Pod nočnou oblohou odpočíval tmavý les. Les, v ktorom sa diali zázraky. Kde behali čarovné a zakliate bytosti. Po tmavých chodníkoch skrytých pod vetvami stromov sa málokto opovážil chodiť bez krížiku okolo krku a zväzkom cesnaku pripevnenom pri opasku. Málokto nemal po ruke fľaštičku svätenej vody a kamienkov pre šťastie. Málokto vôbec vstupoval do lesa. A ten kto doň vstúpil tak nemusel vystúpiť.

Bolo to miesto, kde sa pred ľudstvom ukrývali čarodejnice. Miesto, kde počas nocí behali vlkolaci. Miesto, kde sa pred denným svetlom ukrývali upíri. Les bol plný malých víl, ktoré svojím prachom osvetľovali drobné konáre, na ktorých mali z ihličia a vetvičiek postavené príbytky. Ich slabý chichot sa roznášal po tichých končinách lesa.

V lese behali rôzne vlky, mačky. Poletovali sovy a z krov vylietali havrany. Spoza stromov vykúkalo mnoho očí, ktoré nikto nikdy nevedel komu patrili. Po zemi sa plazili nie len hady. Nik nemohol vedieť či stojí v pasci alebo len v kope lístia. Nikto nevedel, či sa už zbláznil alebo mu do ucha spieva siréna z lesného jazera.

A aj keď bol ten les nebezpečný tak v ňom žilo mnoho bytostí. Vlkolaci si nažívali každý štýlom samotára. Upíri sa uchyľovali do tieňov. Prízraky spolu s démonmi prenasledovali každú živú dušu. Čarodejnice zostávali vo svojich chatrčiach nevychádzajúc von. Siréna z jazera len hlavou vykúkala z hladiny a počúvala okolie, či neprechádza okolo nejaký nešťastník.

Všetko vyzerá tak nebezpečne. Akoby bol celý les prekliaty. Ale v podstate sa každý mýli. Nebezpečný je možno len pre ľudí a hlupákov. Bytosti spolu nažívajú už dlhú dobu bez toho, aby sa vzájomne zabíjali. Pokiaľ teda pominieme to, že siréne je jedno, koho privábi a utopí. A samozrejme prehliadneme aj to, že vlkolak roztrhá takmer všetko čo sa hýbe... dobre, až v takom miere nenažívajú.

A práve vďaka tomu sa dostávame do tejto situácie. Do situácie, kde si jedna z čarodejníc v tichu berie zo sviečky plameň medzi prsty a hrá sa s ním. Prehadzuje ho z ruky do ruky. Preplieta ho pomedzi prsty až kým ho nesfúkne. Fialové oči sa spokojne pozreli na zhasnutú vysokú bielu sviecu, ktorej plameň patril. Rázom išla navrátiť plameň sviečke tým, že lúskne prstami a šeptom prenesie jednoduchú formulu. Avšak bola prerušená hlasným búšením na dvere jej skromnej chatrče.

Opatrne vstala od svojho stola, prešla chodbičkou a pokrčením prsta odomkla zámok. Dnu okamžite vpadol vydesený zranený upír. Dvere sa zatvorili s veľkou ranou a chlapec na zemi sa schúlil k stene s cieľom ochrániť sa. Čarodejnica sa okamžite sklonila k upírovi, ktorý si rukou pridržiaval svoj krk, z ktorého sa priamo valila krv.

,,Vyzerá to, že sa lovci v poslednej dobe činia," preniesol s úsmevom mužský hlas patriaci čarodejni- počkať, čo?

Upír naďalej len sledoval s výrazom utrpenia na bytosť pred ním. Mohol mu veriť? Nemal zrejme moc na výber. Od jeho kúziel závisel teraz jeho život.

,,Daj tú ruku preč. Nebude to bolieť," preniesol ten istý hlas a opatrne sa dotkol chlapcovej dlane.

Zranený povolil a nechal mága, aby mu prstom ohmatal reznú ranu. Podľa dotyku bolo hneď jednoduché povedať, že bol zasiahnutý strieborným šípom, ktorý bol zrejme vystrelený amatérom. Lovci sa zvyčajne trafia. Zrejme sa jednalo o prvú misiu nováčika. Ak takto strieľa po upíroch tak dlho v lese nevydrží.

