Teraz spätne viem, že si sa ma už nebál kvôli tomu, že si videl, že som sa posunula ďalej. Videl si ma prichádzať s tým gitaristom, videl si, ako som ho pobozkala pred tým, než mi povedal pravdu.

Preto si sa nebál ma osloviť, preto si ma nechal vyplakať sa ti a povedať ti, čo sa mi stalo, do akých problémov som sa zaplietla.

A ty si ma vypočul. Vôbec ti nevadilo, že dievča, ktoré si nenávidel ti plače na ramene. Bol si úžasný, zhovievavý, chápavý ako vždycky. Asi preto som k tebe začala znova niečo cítiť už v ten večer.

A keď sme na ďalší deň spolu popíjali limonádu, usmial si sa a štrngol si svojou fľašou do tej mojej: "Tak na mier, Vodička."

"Na mier, Ohníček," pošepkala som a nevedela som sa prestať usmievať.