Park bol desivo prázdny a smutný. Nicolas vošiel dnu, pevne zvierajúc pohár čaju, ktorý si kúpil po ceste na blízkych trhoch. Znova si odchlipol z papierového pohárika a pozrel sa na hodinky na mobile. Bol tam takmer o polhodinu skôr. Nešťastne si povzdychol a uhoľ pohľadom na najbližšiu lavičku, ktorá však bola celá zasnežená.

Chvíľu uvažoval, že z nej odhrnie sneh a že si sadne, no predstava, že by mal byť až do večera v mokrých nohaviciach, sa mu nepozdávala. Namiesto toho na lavičku položil vyvoňiavajúci pohárik a vytiahol z vrecka krabičku cigariet. Zapálil si, vtiahol do úst dym, načo sa zachumlal silnejšie do kabáta, aby sa aspoň trochu ochránil pred mrazom.

Pevne veril, že chlapec, ktorý mu poslal list, príde čo najskôr. Na druhú stranu dúfal, že nedôjde vôbec. Čím viac sa schyľovalo k trom hodinám, tým nervóznejší z celej tej situácie bol. Mal chuť ujsť, no už stál na mieste stretnutia. Vedel, že teraz nemôže zaspätkovať.

"A... ahoj..." ozvalo sa zrazu za ním, tak nečakane, že mu takmer vypadol ohorok spomedzi prstov. Otočil sa a jeho pohľad sa stretol s pohľadom nízkeho chalana s hnedými kučeravými vlasmi a modrými očami skrytými za okuliarami. Bol si istý, že ho už v minulosti zazrel na chodbe ich školy, i keď meno si k nemu nevedel ani za svet priradiť.

Nicolas sa naňho pozrel a opatrne urobil krok dopredu: "To... to... ty si mi vhodil do... skrinky ten odkaz?"

Chlapec sa neisto usmial a prikývol: "Hej... Si prekvapený?"

Nicolas si ho prehliadol skúmavým pohľadom a mierne sa uškrnul: "Úprimne? Nie..."

Chlapec sa začervenal a pozrel sa do zeme: "Hej no... myslím, že jedine taký knihomoľ, ako ja je schopný reagovať takto na odkaz, čo našiel v knižke."

Nicolas prikývol a pousmial sa.

"Skôr väčšie prekvapenie si ty," pošepol hnedovlások a opäť sa naňho pozrel, "nikdy by som nepovedal, že niekto, ako ty, by bol schopný cítiť také pocity, aké si opísal. Už dupľom nie, po tom, čo si do mňa v tej knižnici tak škaredo vrazil."

Nicolas vypúlil oči a v momente si spomenul, prečo mu bol ten chalan, taký povedomý: "Ach, to si bol ty? Prepáč mi to, ponáhľal som sa a..."

"To je v pohode," prerušil ho chlapec s nemiznúcim úsmevom, "to sa stáva. Inak, aby som nezabudol," opatrne k nemu natiahol chudú ruku zabalenú v rukavici, "moje meno je Leo."

Nicolas mu ruku v momente chytil: "Teší ma Leo, ja som Nicolas, ale to už si si samozrejme vyzistil."

Leo sa zasmial a opäť sa začervenal. Na chvíľu sa odmlčal, preglgol a  s neistotou v hlase, pošepol: "Takže... chceš teda ísť niekam sadnúť si a porozprávať sa?"

"Samozrejme, ale len, ak tam bude teplo. Stojím tu už dosť dlho a mám pocit, že mi o chvíľu snáď odmrznú prsty."

Leo, akoby si až vtedy uvedomil, ako dlho tam tmavovlások je, rýchlo prikývol a už polo kráčajúc povedal: "Samozrejme... kúsok odtiaľto poznám jednu kaviarničku, môžme ísť tam."

Nicolas prikývol a vybral sa za ním.