Fialovo-okí chlapec priložil svoje dva prsty presne do stredu rany. Na prstoch pocítil studenú krv a v ušiach mu zaznel sykot upíra. Z pier mu šeptom unikali slová a z prstov vylietali malé zelené guľôčky svetla. Tie sa vstrebávali do rany, ktorú okamžite zahojili. Akoby tam ani nebola. Upír prestal cítiť bolesť, ktorú spôsobuje striebro a len s povzdychom sa zahľadel na čarodejnicu... teda čarodejníka!

,,Čarodejnice sú predsa len ženy..." preniesol upír a so záujmom si prezeral svojho záchrancu.

,,A je to tu zas..." zasyčal čarodejník, ktorý bol unavený z počúvania týchto nezmyslov, ,,prečo je takmer každá bytosť uviazaná na tých mýtusoch o tom, že čarodejnice sú vyložene len ženy?"

Upír i čarodejník sa postavili a bez predstavenia, či prenesenia ďalších slov sa čarodejník vrátil k svojej práci. Posadil sa opäť za svoj stôl a urobil to čo chcel spraviť pred tým. Zašepkal zopár slov a luskol prstami.

Šesť malých sviec splanulo akoby ich bleskom trafili a veľká svieca sa zapálila od dymu tých drobných. Zo spokojným úsmevom zdvihol obe ruky a dym sviec dvíhal do výšky. Upír len zmätene pozeral, keďže nevedel o čo sa čarodejník pokúša. Fialové oči sa okamžite zabodli do krvilačnej bytosti a s tichým hlasom čarodejník preniesol:

,,Lance McClain. Premenený po úteku od napadnutia upíra. Si jeden z tých šťastlivcov, ktorý útok prežili. Avšak zároveň si jeden zo smoliarov, ktorý sa premenil v to, čo ti skoro vzalo život. Premena prebehla počas roku tisíc osemsto tridsaťšesť, čo z teba robí približne sto osemdesiatdva ročného upíra - oprav ma ak sa mýlim."

Chlapcovi spadla sánka. Čakal čokoľvek, dokonca i nadávky, aby opustil chatrč čarodejníka. Rozhodne nečakal, že mu povie to čo mu o ňom našepkali sviečky. Tak to aspoň Lance chápal. Nerozhodne pozrel na čarodejníka, ktorý spratal sviečky s tým, že najvyššiu nechal horieť a namiesto tých si vytiahol svoj čierny kotlík, ktorý položil na stôl.

Lance zaujato sledoval ako fialovo-okí čarodejník vhodil do kotlíka biely prášok, ktorý okamžite vzbĺkol. Z kotlíka šiel do vzduchu svetlo-biely dym, ktorý si čarodejník obtáčal okolo prstov. Potichu si mrmlal zaklínadlá a s prižmúrenými očami sledoval dym pri jeho prstoch. Lance bol tak zaujatý, že si ani neuvedomil, že sa približuje, kým ho neodsunula prekvapivo mocná ruka čarodejníka.

,,Ani nech ti nenapadne motať sa okolo mojej práce!" zasyčal a naštvane prižmúril oči.

,,J-ja... chcem sa ti odvďačiť!" vykoktal sa upír a odhodlane položil ruku vedľa čarodejníkovho kotlíka.

,,Tak si vezmi metlu a pozametaj tu!" vyhŕkol a ukázal do chodby, kde sa mala nachádzať daná metla.

Upír len smutne pokrčil ramenami a vybral sa do chodby. Tam si prezeral temné kúty až kým v rohu nezbadal starú metlu zo dubového dreva. Bola síce stará, ale stále vydávala ten pocit, silného neľahko rozbitného materiálu. Dubové metly vlastnilo málo čarodejníc, keďže ich výroba bola zložitá. Mágia v nich bola priam starobylá. Málokto vedel zakliať dubové drevo tak ako predkovia čarodejníc. Avšak čo mohol nevzdelaný upír vedieť? Vzal metlu a začal s ňou zametať okolie pracovného stola čarodejníka.

Ten si ho spočiatku nevšímal. Plnil rozkaz, ktorý mu zadal a nestaral sa mu do práce. Navyše, keď skončí tak odíde a čarodejník sa nebude musieť strachovať, že by mu niečo tak mladý upír zničil. Keď však dym kompletne ustál a čarodejník zdvihol zrak, že sa spýta, či je upír hotový tak zmeravel. Zametal metlou jeho matky. Mocnej čarodejnice, po ktorej mu zostala len tá metla.

