Od tej doby som sa snažila každý deň byť tu pre teba. Nevedela som si ani predstaviť, ako ťažko musíš niesť to, že aj keď si si konečne priznal, že si chalan, stále ťa väčšina ľudí nazývala ženským menom. Čakávala som dlho. Celé hodiny len, aby som mohla ísť naraz s tebou domov.

Stal sa z toho až môj rituál.

A s hrôzou som sledovala to, ako sa každý jeden kúsok môjho tela do teba opäť zamilováva, ako ti opäť prepadávam.

A ty si mi neprestajne dával zmiešané signály. Síce si mi neustále opakoval, že si nevieš predstaviť, že by si v najbližšej dobe s niekým chodil, čím si ma asi chcel varovať, keďže si vycítil moju náklonnosť, no zároveň tu boli momenty, kedy som mala pocit, že ti tiež nie som úplne ľahostajná.

Keď si sa na mňa usmieval a šibalsky ti žiarili tvoje nádherné modré oči, keď si mi pochválil šaty, keď si ma objímal na uvítanie aj na rozlúčku a hlavne, keď si mi v autobuse dovolil zvaliť sa do tvojho objatia a spať ti v náruči, tak ako v minulosti, keď sme ešte boli spolu.

Bola som z teba neuveriteľne zmätená Ohníček.