jej vrecko. Až neskôr si uvedomil, že z jeho pohľadu je to naopak. V prvom vrecku nič nenašiel, cítil iba mokro. Keď ruku vytiahol, mal na koži trochu krvi.

Sám sebe by klamal, keby povedal, že ho to nevystrašilo.

V druhom vrecku našiel krvavý papierik, na ktorom bolo napísané číslo. Jednak na ňom bola krv a bolo napísané škrabopisom, no aj tak sa mu ho podarilo rozlúštiť.

Vytočil číslo. Po prvom pípnutí sa ozval chlapčenský hlas.

„Už?"

„Ja-ja leží tu hrozne dobité dievča a ja…"

„Hneď som tam."

Hovor sa vypol.

Muž bol veľmi zmätený, prekvapený a vystrašený zároveň. Nechápal ničomu, čo sa vtedy dialo.

„Ďakujem," zašepkalo dievča a pokúsilo sa o úsmev.

„Nemáš začo?" odpovedal neisto.

Sadol si bližšie k nej a oprel sa o múrik budovy. Netušil, čo má urobiť. Ako jej môže pomôcť? Má sa s ňou rozprávať? Dokáže to vôbec?

„Ja…netuším, čo sa tu deje," odkašľal si neisto.

„To je v poriadku. Zrejme by si to ani nepochopil," mykne dievča plecami, na čo jej v pravej ruke niečo zaškrípe a ona sykne od bolesti.

„Och panebože," zhíkne muž a pomôže jej ľahnúť si tak, aby sa musela čo najmenej hýbať.

„Vieš, ide o to, že moja sestra nezniesla pozornosť rodičov, ktorú väčšinou venovali mne," hoci ju všetko bolelo, smrť cítila na jazyku, chcela mu to vyrozprávať, „vedela som, že je schopná všetkého, ale až v posledných týždňoch mi došlo, že je schopná aj vraždy. A ja som bola prvá na jej zozname. Je to dobrá klamárka, to ti poviem. Presvedčila rodičov, že spolu vychádzame, nemajú ani potuchy, čo mi urobila. Určite tomu ani neuveria."

„Takže toto ti urobila sestra?" ostal prekvapený. Vždy túžil mať súrodenca, ale po týchto slovách sa jeho túžba akosi rozplynula.

„Áno."

„Čo teda plánuješ robiť?" zaujímal sa ďalej.

„Schovám sa. Niekde ďaleko od rodiny, aby som sa s nimi už nikdy nemusela stretnúť."

„Naozaj?" jej plány sa mu zdali absurdné. „Mala by si jej to vrátiť."

„Nie som taká silná," povzdychla si a zaťala zuby. Určite mala vnútorné krvácanie. Cítila to.

„A čo ak hej? To, že ti toto dokázala urobiť sestra, je len dôkazom úbohosti. To ona je tá, čo to nezvládla."

Ich rozhovor sa musel skončiť, pretože z rohu sa vyrútilo tmavomodré auto. Zastavilo priamo pred nimi. Vystúpil z neho jemu až moc povedomý chlapec.

„Nie si ty ten z tej reš-" postavil sa a prekvapene na neho ukázal.

„Skvelý postreh. A teraz mi pomôž," chlapec sa uškrnul a sklonil sa k svojej sestre. Muž síce ostal prekvapený, no pomohol mu odniesť sestru do auta.

„Čo sa to tu, dopekla, deje?" spýtal sa ho, keď nastupoval do auta.

„Súrodenecká láska, kamoško," potľapkal ho po ramene a skôr než sa stihol nazdať, auto zmizlo v tmavej noci.

*****
Hlboko sa ospravedlňujem Ninke a čakám ju s otvorenou náručou pred domom :DDD