,,Čo to robíš?!" vykríkol čarodejník bez premýšľania a vytrhol Lancovi metlu z rúk.

,,To čo si mi povedal, aby som spravil," preniesol na svoju obranu.

Čarodejník po ňom nahnevane hodil svoju metlu, ktorú sám vyrobil a zaklial. Bola vyrobená zo smreku. Vyrobil ju ešte ako malý chlapec. Zvláštne, že ju stále nezničil. Upír si len nechápavo povzdychol a naďalej zametal.

,,Stále nepoznám tvoje meno, čarodejnica," preniesol posmešne upír naschvál označujúc muža ako čarodejnicu, keďže tieto bytosti tvorili prevažne ženy.

,,Nie som, žena ak si si všimol a k čomu ti je moje meno?" preniesol otrávene čarodejník.

,,Je to len fér! Ty poznáš celú moju históriu len vďaka svojim hókusom-pókusom! Mám právo na to poznať meno svojho záchrancu," preniesol a priblížil sa k čarodejníkovi.

,,Si ty, ale opovážlivý upír," preniesol s menším úškrnom čarodejník, ,,Keith Kogane. Jediný syn Krolie Kogane, ktorá spoznávala a objavovala tajomstvá tohto lesa. Poznala ako zabiť prízraky, ako premeniť démona v anjela. Ako umlčať sirénu a ako ovládať jej spev."

,,Nie som až taký hlupák, čarodejnica," zasyčal upír, ktorý sa nebál ukázať svoje biele tesáky, ,,každá bytosť tohto lesa pozná čarodejnicu Kroliu. Avšak nikde nebolo spomenuté, že by mala potomka..."

,,A prečo si myslíš, že to spomenuté nie je? Ľudia von z lesa by zabíjali za to, aby objavili osobu, ktorá dokáže vyliečiť smrteľné choroby len dotykom. I keď za čarodejníctvo upaľujú sme pre nich podstatný, upír," preniesol Keith, ktorý zabodol svoj pohľad do upírovho.

,,Ľudia zabíjajú tak nás," preniesol uštipačne upír, ,,Navyše čarodejnicu nezabije prach obyčajný plameň!"

,,To sú naozaj upíri tak nevzdelané bytosti?" preniesol Keith a utrápene pozrel do zeme.

,,Tak mi povedz ty nehorázne premúdra čarodejnica! Ako dokážu ľudia alebo bytosti zabiť čarodejnicu?" spýtal sa opovážlivo upír, ktorý sa nebezpečne blížil ku čarodejníkovi.

,,Skrz ich najväčší strach, upír. Skrz ich najväčší strach..." preniesol šeptom Keith a s úškrnom pozrel na upíra.

----

Skrz konáre prenikalo ku chatrči čarodejníka slabé svetlo. Na kamennej lavičke sedel čarodejník bez svojho klobúka. Boli krásne vidno jeho čierne vlasy, ktoré mu spadali tesne nad ramená. Oči zatvorené a dych vyrovnaný. Posadený v tureckom sede načúval zvukom toho temného lesa, ktorý nebol najsvetlejší ani za bieleho svetla. Dýchal tak ticho, že vnímal aj dupot mravcov v hline. Vietor okolo neho ticho šušťal a z diaľky sa niesli kroky, ktoré sa k čarodejníkovi blížili.

V správny moment otvoril oči len, aby sa jeho pohľad stretol s odvážnym smrteľníkom, ktorý takmer každé ráno navštevoval. Čierne vlasy, ktoré na končekoch naberali bielu farbu vynikali najviac spolu s jazvou, ktorá pokrývala jeho tvár. Tmavé oči žiarili šťastím a čarodejník len nemo pozeral.

,,Zdravím ťa, Keith," preniesol veselo a vystrel k nemu ruku.

,,Vždy prídeš vtedy, keď som uprostred procesu prečistenia mysle, Shirogane," preniesol Keith a postavil sa.

Na hlavu si posadil svoj čierny čarodejnícky klobúk a lusknutím prstov zhasol sviece, ktoré pod ním horeli.

