Leo prišiel domov celý zadýchaný. Nevedel, koho bláznivý nápad bol, že bývali na najvyššom poschodí paneláku, ale preklínal to vždy, keď išiel domov.

S nešťastným povzdychom otvoril dvere, pričom sa mu kľúče zošmykovali zo zmrznutých prstov na zem. Keď ich konečne otvoril zvesela sa usmial. V botníku sa nenachádzali topánky jeho sestry a v dome bolo ticho, prerušované len tichým chrápaním, ktoré vydával jeho kocúr Brioš.

Vedel, čo to znamená. Lilien ešte nebola doma, takže si mohol v pokoji čítať a neriešiť jej hlúpe reči. Keďže bol piatok, odhadoval, že je niekde vonku so svojimi hlúpymi staršími kamarátmi, no úprimne, bolo mu to jedno. Aj keby bola v Brazílii, bol to len jej problém, nanajvýš problém ich rodičov, no nie jeho.

Vošiel do svojej izby, rád, že starý huňatý kocúr ešte spí a nepýta si jedlo. Opatrne z dvoch igelitiek vybral všetky knihy a poukladal si ich na poličku vedľa postele. Na úplný vrch položil knihu, ktorú si vzal z knižnice ako poslednú. V bruchu mu nepríjemne zaškŕkalo, keďže aj v ten deň, tak ako väčšinou, nešiel do jedálne na obed. Nemal to tam rád. To, že takmer nikdy nemal s kým sedieť, ho deprimovalo.

Už sa chystal vyjsť z izby a ísť si po niečo do kuchyne, keď si všimol, že z vrchnej knižky trčí roh papiera. Opatrne knihu otvoril, mysliac si, že sa jedná len o akýsi bloček, alebo akúsi záložku, ktorú si tam zabudol človek, ktorý mal knihu požičanú pred Leom.

Keď však papier roztvoril, naskytol sa mu pohľad na celkom dlhý text, písaný rukopisom, ktorý bol preňho neznámy. Zvedavosť okamžite premohla hlad. Leo sa posadil na stoličku nepúšťajúc oči z papiera.

Toto skutočne nečakal. Bola to spoveď človeka. Človeka, ktorý knihu pravdepodobne čítal pred Leom.

Leo si privinul papier k telu nehľadiac na to, že sa pokrčí. Chcel tomu človeku odpísať, chcel mu dať vedieť, že v tom nie je sám, že existujú ľudia ako on, ľudia, pred ktorými bude môcť byť sám sebou. No nevedel, akoby mu to mohol odkázať. Netušil, kto to napísal, netušil, kde by mal nechať odpoveď.

Keby tak len existoval spôsob, akoby som dokázal zistiť, kto mal tu knihu požičanú predo mnou...

Vtedy mu to doplo. Vyskočil zo stoličky akoby doňho udrel blesk. Knihovníčka to bude mať určite niekde zaznamenané!

V panike sa pozrel na hodinky. Dnes bol posledný deň, kedy bola knižnica otvorená pred Vianocami, takže knihovníčka zatvárala o dosť skôr, aby stihla všetko poupratovať.

O menej ako hodinu zatvára... Budem musieť bežať...

Hádajte, kto už nie je chorý : )! Oddnes sa už opäť môžete tešiť na pravidelnú dávku kapitol! Moja otázka, ale, znie... Mám publikovať ďalej, tak ako doteraz, jednu kapitolu denne s tým, že 24., posledná kapitola, tým pádom vyjde až po Vianociach, alebo mám skúsiť publikovať dve kapitoly denne až kým to nedobehnem?