"Ste v poriadku?" Opýtala sa starostlivo staršia žena, prechádzajúc okolo zadýchaného chlapca, opierajúceho sa o tehelnú budovu na kraji Križnej ulice.

"Hej... jasné.. nič mi nie je..." odpovedal jej stále zadýchane hnedovlások, pričom si jednou rukou napravil okuliare na nose.

"Určite?" Pokračovala so starostlivými otázkami pani.

"Samozrejme," odpovedal chudý mladík, tentokrát už presvedčivejšie a vystrel sa, aby to ustarostenej žene aspoň trochu dokázal.

Tá si ho prehliadla, napokon súhlasne prikývla a vydala sa ďalej po chodníku.

Chlapec si opäť vydýchol, obzrel sa okolo seba a napokon tak isto pokračoval v ceste.

Aj keď bol zadýchaný, bol skutočne rád, že sa mu podarilo tak rýchlo utiecť zo školy. Na hlúpe poznámky jeho nie práve najinteligentnejších spolužiakov, ktorými ho bombardovali takmer každý deň po vyučovaní, tentokrát skutočne nemal chuť. A bol si istý, že by boli ešte horšie, keby zistili, že má zas namierené do knižnice.

Zabočil za roh ulice, prešiel popod niekoľkými stromami už mierne zaprášenými prvým snehom, až sa objavil na prahu veľkých drevených dverí mestskej knižnice. Chytil kľučku a s nemalou námahou ich otvoril.

Hneď, čo sa ocitol vo vnútri, ovalilo ho príjemné teplo a ľahká vôňa škorice, vychádzajúca z adventného venca položeného blízko pri dverách.

"Vitaj Leo," pozdravila ho potichu staršia paní, sediaca za kasou, "dnes si tu nejak skoro."

Leo prikývol, pričom si sňal dole rukavice. Pomaly pohýbal prstami skrehnutými od mrazu.

"Budeš si dnes aj niečo požičiavať, alebo si si prišiel len v kľude počítať?" Opýtala sa ho knihovníčka, ktorá už svojho pravidelného zákazníka dobre poznala a vedela, že veľakrát prichádza do knižnice nielen kvôli knihám, ale aj kvôli príjemnej atmosfére.

"Uvidím," odpovedal jej s úsmevom Leo, vyzliekol si kabát a zavesil ho na stojan vedľa kasy, "ale určite si chcem v najbližších dňoch požičať nejaké knihy na prázdniny."

Staršia dáma sa naňho pozrela a podvihla obočie: "Tak to ti radím urobiť do piatku. Potom máme totiž tri týždne zatvorené kvôli prázdninám."

Leo prikývol s nemiznúcim úsmevom na tvári: "Nebojte sa, s tým počítam."

Pani prikývla a ďalej sa venovala klávesnici pred sebou. Leo sa vybral pomalou chôdzou pomedzi regále plné kníh, čítajúc potichu nápisy na ich ruboch. Rukou sa zastavil na modrom obale jednej z nich. Kapitánová dcéra. Klasika. Síce ju už raz čítal, ale bolo by namieste pripomenúť si ju. Našiel najbližší voľný gauč a pohodlne sa usadil s knihou v lone.

Nech idú niekam, obláčiky a anjeličkovia. Toto je raj!