,,Čo ťa ku mne privádza tentokrát? Snáď nie prosba o ďalšiu ampulku siréniných sĺz alebo vlkolačích slín!" vyhŕkol otrávene čarodejník pri chôdzi do svojej chatrče.

,,To vôbec nie, Keith! Práve som za tebou prišiel s malou otázkou," preniesol smrteľník a kráčal za čarodejníkom, ,,Vieš v poslednej dobe kráľ Alfor Alteanský dal trénovať viac a viac lovcov."

Už teraz sa Keithovi nepáčil smer tejto konverzácie. Takashi Shirogane. Ako vždy s otázkou, ktorá sa týkala lovcov. Otázky ohľadom upírov a vlkolakov. Otázky o siréne a čarodejniciach. Otázky, na ktoré musel vždy odpovedať, pretože ak neodpovedal tak Takashi odchádzal z tak pochmúrnou náladou až mu z toho oheň zhasínal.

,,Minulú noc tu vypustil troch nováčikov. Dvaja chlapci a jedno dievča. Všetci v tak mladom veku. Sami sa prihlásili, že sem dobrovoľne vstúpia. Avšak vrátili sa len chlapci. Chcel som len vedieť, či by si sa nemohol pozrieť do svojich plameňov a nájsť ju. Je jedno, či mŕtvu alebo živú aj keď by bolo samozrejme najlepšie ak by bola živá," povedal svoju prosbu a smutne pozrel na Keitha.

,,Čokoľvek pre teba, Shirogane," preniesol Keith a zavrel dvere svojej chatrče len čo smrteľník vstúpil dnu.

Jedno lusknutie prstami a sedem sviec sa rozhorelo. Dym sa dvíhal do výšky a krúžil pomedzi čarodejníkove prsty. Ticho sa rozprával s ohňom a zavrel oči. Videl obrysy minulej noci. Traja lovci prechádzajú lesom. Jeden viac pri sebe, druhý vysoký s dlhými bielymi vlasmi a tretia drobná osoba ľahko pomýliteľná s chlapcom. Myšlienkami prenasledoval drobné dievča. Zachádzalo hlboko do lesa. Až zbadala upíra. Hnedo vlasý, vysoký. Žiarivé modré oči. Čarodejník v ňom okamžite spoznal upíra, ktorého včerajšiu noc liečil. Dievča sa nadýchlo a okamžite naplo svoju kuš so striebornými šípmi.

Mierila presne. Žiaden lovec neminie. Avšak vyrušil ju výkrik. Tak hlasný. Patril jednému z ďalších lovcov. Upustila šíp, ktorý poškriabal upíra. Skôr než ju, ale zahliadol alebo len zaznamenal začala utekať za krikom. A tam to končilo. Zakopla. Spadla. Zranená. Oči sa jej zatvárali. Až bola len tma. Keith otvoril oči a pozrel na Takashiho.

,,Katie Pidge Holt. Pätnásť rokov, veľmi bystrá. Neminula nikdy žiaden cieľ, na všetko má perfektný plán," začal a zabodol svoj pohľad do muža, ,,Minulú noc upadla do bezvedomia len čo napadla dosť mladého upíra. Ten jej však nič nespravil. Teraz buď stále leží na rovnakom mieste v bezvedomí alebo padla do rúk niekomu inému."

,,Dokážeš zistiť viac?" spýtal sa naliehavo Takashi.

Keith len s povzdychom opäť zavrel oči a sviece sa len mocnejšie rozhoreli. K bezvládnemu teli pristupovali kroky. Nie, to nie sú kroky. Je to cinkanie. Zvonenie. A je tam svetlo. Veľa svetielok. Na telo dievčaťa dopadá trblietavý prášok. Začína sa vznášať. Tisíce víl berie nebohé dievča do svojej malej osady. A tam to končí. Keith opäť otvára oči.

,,Je v osade víl. Pravdepodobne sa jedná o víly kúsok od začiatku lesnej cesty," povedal Keith a prenikavo sa zahľadel na muža, ,,viac ti už naozaj neprezradím."

,,Ďakujem, Keith. Som ti dlžníkom. Som rád, že je Katie v poriadku..." preniesol Takashi a vďačne hľadel na čarodejníka, ,,čím som si zaslúžil tak skvelého priateľa?"

