"Takže som na poslednú chvíľu tú hlúpu zásteru s zajačím vzorom zohnal. Ale ku koncu som už bol naozaj zúfalý, tie predavačky mali zo mňa skutočnú srandu," Leo sa mierne pousmial a odpil si zo svojej horúcej čokolády. To, ako doma vkuse rozvoniavali koláče, ktorých sa až do štedrého večera nesmel dotýkať, ho presvedčilo, aby si výnimočne namiesto mätového čaju dal horúcu čokoládu.

Nicolas usadený v kresle oproti nemu prikývol a ticho zamrmlal: "Som rád. Tvoju mamu ten darček určite poteší."

Bolo 23. Decembra, posledný pracovný deň pred štedrým večerom, takže sa im obom podarilo dostať von z domu a ísť si niekam sadnúť. Leo sa neskutočne veľmi tešil, že bude mať znova šancu porozprávať sa s tým zaujímavým chlapcom, no Nicolas vyzeral akoby bol duchom neprítomný, akoby tam dokonca ani nechcel byť. Leo sa to spočiatku snažil ignorovať, no postupne ho to stále viac a viac znepokojovalo. 

"Hm, Nicolas?" opýtal sa napokon, "Si v poriadku? Správaš sa strašne zvláštne, akoby ťa niečo trápilo... Vieš, ak si si rozmyslel svoje rozhodnutie a nechceš sa so mnou stretávať, ja to pochopím, len... nechcem, aby si so mnou trpel."

Nicolas podvihol hlavu a smutne sa naňho usmial: "To nie je kvôli tebe, Leo."

"Určite?" opýtal sa stále neisto chlapec a napravil si okuliare, "Vieš, ja..."

"Naozaj," zastavil ho Nicolas a akoby chcel potvrdiť svoje slová, presadol si na malý gauč tesne vedľa neho. Leo prestal hovoriť len ostal sedieť s ústami mierne pootvorenými. Okrem toho ich krátkeho hlúpeho objatia nebol pri tom, podľa neho, stále viac a viac atraktívnom chalanovi tak blízko. Dokonca jemne cítil vôňu jeho kolínskej. 

"Tak... o čo ide? Ak o tom teda chceš hovoriť," opýtal sa napokon, keď dokázal opäť hýbať jazykom a ústami.

Nicolas mlčal, akoby uvažoval, či vôbec odpovie, no napokon si povzdychol: "To, že sa bavíš s málo ľuďmi, má svoje výhody, Leo. Viem, že ak ti niečo poviem, nikomu to nepovieš. I keď... tebe by som to aj tak nakoniec povedal, tak či tak."

Leo sa pri poslednej poznámke veselo pousmial, no nahlas nepovedal nič, len počúval.

"Ako vieš, predvčerom som bol na tej triednej oslave a no... Trochu sme tam pili... teda, dosť sme tam pili. No však, to nebol ten problém," Nicolas sa na moment odmlčal a zahryzol si do pery, "Sophie... To je tá kamarátka, čo je pravdepodobne do mňa, ma zavolala von a... Pobozkala ma."

"Ouch," pošepol Leo neprestávajúc sa dívať na Nicolasa, ktorý zdrvene pozeral do zeme.

"Len, najhoršie je na tom to, že tým úplne pokazila naše kamarátstvo," vykríkol z ničoho nič Nicolas, tak hlasno, že postaršie dámy z vedľajšieho stola sa naňho pohoršene pozreli, "proste... ja jej nie som schopný po tomto normálne písať a aj ona je na mňa asi nahnevaná, keďže som potom utiekol. A možno... možno je dokonca aj zlomená."

Posledné slová doslova zašepkal a nešťastne si položil tvár do dlaní. Leo na moment zaváhal, no napokon staršieho chalana objal jednou rukou: "Chápem. Ale neboj, teraz to síce vyzerá nepríjemne, ale čoskoro sa to určite zlepší. Ty zažiješ ďalšie rôzne zážitky a tá nepríjemnosť sa ti už nebude zdať tak nepríjemná a ona... ona sa proste zmieri s tým, že ju nechceš. Neboj. To sa proste stáva. Čoskoro budete znova skvelí kamaráti."

Leo sa na Nicolasa usmial, stále uvažujúc, prečo Nicolas Sophie tak striktne odmieta. 

Nicolas nadvihol hlavu a úsmev mu opätoval, i keď v jeho očiach sa stále ligotali slzy: "Snáď máš pravdu Leo. Ale... nič to nemení na tom, že najbližšie dní to bude medzi nami strašné. A to sme mali ísť spolu tesne po Vianociach na vianočné trhy."

Leo chvíľu mlčal, no napokon sa odhodlal: "A... čo keby si išiel na tie vianočné trhy so mnou? Ja viem, že to nebude to isté, ale... snáď ti to aspoň trochu vynahradím."

Leo sa bál, ako Nicolas zareaguje, no na jeho prekvapenie ho chlapec objal ešte silnejšie  a pošepol: "To by bolo naozaj super."