,,Myslíš, že som pekná?"

,,Fíha, vidím, že si si vymyslela nový spôsob ako ma zdraviť. Vôbec ma nezdraviť."

,,Mlč, Oliver. Teraz naozaj nepotrebujem počúvať o tvojich nepodstatných problémoch, ja mám totižto naozajstný problém."

,,Stavím sa aj o peniaze, ktoré nemám, že tvoj problém je ešte väčšia hovadina ako ten môj," Oliver sa uškrnul, keď jeho kamarátka zavrčala a hodila sa na stoličku vedľa neho.

,,Ty mi nemôžeš jednoducho odpovedať na jednoduchú otázku? Musíš to ešte doplniť aj svojimi otravnými a nepodstatnými komentármi?" Hope tušila, že spýtať sa Olivera nebol najlepší nápad. To skôr dostane odpoveď od mŕtveho ako od neho.

,,Nie, Hope. To som sa od teba za tie roky naučil. Vždy a všetko okomentovať. Vidíš aké je to otravné? A teraz si predstav, že by som to robil každý deň ako ty mne."

,,Prečo mám pocit, že chceš, aby som ťa teraz poľutovala?" Hope nadvihla obočie, i keď ju to vôbec neprekvapilo, keďže Oliver bol taká mužská verzia jej. A to ju iritovalo. Ale Oliver po nej rozhodne nezdelil tú úžastnosť a skvelosť. Ale tej výrečnosti mu Boh nadelil aj dvakrát.

,,A len pre tvoju informáciu, nepoľutujem ťa. Nielenže nie je začo, ale ešte stále nie som taký dobrý človek, aby som niekoho ľutovala, tobôž nie teba."

,,Vieš, že si otravná, Queenová?"

,,To viem už dávno. Mohol by si mi prosím povedať niečo, čo potrebujem vedieť? Napríklad, či sa ti zdám pekná?"

,,Fajn, odpoviem na tvoju otázku ak ty odpovieš a tú moju."

,,Vážne, Oliver? Nepomôžeš aspoň raz urobiť niečo len tak? Bez toho, aby si za to niečo získal na oplátku?"

,,Nie."

Hope si vzdychla, keďže hádať sa s Oliverom bolo ako rozprávať sa so stenou. Unavujúce, zdĺhavé a človek to robil jedine v prípade, že bol dostatočný blázon. ,,Tak fajn, čo chceš vedieť?"

,,Prečo potrebuješ vedieť či si pekná?"

,,Pretože sa na mňa jeden chalan, mimochodom veľmi pekný, pozeral v knižnici a dokonca sa usmieval," Hope sa rozplývala nad tou spomienkou, šťastná, že o ňu konečne niekto prejavil záujem. Teda niekto, kto vie, čo znamená šampón na vlasy.

Oliver za uchechtol, čo pre Hope znamenalo niečo veľmi zlé: ,,Drahá Hope, nechcem ti kaziť tvoje krásne predstavy, ale urobím to, pretože mi to urobí radosť. Keby si nebola tak zahľadená do seba, tak by si si možno aj všimla, že sa na teba nepozerá iba ten pekný chalan, ale úplne všetci. A vieš prečo? Asi nie, a preto mi bude veľkou cťou ti to oznámiť a zároveň privodiť infarkt. Tvoja tvár je celá popísaná a niektoré slová teda stoja za to."

Hope vyvalila oči a rýchlo sa snažila nájsť zrdadielko v kabelke. A to, čo v ňom uvidela jej skoro naozaj privovalo infarkt. Oliver mal pravdu. Po prvýkrát. Jej tvár bola celá popísaná čiernou fixkou a väčšina tých slov teda nebola vhodná do slušnej konverzácie.

,,Pane bože! Kedy si to stalo?"

,,Nezaspala si náhodou zase na nejakej hodine?" Oliver Hope veľmi dobre poznal, preto už vedel, čo odpovie ešte predtým než otvorila ústa.

,,Do čerta! Zaspala som na poslednej hodine! Ale prečo mi nikto nepovedal, že to mám na tvári?!" Hopin smútok sa rýchlo zmenil na hnev.

,,Asi si ostatní užívajú tvoje utrpenie tak ako ja."

,,Drž hubu, Oliver. Teraz vyzerám ako idiot!"

,,Ale veď to nie je žiadna novinka."

,,Ja ťa tak nenávidím!"

,,Na stupnici od jedna do desať, ako veľmi ma nenávidíš?"

,,Tak, že na to nevynašli ani číslo."