Nicolas postával v kostole už niekoľko minút a riadne sa nudil. Spomalene otváral ústa, kým ostatní spievali a pohľadom blúdil po kostole v snahe nájsť Lea. Nikde ho však nevidel. Raz za čas sa mu zazdalo, že zbadal pramienok jeho kučeravých bledohnedých vlasov, no nebol si vôbec istý, či patrili jemu.

Z kostola vyšiel zničený po trištvrte hodine utrpenia len s jedným prianím: ísť čo najskôr domov a lahnúť si do mäkkučkej postele, ktorá ho už jednoznačne celá nedočkavá čakala.

"Nicolas!" Ozvalo sa zrazu za ním a on takmer chytil infarkt. Obzrel sa za seba a jeho oči sa stretli s Leovými. Stačil jeden pohľad do tej sýtej bledomodrej farby a hneď sa mu do mysle vrátili výjavy zo sna, na ktoré sa celý deň snažil zabudnúť. Rýchle potriasol hlavou a úsmev mladšiemu chlapcovi opätoval: "Čau! Tak predsa len si tu, bál som sa, že sa nakoniec nestretneme."

Leo sa začervenal: "Hej no, bol som na druhom konci kostola, asi si si ma len nevšimol," na moment zmĺkol a potom vytiahol z vnútra bundy balíček zabalený v leskom baliacom papieri s hviezdičkami: "Na, šťastné a veselé."

Nicolas prekvapene otvoril ústa: "Ty... ty si mi kúpil darček? To... to si nemusel. Ja pre teba nič nemám, prepáč."

Leo sa naňho usmial a mávol rukou: "To je v poriadku. Mne stačí to, ak sa ti ten darček bude páčiť."

Nicolas chlapcovi úsmev opätoval a opatrne roztrhol tenký baliaci papier. Siahol rukou dnu a vytiahol z balíčka celkom hrubú knihu v tmavomodrom obale a so zlatým nápisom na vrchu: "Osamelosť prvočísiel."

Leo sa začervenal ešte viac: "Vieš, ak sa ti páčilo "Kto chytá v žite", napadlo mi, že by sa ti mohlo páčiť aj toto. Tiež to rieši dosť psychiku postáv a je to trochu dospelejšie, ako "Kto chytá v žite"."

Nicolas prešiel rukou po obale knihy: "To znie skvele. Ďakujem veľmi."

"A zároveň, je to trošku depresívnejšie a temnejšie," dodal Leo s miernym úškrnom, "a to dosť sedí k tvojmu emo nastaveniu."

Nicolas sa naňho prekvapene pozrel: "Aké emo nastavenie? Nič také nemám."

Leo sa jemne zasmial, dúfajúc, že tým kamaráta nenahneval: "Hej jasné. Iba nosíš čierne mikiny a nohavice, máš čierne vlasy s ofinou a často len tak sám sedíš s cigaretou v ústach a hľadíš do diaľky."

Nicolas naňho prekvapene zízal, načo s jemnou červeňou v tvári zamrmlal: "To som si nikdy neuveodmil, že môžem pôsobiť ako emo."

Leo sa na chvíľu odmlčal a napokon takmer nečujne povedal: "To je v pohode... tebe sa tá čierna farba hodí."

Nicolas sa naňho pozrel, ale nič nepovedal. Chvíľu len obaja stáli a hľadeli na seba, pričom v Nicolasovej hlave sa opäť objavovali výjavy zo sna.

"Nicolas! Poď už, prosím ťa!" Započul za sebou krik svojej mamy.

Smutne sa pozrel na Lea: "Už musím ísť. Vidíme sa potom na tých vianočných trhoch, že?"

Leo prikývol: "Budem veľmi rád, ak hej."

"Tak sa maj," povedal napokon Nicolas a vydal sa za svojimi rodičmi. Veľmi chcel Lea objať na rozlúčku, ale neurobil to. Mal pocit, že keby ho vtedy objal, nebolo by to len kamarátske krátke objatie. Bál sa, že by Lea držal v tom objatí dlhšie. A to určite pred kostolom plným ľudí vrátane jeho rodičov urobiť nechcel.