,,Možno tým, že som zachránil Adama, nie?" preniesol spýtavo čarodejník s malým úškrnom.

,,To ti nikdy nezabudnem, Keith Kogane. Čarodejník ohňa," povedal Takashi a s úsmevom vyšiel z dverí Keithovej chatrče.

Len čo smrteľník odišiel tak čarodejník vyzrel z okna. Zrak sa mu zabodol do modrých očí, ktoré vykúkali spoza kmeňa stromu. Keith sa len sám pre seba uškrnul, otvoril staré drevené okno.

,,Je neslušné odpočúvať iných, upír," preniesol čarodejník s pohľadom stále zabodnutým do upíra.

Ten ani nie v zlomku sekundy stál za čarodejníkom. Jednou rukou hladil jeho dlaň a druhou ho držal okolo krku. Dýchal mu tesne na šiju a pohľadom sledoval ten priestor na jeho krku. Čarodejník sa nepohyboval a pohľad mal naďalej zapichnutý do lesa vonku. Hnedo vlások sa natiahol, že sa zahryzne. Možno by aj zahryzol do krku čarodeja, keby mu vtom nezabránila prudká vôňa cesnaku a pálenie, ktoré cítil. Odtiahol sa od čarodejníka, ktorý sa spokojne uškŕňal a sledoval ako sa Lance musí opierať stola, aby nespadol k zemi.

,,Si opovážlivý," preniesol zaujato Keith, ,,a tiež veľmi hlúpy ak si myslíš, že ma uhryzneš."

,,Ako som mal vedieť, že čarodejnice majú v móde cesnakovú vôňu?" preniesol podráždene Lance.

,,Uprednostňujem pomenovanie prívesok," povedal Keith a ukázal na amulet visiaci okolo jeho krku, ,,každá čarodejnica a čarodejník vlastní nejaký predmet, ktorý ho ochraňuje."

,,O tomto som sa, ale rozprávať nechcel," preniesol upír, keď sa čiastočne spamätal.

,,Myslel som, že si prišiel kvôli tomu, že ti včerajší nočný lov nevyšiel a dúfal si, že sa zasýtiš," preniesol s úškrnom čarodejník, ktorý sa nebál poukazovať na to ako moc chcel Lance uhryznúť jeho bledý krk.

,,Vidím, že zmysel pre humor teda naozaj nepostrádaš, čarodejnica," neodpustil si Lance, ,,chcel som ťa o niečo požiadať."

Keith len spozornel na posledných slovách: ,,O čo?"

,,Vieš," začal upír a uškrnul sa, ,,narozdiel od vás čarodejníc, môj druh je dosť často v ohrození. Rád by som sa naučil zopár zaklínadiel, ktoré by mi pomohli s liečením - je jedno či mňa alebo ostatných."

Čarodejník sa naštval. Aká to opovážlivá požiadavka. Čarodejník, aby naučil upíra zaklínadlá z ich kníh?! Zaklínadlá, ktoré ich chránili?! Čary, ktoré ľahko dokáže pomocou niekoľkých slov využiť proti ostatným?!

,,Neprichádza do úvahy! Si naozaj opovážlivý," zasyčal Keith, ,,čarovné zaklínadlá, odvary a kliatby patria len právoplatným čarodejniciam! Nikdy nepredám naše tajomstvá tak nezodpovednému odvážlivcovi!"

Lance sa nad tými slovami pohoršil. Nezodpovedný?! Urážal ho a aj napriek tomu trval na tom čo po čarodejníkovi chcel. Avšak upír mal v rukáve ešte zopár ďalších kariet, ktoré bol ochotný vytiahnuť.

,,Dobre, čarodejnica. Dvaja môžu hrať túto hru. Keď si takým vzdelaným stvorením určite vieš aj niekoľko vecí o upíroch," začal a pomaly sa približoval ku Keithovi.

,,Tak napríklad: Je pravda, že sú upíri bledý ako mesiac?" spýtal sa a pozrel čarodejovi priamo do očí.

,,Klamstvá. Upíri nemusia byť bledý ako krieda. Ty si toho dôkazom. Bledý upíri sú len tí, ktorí pochádzajú zo šľachtických rodov. Počas premeny začne ich pokožka strácať pigment a naberie viac studený odtieň slabo bielej kvôli tomu, že ich žilami prúdi takzvaná "modrá  krv"," odpovedal čarodejník a priamo pozrel upírovi do očí.

