"Pani Dutková! Pani Dutková! Počkajte! Nezamykajte!" Kričal Leo už z diaľky, keď bežal ku knižnici.

Staršia knihovníčka, už zabalená v hrubom zimnom kožuchu sa prekvapene otočila: "Leo? Čo tu robíš, chlapče?"

Leo konečne spomalil, chytil sa za bok, v ktorom ho už riadne pichalo a zadýchane odpovedal: "Pre... prepáčte, že... že vás ruším, ale..."

"Snáď si nechceš požičať ešte ďalšiu knihu," prerušila ho ihneď knihovníčka, "alebo si si tu, nedajbože, niečo zabudol?"

"Nie to nie," odpovedal Leo už o trochu menej zadýchane, "len potrebujem zistiť, kto mal požičanú jednu knihu predo mnou."

Knihovníčka prekvapene podvihla obočie: "A to kvôli čomu chlapče? Je snáď ta kniha nejak poškodená? Alebo má nejakú inú vadu? Alebo ju ten naničhodník počarbal?"

"Nie, nič také... práve naopak. Zanechal vnútri odkaz. Naozaj pekný odkaz," Leo sa na moment odmlčal, "musím zistiť, kto ho napísal."

Knihovníčka pretočila kľúčmi v jej ruke: "Vieš chlapče, ale to by som musela znova odomknúť dvere a zapnúť počítač a tak. K tomu, nemyslím si, že mám právomoc zverejňovať osobné údaje.

"Prosím Vás, je to pre mňa naozaj veľmi dôležité!" Pošepol Leo a nahodil najlepšie psie oči, aké sa mu podarili vyčariť.

Knihovnîčka chvíľu mlčala, no napokon si povzdychla: "Tak, keď si to ty, Leo... ale nikomu ani muk!"

"Jasné! A ďakujem!" Vykríkol natešene hnedovlások, kým postaršia paní odomykala opäť dvere.

"Takže, o ktorej presne knihe to potrebuješ vedieť?" opýtala sa knihovníčka, keď už opäť sedela za počítačom, no však stále v kabáte.

"Kto chytá v žite," odpovedal Leo s úsmevom na tvári, rád, že knihovníčku napokon presvedčil.

"Hmm, no podľa toho, čo tu mám napísané, si ju požičal niekto menom Nicolas Diran."

Leo neváhal ani minútu. Schytil do rúk mobil, takmer vybitý kvôli mrazu, čo bol vonku a rýchlo stlačil bruškom ukazováka ikonku Facebooku, ktorý si stiahol hlavne kvôli naliehaniu jeho sestry. Naťukal do vyhľadávania meno chlapca, dúfajúc, že nájde výsledok, ktorý bude dávať zmysel. 

Hneď, čo mu pomalé data vyhodili výsledky, ešte s nenačítanými profilovými fotografiami, srdce sa mu nadšene rozbúchalo. Nielenže mu to našlo chalana menom Nicolas Diran, ale ešte mal v profile napísané, že chodí na tú istú školu ako Leo. 

Knihovníčka sa na Lea pozrela s pozdvihnutým obočím: "Spokojný?"

"Veľmi," odpovedal veselo Leo, opäť sa pozrel na obrazovku mobilu a srdce mu v momente stuhlo. Nicolasová profilovka sa načítala. Z malého krúžku naňho hľadeli prenikavo tmavé oči chalana, ktorého dobre poznal, pravidelne vídaval za školou fajčiť a ktorý ho pred pár dňami takmer zhodil z nôh. Nikdy by o ňom nepovedal, že by napísal niečo také krásne, že by v ňom bublali také pocity, aké opisoval v tom odkaze. A Leo si bol istý, že po tomto zistení sa musí tomu chalanovi nejak ozvať. Ešte nevedel ako, ale určite vedel, že mu na jeho odkaz odpovie.