,,ŠTYRI," zakričal naštvane Etien a jednou rukou a stisol rukoväť jeho meča.

Hodnú chvíľu sa z domu nikto neozýval, Etien však vedel, že sú tam. Pri ňom stálo auto, ktorým dotyčné dievča utieklo a navyše, nebol sprostý, videl, že je niekto opretý o dvere a vykukuje spoza malého okna. Čím ďalej, tým viac bol odhodlaný do toho domu vraziť a zobrať si to, čo je jeho, a potom.. Potom možno viac spoznať to dievča, ktoré mu tak zatieňovalo tvár. Pomyslel si. Pokrútil hlavou. Ale iba preto, aby zistil odkiaľ je a prečo ho okradla a zobrala práve tento amulet.

,,PÄ-," nestihol dopovedať, pretože sa na staro vyzerajúcom dome otvorili predné, drevené dvere. Vyšiel z nich mladý Ailmar držiac pod krkom to dievča, ktoré mu tak behalo po rozume. Za nimi kráčalo ďalšie ružovovlasé dievča s drsným výrazom. Ailmar jednou rukou zvieral krk zlodejke, druhou rukou sa gestom vyhrážal použitím mágie, ak by niečo skúsila. Dievča vyzeralo vystrašene, no poddalo sa jeho sile a pomaly obidvaja kráčali ku Etienovi.

,,Som rád, že si rozumný," prehodil trochu uvoľnenejšie Etien, no stále ostával ostražitý, ,,Kde je ten amulet?"

Etien si premeral dievča, už nebola polonahá, za krátky čas v aute sa stihla zrejme prezliecť do lesklých čiernych kožených legín a voľnejšieho bieleho trička, na nohách mala čierne, šnurovacie topánky, siahajúce takmer po kolená. Jednu ruku mala napnutú vo vzduchu, akoby pripravenú na to, keby náhodou padala, v druhej čosi držala. Bol to amulet.

,,Daj mi ten amulet," povedal pokojne a kývol hlavou smerom k ruke dievčaťa.

,,D-dobre v poriadku," oblizla si pery a zakusla do spodnej.

Etienovi podskočilo srdce. Miešali sa v ňom pocity znechutenia, hnevu ale aj akéhosi vzrušenia a zvedavosti. Svoje pocity nechápal, no nehodlal im venovať extra pozornosť. Výcvik ho naučil byť chladným človekom, ktorý sa neriadi pocitmi, ale hlavou.

,,Dostaneš to dievča, ale najprv sa vrátime domov. Nebudeme riešiť konflikty v ľudskom svete," zdvihol hlavu Ailmar a jemne, tak aby to Etien nevidel, prehltol.

Etien stlačil od nervov sánku. Už mal dosť týchto hier. ,,Fajn," poťažkal svoj meč a jemne ho uvoľnil, ,,Ale ak niečo skúsiš, zabijem ťa."

,,Ja? Nikdy by som nezradila kráľovskú stráž," uchechtol sa ironicky Ailmar.

Luna ešte stále cítila, ako jej mág drží pevne krk. Po chvíli zvieranie povolil a vyslovil magické formulky a začal otvárať portál. V momente, keď bol portál pripravený na odchod, z úst zlodejky vyšiel výkrik: ,,Teraz Elisha!" 

Etien len so strachom v očiach sledoval amulet, ktorý letel vzduchom smerom k ružovovlasému dievčaťu, menom Elisha. Tá sa po amulet natiahla rukou, no Ailmar bol rýchlejší. Teleportoval sa pred ňu a uchmatol jej amulet skôr, ako ho stihla zachytiť.

,,Ty bastard!" skríkla po ňom a skočila naňho.

Etien sa stihol rozbehnúť k zlodejke, no odrazu prestal cítiť pôdu pod nohami. Prechod na druhý svet sa spustil. Zlodejka len vyjavene zízala na miesto, kde ešte pred chvíľou bola jej kamarátka, ktorá spolu s mágom zmizla ktoviekam. 

Teleportovanie sa domov, do Irisordu, bolo veľmi krátke, no pre oboch zároveň ako roky.
Akonáhle dopadli na akúsi lúku, Etien a dievča zalapali po dychu a rozkašľali sa, takéto prechody dávali zabrať aj silnejším jedincom. Pomaly sa postavila na nohy a sťažka kráčal k dievčaťu. Tá sedela na nohách v predklone opierajúc sa rukami o zem. Ešte stále lapala po dychu, no veľmi rýchlo si uvedomila, že ide Etien po jej krku. Už, už bol pri nej, vytiahol opäť svoj lovecký meč.

,,KDE JE?" zvrieskol po nej.

