"Nie, to naozaj?" opýtal sa Nicolas so smiechom v hlase.

"Hej," zamrmlal Leo a cítil, ako mu červeň stúpa do tváre, "skryl som sa na povale. Ja viem, bolo to odo mňa trápne."

"Práve naopak! Bolo to od teba hrdinské. Ja, s mojou hlúpu povahou potrebnou dokázať si, že všade zapadám, by som na tu stupidnú detskú oslavu išiel a trpel by som tam," Nicolas sa pousmial a odchlipol si zo svojho latté.

Už asi hodinu sedeli v malej kaviarničke, kde Leo chodieval, keď si chcel len tak pokojne čítať a nechcelo sa mu ísť domov. Kaviarnička bola len pár minút chôdze od knižnice, takže nemuseli ísť až ďaleko. Až keď sa vybrali ľahkou chôdzou po chodníku, Leovi došlo, že naňho musel Nicolas čakať skutočne dlho, keď bol taký omrznutý. 

Za tu hodinu stihli predebatovať už všeličo možné. Začali samozrejme knihami, voľne prešli ku škole, Vianociam, rodine až skončili pri spomienkach z detstva. 

"Aj tak som na tú hlúpu oslavu nakoniec musel ísť, takže mi to bolo nanič," zasmial sa Leo, pričom vytlačil zvyšky medu zo sáčku do svojho mätového čaju. 

"Hah, chudáčik... To mi pripomína, keď som mal sedem rokov a..." Nicolasovi zapípal vo vrecku mobil a on v momente zmĺkol a zamyslene sa pozrel na svietiacu obrazovku.

"Deje sa niečo?" opýtal sa Leo, držiac horúcu šálku.

"Len... jedna kamarátka mi píše... je na mňa tak trochu nahnevaná," zamrmlal Nicolas nespúšťajúc zrak z obrazovky.

"Kvôli čomu?" opýtal sa ustarostene Leo.

Nicolas zdvihol pohľad z mobilu a pozrel sa na Lea: "No... tak trochu sme dnes mali spolu niekam ísť a... ja som jej to na poslednú chvíľu zrušil."

"Oh, snáď nie kvôli mne," opýtal sa Leo ustarostene, i keď v hĺbke srdca mu to skutočne lichotilo.

Nicolas sa naňho usmial: "Hej... aj preto. I keď, úprimne, nechcel som s ňou ísť von, takže si mi skôr dal spôsob, ako sa tomu vyhnúť.

"A prečo si s ňou nechcel ísť von?" zaujímal sa Leo, "teda, ak to smiem vedieť."

Nicolas prikývol: "Je to s ňou v poslednej dobe strašne divné. Čím ďalej, tým viac, mám pocit, že... no, že tak trochu po mne ide... že sa jej proste páčim."

"A ona tebe nie?"

"Ako, objektívne to je naozaj pekné dievča, len," Nicolas sa odmlčal, "mám isté dôvody, prečo ju nechcem."

Leo prikývol, i keď tak úplne nevedel, o čom Nicolas hovorí: "Chápem."

Nicolasovi opäť zapípal mobil. "Ach, asi  by som skutočne mal ísť za ňou," pošepol chlapec, hneď, čo sa pozrel na obrazovku.

"Pokojne bež," usmial sa Leo, "aj ja už pomaly musím ísť domov."

"Okay," uznal Nicolas, "len idem zaplatiť."

"To nerieš," Leo mával rukou, "pozval som ťa."

"Naozaj?"

"Naozaj."

"Tak  v tom prípade, nabudúce platím ja," usmial sa Nicolas, pričom si už obliekal kabát.

"Nabudúce?" opýtal sa Leo s nádejou v hlase.

"Samozrejme," povedal Nicolas a pozrel sa mu priamo do očí, "úprimne, som skutočne rád, že si môj odkaz našiel práve ty Leo. Bolo neuveriteľne úžasné mať možnosť porozprávať sa s niekym, kto ma neodsudzuje a môžem pred ním hovoriť o čomkoľvek. Takže áno. Určite ťa chcem stretnúť aj nabudúce."

Leo sa usmial a cítil, ako sa červená: "Ďakujem. Aj ja som skutočne rád, že som ti odpovedal na tvoj odkaz. Veď vieš, nemám moc kamarátov, takže ma vždy poteší, keď mám možnosť sa s niekym len tak voľne porozprávať."

"Tak tým pádom ti môžem sľúbiť, že odteraz sa budeš mať vždy s kým sa rozprávať, lebo si si práve jedného kamaráta našiel," Nicolas na chvíľu zaváhal, no napokon Lea objal.

Leo na moment zamrzol a skôr, ako stihol objať Nicolasa naspäť, ho už starší chlapec pustil.

Poslednýkrát pošepol: "Ahoj" a vybehol hlavnými dverami von.

Leo sa díval von oknom a nedokázal z utekajúceho chlapca spustiť zrak. Vedel, že odteraz sa  naňho už nebude dívať, ako na toho zlého štvrtáka, čo fajčí za školou, ale ako na úžasného človeka, ktorého má rád  a na ktorom mu záleží. A už vtedy sa veľmi tešil na ich ďalšie stretnutie.