Oliver očakával krik, smiech, možno dokonca plač. Očakával vlastne čokoľvek. Aj to, že Hope vyskočí na nohy a dovlečie Ethana za uši. Ale rozhodne neočakával, že jeho najlepšia kamarátka začne skákať po posteli, výskať a kričať, že ona mala pravdu. A tak Oliverovi neostávalo nič iné, ako vyvaľovať oči a premýšľať, či by náhodou nemal Hope vysvetliť, čo jej práve povedal.

,,Hope?" Ozval sa, ale ona naďalej skákala ako hyperaktívny klokan a nevenovala mu žiadnu pozornosť. Čo ho samozrejme patrične urazilo.

,,Chápeš tomu, čo som ti pred chvíľou povedal?" Skúsil to znova a tentoraz už našťastie zareagovala. Aj keď nie tak, akoby reagovali normálni ľudia. Ale na druhej strane, Hope nikdy nepatrila k normálnym ľuďom. Veď to, že sa toľké roky bavila s Oliverom slúžilo ako jasný dôkaz.

,,Isteže," odpovedala s úsmevom, akoby jej Oliver povedal, že vyhrala v lotérii a nie, že sa bozkával s chlapcom, s ktorým mala ísť na rande.

,,Tak prečo sa potom usmievaš?"

,,Pretože som mala pravdu!"

,,Takže tebe nevadí, že som sa bozkával s Ethanom? Vieš, s tým, ktorý ťa pozval na rande."

,,No, Ethanovi by som najradšej strelila facku, ale to iba preto, že ma použil ako nástroj na uvedomenie si, že je gej," tak toto bola určite najdlhšia veta, ktorú Oliver od Hope počul, a na jeho počudovanie ešte aj dávala aký taký zmysel, ,,ale na teba sa nehnevám. Teda možno aj trochu hej, pretože si mi to nepovedal, aj keď som to tušila. Ale nemám nejakú nesmiernu potrebu ti vyškriabať oči, takže si môžeš zagratulovať." A Oliver si teda aj gratuloval, keďže Hopine obrie červené nechty chcel od svojich očí udržať čo najďalej.

,,Takže sme v pohode?"

,,Áno, síce som si nepredstavovala, že chlapca, ktorý sa mi páči, mi preberie môj najlepší priateľ, ale ak sa to nedozvedia v škole a neutrpí tým moja dobrá povesť, tak som v pohode," potvrdila Hope.

,,Ako môže mať školská mrcha dobrú povesť?" Pomyslel si Oliver, ale radšej držal jazyk za zubami, keďže sa mu stále veľmi nepozdávala predstava Hopiných nechtov v jeho osobnom priestore.

V tej chvíli ho Hope objala tak silno, že mal pocit, že nejak zázračne prebrala silu od Hulka a rozhodla sa ho rozpučiť vo svojom objatí, až z neho zostane iba kôpka prachu, ktorú si bude môcť Hope nasypať do krabičky a vyložiť na krb vedľa ich spoločnej fotky.

,,Hope. Mám potrebu dýchať," sipel Oliver, keďže na nič iné sa v tom objatí nezmohol.

,,Och, jasné," Hope sa odtiahla a v očiach sa jej zaligotali slzy. Oliverovi sa zdalo, že plače iba, keď rozoberajú jeho sexualitu. V tej chvíli odprisahal, že už v živote nebude s Hope preberať svoj osobný život. Už nikdy nechcel vidieť slzy v Hopiných očiach. Slzy ho desili. A ešte viac ho desili plačúce ženy. A úplne najviac ho desila jeho plačúca najlepšia kamarátka, ktorá bola rodená mrcha a slzy k nej pasovali ako kraťasy k mínusovým teplotám.

Ale veľmi rýchlo slzy vystriedal úsmev, ktorý jasne naznačoval, že Hope je schopná čohokoľvek. Napríklad ukradnúť cukríky deťom na Halloween rovno z taštičkiek. To jej vždy veľmi išlo. ,,Prečo sa usmievaš?" Spýtal sa Oliver a čakal, že ho Hope udrie alebo niečo podobné, pretože niečo takéto vždy očakával, keď uvidel ten úsmev.

,,Iba som si práve spomenula, že nakoniec mi predsa len Percy Sharman bude musieť zaplatiť 50 dolárov, keďže som očividne vyhrala stávku."

,,Toto je moja stará zlá Hope."