,,Neviem," zašepla. 

,,Kam sa premiestnili?!" schmatol ju za golier a postavil tak na nohy.

,,Neviem," zašepla a stále sa dívala do zeme.

,,HOVOR!" zúfalo kričal.

,,NEVIEM!" zvrieskla a pozrela sa mu do očí.

Ich pohľady sa stretli a zrazu sa celý vesmír úplne zastavil. Etienovi to prišlo ako celá večnosť a opäť cítil tie zmiešané pocity. Hnev, strach, nechuť a možno čosi iné...Zaťal sánku a pustil zlodejku na zem. Tá vyčerpane spadla na zem.

,,Načo si potrebovala ten amulet? Kto vlastne si?" čupol si k nej. 

Mlčala.

,,Hovor! Ak so mnou budeš hovoriť, možno ťa hneď nepopravia," snažil sa ju presviedčať.

Dievča len mlčalo.

Etien sa zdvihol na nohy a poobzeral sa po okolí, snažil sa zistiť kde presne sa teleportovali. Zistil, že sa nachádzajú približne osem hodín od jeho kráľovstva. Ak si pohnú ešte by to všetko do rána mohol vyriešiť. 

Priblížil sa k dievčaťu, schmatol ju za ruku a vytiahol opäť na nohy. Tá už nabrala energiu, pretože sa z jeho zovretia vymanila a šla ho udrieť päsťou do tváre, čo sa jej aj podarilo. Bola z toho evidentne tak nadšená, až sa jemne zasmiala. Etien pocítil na líci zaštípanie a jeho tvárou cuklo do strany. Skrčil sa, vyslovil formulku a jej ruky a nohy odrazu niečo zachytilo a zviazalo. Následne ju schmatol okolo jej úzkeho pásu a prehodil ju cez rameno.

,,Pusti ma!" skríkla a metala so sebou.

Zasmial sa. ,,To určite."

Vykročil s ňou smerom ku kráľovstvu. Po niekoľkých desiatkach minúť sa ozvala.
,,Prosím, už ma daj dole, tá bolesť je neznesiteľná! Tvoje rameno je ako kameň," fňukala.
Etien ju však nepúšťal a kráčal ďalej. Jej prosby počúval ďalšiu polhodinu, keď pretočil očami a doslova a do písmena ju hodil o zem. Opäť zamrmlal formulku a jej nohy sa rozviazali.

,,Au!" skríkla, postavila sa na nohy, ,,ale, ďakujem! Radšej pôjdem po vlastných."

,,Fajn," odvrkol.

,,FAJN!" zaštekala naspäť a predbehla ho.

Hodnú chvíľu šli potichu, keď sa ozvala, ,,Vieš, že aj keď ma odovzdáš svojim ľudom, nič nepoviem. Však?"

,,Neboj sa, sme dosť presvedčiví. Nakoniec nám povieš, čo chceme vedieť."

,,Všetci ste takí chladní a  odporní?"

,,Takže ty nie si odtiaľto," zdvihol obočie a jemne sa zaškeril.

Zahryzla si do pery. Ty si hrozne sprostá, pomyslela si. 

,,Odkiaľ teda si? Zo Silfastu?" opýtal sa.

Jemne stlačila päsť.

,,Takže som uhádol," víťazoslávne sa uchechtol.

Zvrátila sa na päte a pravou nohou mu šla kopnúť do hlavy, no on jej chmat predvídal a chytil jej nohu. Preskočila na druhú, rýchlo ju schúlila k telu a vykopla smerom k hrudi. Etien skrížil ruky pred hruď a jej kop trochu zmäkčil no aj tak ho to jemne hodilo dozadu.

,,Máš za sebou výcvik," skonštatoval.

Luna skrivila tvár a vycerila od zlosti zuby. Rozbehla sa, odrazila od zeme a obidvomi nohami vo vzduchu mierila opäť na jeho hruď. Tentokrát Etien jej nohy schmatol, čo nečakala a tak leteli na zem spoločne. Spadli vedľa seba a on sa ešte väčšmi uškrnul.

,,Takže si z Inštitútu."

Zúfalo a zároveň agresívne povzdychla: ,,Daj mi už pokoj," začala si udierať hlavu o zem.

,,Čo odomňa ešte chceš?!" otočila sa tvárou na neho.

,,Akonáhle prídeme do Irisordu, odovzdám ťa na výsluch a ty nám povieš, prečo si mi ukradla amulet, načo vám bude a prečo začal Inštitút konať kroky, proti Lovcom," otočila sa tvárou k nej, no jeho tvár bola ako s kameňa. Hneď ako dohovoril, zdvihol ju a popohnal smerom, ktorým mali ísť.