,,Správne," preniesol spokojne upír, ,,ďalej: Ako to majú upíri zo zmyslami?"

,,Sluch majú priam perfektný. Počujú kroky ľudí na kilometre ďaleko. Preto sú aj perfektnými nočnými lovcami. V noci sa viac spoliehajú na sluch ako na zrak. Ale ani zrak nemajú zlý. Počas dňa vidia ostrejšie ako orly," odpovedal mu opäť Keith a naďalej naňho hľadel.

,,Opäť správne," Lance znel spokojene, ,,a posledná otázka: Čo sa stane ak iná bytosť zachráni upírovi život?"

Keith zalapal po dychu. Úplne zabudol na jednu vec o upíroch. Na ich lojalitu. Na ich vďačnosť. Na ich zvyky. Na ich prešibanosť. V modrých očiach sa zračilo spokojenie. Upír mal sám zo seba radosť. Zahnal čarodejníka do kúta.

,,Ak je upír zachránený druhou bytosťou," začal Keith avšak musel sa uhryznúť do jazyka, aby utrpením nezastonal, ,,tak zostane zo svojim záchrancom po dobu dvoch mesiacov, aby splatil svoj dlh..."

,,Aha! Zas správne," uškŕňal sa upír, ,,avšak ja sa chcem pritom naučiť i zopár zaklínadiel. Nemáš moc na výber, čarodejnica."

----

,,Nedotýkaj sa ničoho!" zahromžil Keith, keď sa Lance už štvrtýkrát naťahoval po fľaštičku naplnenú bukovou miazgou.

Stôl bol plný ampuliek, fľaštičiek a misiek s rôznymi prísadami. Uprostred stola bol položený kotlík s nápojom fialového sfarbenia, ktorý podivne žiaril. Upír nervózne postával u stolu. Chcel niečo spraviť! Čarodejník ho učil zaklínadlá, ale väčšinu času ich len predviedol a nie učil. Lance pochytil len to ako pripraviť jednoduchú polievku a čaj, keď máte vysokú horúčku.

,,Sľúbila si, že ma budeš učiť, čarodejnica! Tri dni som nič nerobil! Len ťa ako hlupák pozorujem!" nahnevane sa rozkričal upír a udrel päsťou do stola pričom rozsypal misku plnú modrého prášku.

,,Sám si si teraz zariadil prácu! Rozsypal si mi prach z mesačných kameňov!" medzi tými dvoma priam lietali blesky.

Čarodejník nahnevane hodil po upírovi metlu a ukázal na zem, kde sa trblietal modrý prášok. Upír len vyplazil jazyk ako malé dieťa, ale dal sa do zametania. Čarodejník medzitým zapálil svoju dlhú bielu sviecu a sledoval jej plameň horieť. Medzi prsty chytil trochu modrého prášku, ktorý sa rozsypal i na stôl. Lance práve v ten moment zdvihol od zeme zrak, keď plameň spravil menší výbuch. Prášok zapukal a upír vydesene poskočil. Zo sviece vyletel modrý dym, ktorý sa rozletel k zemi, kde bola pozametaná kôpka prášku. Prášok sa zdvihol do vzduchu a vletel naspäť do svojej misky na stole. Upír len prekvapene pozeral na čarodejníka.

,,Dnes začneme so skutočnou lekciou. Musíš byť trpezlivý, upír. Trpezlivosť ruže prináša," povedal s úškrnom Keith a vzal do rúk svoj kotlík, v ktorom naďalej žiaril fialovkastý odvar.

Na stôl potom vytiahol porcelánovú bielu misku, do ktorej prichodil niekoľko sivých kamienkov. Tie potom postupne drtil na drobný prach. Ako ho upír sledoval tak v ňom začali bublať tie otravné inštinkty. Lance začal cítiť hlad. Silnú potrebu zaťať svoje zuby do prvej živej bytosti. Túžba v ňom rástla a rástla. Tak moc chcel cítiť na jazyku hrejivú krv čarodejníka. Ani nevedel kedy, ale jeho ruky sa dotkli Keitha a opäť sa pokúšal uhryznúť jeho bledý krk.

Keith ho okamžite odstrčil a škaredo naňho zahľadel. Do ruky chytil drobnú nádobku plnú rubínovej tekutiny a podal ju upírovi.

