,,Prečo som sa tak opil?" zamumlal Oliver, keď sa horko ťažko prevrátil na posteli, čo nebolo veľmi po chuti jeho hlave.

,,Pretože si idiot." Hope si dala záležať, aby to vyslovila dosť nahlas a podľa Oliverovho zakňučania to malo žiadaný výsledok.

,,Trochu sa stíš. Tvoj hlas mi spôsobuje migrénu aj za triezva, ale teraz mi to znie, akoby si mi trieskala o hlavu panvicu," Oliver sa pokúsil Hope prepichnúť pohľadom, ale to by najskôr musel otvoriť oči, a to sa mu akosi nepodarilo.

,,Ak chceš môžem ísť po panvicu a naozaj ti ju otrieskať o hlavu. Potom porovnáme či ti môj hlas spôsoboval rovnakú bolesť," Hope zazrela na svojho kamaráta a prekrížila si ruky na prsiach.

,,Bolo by si toho schopná, však?"

,,Poznáš ma toľko rokov a pýtaš sa takú hlúpu otázku? Zlatko, keby sa mi chcelo zdvihnúť zadok, tak ťa nastriedačku mlátim panvicou a mojim najväčším hrncom."

,,Vždy som obdivoval tvoju láskavosť a súcitnosť," Oliver bol síce slabý a ubolený, ale na sarkastické poznámky by mal dosť síl aj na smrteľnej posteli. Teda, možno toto bola jeho smrteľná posteľ.

,,A ja zas tvoju schopnosť opiť sa tak, že nevieš nič okrem mojej adresy. Za túto schopnosť som bola vždy vďačná," odfrkla si a vzápätí štuchla Olivera, pretože ju jednoducho bavilo robiť mu zle.

,,Si zlá. A vlastne si myslím, že som ťa včera z nejakého dôvodu chcel navštíviť."

,,A to už prečo?"

,,Čo ja viem? Ja mám chuť navštíviť ťa jedine vtedy, keď som opitý."

,,Možno si mi len chcel včera niečo povedať," nadhodila Hope a neuniklo jej, že ten ochkajúci nevďačník stŕpol.

,,Vieš, že ja chcem stále rozprávať. Predpokladám, že ma do dvoch rokov niekto zabije a to z toho dôvodu, že som nechcel zmĺknuť."

,,A ten niekto budem samozrejme ja. Na túto úlohu sa pripravujem celý svoj život," Hope sa vyčarila taký hrozivý úsmev, že keby to Oliver videl už by sa asi plazil do bezpečia. A určite by pritom rozprával niečo o tom, že takého skvelého človeka ako je on jednoducho nemôže zabiť. Takže by zase trepal nezmysly.

,,Neverím, že som vo svojom živote dospela do tohto štádia, ale chcem, aby si mi prezradil to, čo si mi včera chcel povedať. Wau, ja naozaj chcem, aby si hovoril? Nepáči sa mi to. Cítim sa akoby som šla umrieť."

,,To, že ideš umrieť, mi sľubuješ už desať rokov. Ja stále dúfam a ty stále nič."

,,Neodbočuj. Teraz, keď máš konečne rozprávať, tak si ticho. Je to snáď zvláštnejšie ako sneh v júli."

,,Ja ti nemám čo povedať," vyhlásil Oliver sa zavŕtal sa hlbšie do prikrývok, akoby ho mohli pred Hope ochrániť. No pred ňou ho neochráni ani protitankový bunker.

,,Tak ty mi to teda nechceš povedať?" Za diabolský úškrn, ktorý Hope nasadila by sa nemusel hanbiť ani sám diabol, takže nečudo, že Oliver už dal zbohom svojmu životu a stihol si dať ešte aj jednu modlitbu.

Oliver ani nestihol odpovedať a už sa na neho Hope vrhla. A vytasila tú najhoršiu formu mučenia. Šteklenie. A je jasné, že jej to tajomstvo povedal. Veď kto by už len odolal štekleniu? Oliver určite nie.