,,Hope!"

,,Áno, Oliver?" Hope, s kľudom angličana, zdvihla oči od svojho jedla a žmúrila očami na svojho najlepšieho kamaráta spod obočia, ktoré sa už nutne potrebovalo stretnúť s pinzetou.

,,Táto milá paní," mávol rukou ku kuchárke, ktorá na neho nepekne gánila, keďže aj ona musela doslova hmatateľne cítiť Oliverou sarkazmus, ,,mi nechce dať jednu žemľu navyše."

Pani Ericksonová, ktorá pracovala v školskej jedálni snáď odvtedy, čo ju postavili, sa prudko nadýchla, akoby chcela zahnať chuť Olivera udrieť do tváre: ,,Pán Mercury, ja vám už nemôžem dať viac jedla. Veď toho máte toľko, že keby som vás nepoznala, myslela by som si, že zakladáte charitu. A navyše aj ostatní sa potrebujú najesť."

,,Drahá pani Ericksonová, tento váš humus alebo, ako vy hovoríte, jedlo, vám už nikto nechce jesť. Hlavne nie potom, čo sa za jeden týždeň nakazali trinásti žiaci salmonelózou. A ja tu jedávam jedine preto, že mám apetít ako dospelý slon!"

,,To som si už stihla podľa vašich tanierov aj všimnúť."

,,Hope!" Oliver sa znova otočil na svoju kamarátku, ktorá sa stále hrabala v niečom čo mohlo byť cestovinový šalát, ale kľudne aj ryžový nákyp.

,,Áno?"

,,Povedz jej niečo!"

,,Pán Mercury, prosím, uvoľnite miestom ďalším a neschovávajte sa za slečnu Queenovú," ozvala sa pani Ericksonová, na čo sa Oliver otočil, aby sa presvedčil, že za ním stoja maximálne tak halucinácie jeho teraz najmenej obľúbenej kuchárky.

Oliver vyzeral akoby išiel vraždiť a Hope si bola istá, že pre celozrnnú žemľu by toho bol schopný.

,,Oliver, aké je tvoje heslo?"

,,Nikdy nebijem ženy."

,,Tak sa ho drž, pretože ak sa pustíš do tejto ženy, tak nielenže nedostaneš svoju žemľu, ale ešte aj skončíš v nemocnici s polámanými kosťami."

Ach, tá dôvera v najlepšieho kamaráta je naozaj krásna vec.