V piatok panovala v škole veselá nálada. Síce bolo povinné prísť do školy ešte aj v pondelok, posledný deň pred prázdninami, ale v ten deň sa už v škole nemalo vôbec učiť, čo znamenalo, že piatok bol posledný oficiálny vyučovací deň pred pokojnými prázdninami.

"Takže si ho napokon stihol urobiť?" Opýtala sa Sophie Nicolasa, keď na začiatku slovenčiny, poslednej hodiny v ten deň, vytiahol z tašky vypracovaný čitateľský denník.

"Hej, tá kniha nebola taká nudná, ako som očakával," odpovedal mierne vyhýbavo Nicolas, kým si po sebe ešte raz čítal obsah analýzy.

"To nemyslíš vážne, že?" opýtala sa Sophie, pričom vyťahovala z tašky mierne pokrčený papier, "to bola jedna z najnudnejších kníh, aké poznám! Dokonca aj moja mama, milovníčka všetkej literatúry, povedala, že ju tá kniha, keď bola dieťa, nebavila!"

Nicolas sa mierne zarazil. Žeby som bol naozaj divný, keď sa mi tá kniha tak veľmi zapáčila? 

"Jediné čím ma to zaujalo bolo to, že vraj až traja masový vrahovia mali tú knihu vo vačku, keď niekoho vraždili," povedala Sophie, kým mierne zúfalo hľadela na Nicolasovú analýzu, ktorá bola snáď dvojnásobne dlhšia než tá jej.

"Hej to som čítal," odpovedal neisto Nicolas. Snáď to, že sa mi páčila, neznamená, že aj ja budem vrahom? 

"Úprimne, podľa mňa iba prvý z tých vrahov si tú knihu zobral za nejakým zámerom, ostatní po ňom len opakovali," povedala Sophie ľahostajne, pričom sa prehrabávala v svojej ružovej taške, obsahujúcej skutočne všetko. 

Nicolas si v duchu vydýchol. Chcel jej na to ešte niečo povedať, keď do triedy vošli Tina a Ben.

"Hej ľudia, v pondelok s vami môžme počítať, že?" opýtal sa Ben, držiac Tinu za zadok. 

"Samozrejme!" vykríkla nadšene Sophie a Nicolas zvesela prikývol. Na pondelok sa už skutočne dlho neuveriteľne tešil. Podľa väčšiny študentov z ich školy to mala byť najväčšia party, akú kedy zažili a on si bol istý, že tam nemôže chýbať. Nie len kvôli alkoholu a ľuďom, ale hlavne kvôli hudbe a tancu. Keď sa hýbal so zavretými očami, vnímajúc len hlasitý rytmus vôkol neho, vtedy sa cítil skutočne sám sebou.

Nicolas išiel do knižnice hneď po škole. Tak ako naposledy dofajčil pred dverami  a odhodil tlejúci ohorok do snehu. Tentokrát sa neponáhľal tak veľmi, ako naposledy, keď tam bol. Na obed nemal v ten deň chuť, čím ušetril veľa času.

Samostatné vrátenie knihy prebehlo ľahko a rýchlo. Podal ju knihovníčke, tá si niečo zapísala a popriala mu pekné sviatky. Pre chlapca to však znamenalo omnoho viac. Vedel, že v tej chvíli dal svoje myšlienky a pocity do rúk náhody. Alebo... žeby do rúk osudu?