Kráčal dlhou ulicou, ktorej koniec však nevidel. Míňal prázdne miestnosti, plné prázdnych stoličiek. Cítil sa tak opustene, ako už dlho nie. Chcel plakať, no ani slzy za ním neprišli. Ani tie ho nechceli. Bol úplne sám.

"Nicolas?" Ozvalo sa zrazu za ním a on bol tak šťastný, ako už dlho nie. Otočil sa a zbadal Lea. Stál tam, s úsmevom na tvári a s otvorenou náručou.

Nicolas niečo pošepkal, no sám si nebol istý tým, čo vlastne šepká. Rozbehol sa k Leovi a pevne ho objal.

"Už nie si sám," pošepkal Leo a pritisol sa k nemu ešte silnejšie.

Nicolas ho od seba odtiahol a spojil svoje pery s tými jeho. Celý sa do toho bozku ponoril. Rukami mu prechádzal po tele.

"Ja som to vedela!" Ozvalo sa zrazu a on pustil Lea tak rýchlo, až chlapec spadol na zem, ktorá ho doslova pohltila.

Pred nim stála Sophie a ukazovala naňho prstom. Za ňou stál zástup študentov z jeho školy. Všetci sa smiali, ukazovali naňho a robili hlúpe grimasy. Jedine Sophie sa nesmiala. Plakala...

Nicolas sa prebral zo sna a rýchlo sa posadil. Díval sa do steny a spracovával, kde vlastne je, čo sa vlastne stalo. Zacítil vôňu kapustnice, počul, ako jeho otec lezie na povalu, pravdepodobne po ozdoby a z rádia v kúpeľni hrali vianočné koledy. Bol Štedrý večer.

Nechcelo sa mu veľmi vstávať. Vedel, že ak zíde dole, mama ho ihneď zapriahne do vianočného upratovania. Ani najesť sa nemohol ísť, keďže jeho pobožní rodičia dosť udržiavali tradíciu nejedenia až do večere.

Ľahol si späť do postele a zavrel oči. Hneď, čo tak urobil, zjavili sa mu v mysli opäť výjavy zo sna. Pustá chodba. Leové pery spojené s tými jeho. Slzy stekajúce po Sophinej tvári...

Otvoril oči a schytil do ruky svoj mobil pripojený k nabíjačke. Na ikonke messengeru mu svietila neprečítaná správa. Bola od Lea. Jednoduché dve slová "Veselé Vianoce" a za tým niekoľko smajlíkov. Nicolas sa pousmial, pričom bol dosť rád, že Leo nemá na profilovke svoju tvár, ale fotku jeho mačky. Pohľad do jeho jasne bledomodrých očí by po tom sne jednoznačne nezvládol. Nie preto, že by sa mu to priečilo, to vôbec nie. Skôr na to nedokázal prestať myslieť. A tak trochu... sa mu tá predstava aj páčila.

V momente si však spomenul na scénku so Sophie a rýchle zapol konverzáciu s ňou. Nebola tam žiadna nová správa. Všeobecne, od toho okamžiku na školskej party si nenapísali vzájomne ani slovo. Nicolas na chvíľu zaváhal, no napokon uznal, že ak sa chce so Sophie uzmieriť, musí nejak začať.

"Šťastné a Veselé :)," napísal jej, pevne veriac, že takýmto nevinným prianím nemôže nič pokaziť.

Už sa chystal položiť mobil späť na nočný stolík, keď mu zrazu zapípal. Nadšený, že mu Sophie odpovedala tak rýchlo, správu otvoril.

"Nepíš mi teraz, prosím. Nezvládam si teraz s tebou písať, ani nič podobné, ok?"

Nicolas neveriacky hľadel na obrazovku a jeho telo zaplavoval smútok a beznádej ako prúd vody. Zablokoval telefón a s pohľadom na prázdnu tmavú plochu, ktorá na ňom zostala, si sám pre seba pošepkal: "Tak... Veselé Vianoce, teda..."