,,Kroť svoj hlad, upír," sykol čarodejník a zas sa vrátil k svojej práci.

Upír len prekvapene zaklipkal očami, ale potom otvoril viečko nádoby. Do nosu ho udrela vôňa čerstvej vlčej krvi. Ani nečakal a okamžite vypil nádobu až do dna a spokojne si oblizol pery. V tej chvíli bol rád za čarodejníkov sklon k tomu byť pripravený takmer na všetko.

,,Takže," začal čarodejník, ,,aby sme vôbec mohli začať zo zaklínadlami potrebujem, aby si prešiel očistou. A keďže ty o týchto rituáloch nevieš nič tak budeš robiť to čo robím ja."

Upír len prikývol a sledoval ako čarodejník nabral medzi ukazovák a palec trochu sivého prachu. Prešiel si ukazovákom po lícach tesne pod očami a zašepkal zopár slov. Potom pozrel na upíra a čakal kým spraví to isté. Lance si nabral sivý prach tiež do prstov a spravil to isté.

,,Teraz len prenes krátku prosbu, aby ťa nenapadli zblúdilé duše. Je jedno akými slovami hlavne ich musíš zašeptať v tvojom rodnom jazyku," prikázal mu čarodejník a Lance prikývol.

Upír spustil šeptom prúd španielskych slov, ktoré zanikli v tichu chatrče. Keith potom len prikývol a mohli sa pustiť do prvých kúziel, ktoré upíra môže naučiť - alebo sa aspoň o to pokúsi. Než však stihol čokoľvek spraviť tak mu po líci prešiel upírov studený prst, ktorý na ňom rozotrel sivý prášok. Keith prekvapene vypúlil svoje oči a pozrel na upíra, ktorý sa víťazoslávne uškŕňal. Čarodejník okamžite položil do prášku celú svoju dlaň, ktorou sa chytil upírovej tváre.

Len čo svoju ruku odtiahol tak sa nemohol ubrániť smiechu. Upír musel kýchnuť a vypľuť trochu prachu, keďže sa dostal ako do jeho nosa tak i úst. A obaja ani nevedeli ako, ale začali sa ohadzovať sivým prachom. Obaja sa nezmyselne smiali. Čarodejnice by o Keithovi povedal, že sa správa ako mladá žubrienka. Nezodpovedne. Čarodejníci musia byť zodpovední! A o Lancovi? O tom by upíri nič radšej ani nehovorili. To že je nezodpovedným mladým upírom vie každý.

Len čo im došla munícia sivého prachu tak sa snažili vydýchať.

,,Vyzerá to, že ideme upratovať, Lance," preniesol čarodejník a s úškrnom sa natiahol po svoju handričku, aby aspoň trochu utrel stôl.

,,To áno, Keith," povedal mu na to upír, ktorý si začal utierať tvár.

----

Jedno lusknutie prstov za druhým, ale upír stále nemohol spraviť to čo mu povedal čarodejník. Lúskal ako zbláznený a jeho odvar v kotlíku stále nemenil farbu. Zato, keď luskol čarodejník tak sa farba zmenila z modrej do zelenej. To isté mal spraviť aj Lance. Akurát mu to nešlo.

,,Učíš ma už dva týždne a aj tak sa mi toto zatiaľ nikdy nepodarilo!" nariekal nešťastne upír, ktorý tak moc chcel dokázať spraviť tak jednoduchý nápoj.

,,Odvar na doplnenie krvi je zložitý. Sám som to hovoril a aj tak si ma nepočúval," preniesol Keith a išiel si radšej riešiť svoje veci, ,,Dnešná hodina je u konca."

,,To už? Veď ani mesiac nestihol vyjsť nad stromy!" posťažoval si Lance, ktorý chcel skúšať kúzla aspoň o chvíľu dlhšie.

Čarodejník len pretočil očami a vzal upírov kotlík, ktorý s boľavým srdcom vylial von z okna. Nerád vylieval prísady, ktoré mohol využiť. Vyšli nazmar. Také plytvanie zásob. Avšak zaviazal sa upírovi. A preto to pretrpel. Svoj odvar ponalieval do troch nádobiek a tie odložil na svoje miesto na poličke. Potom umyl svoj kotlík, ktorý opäť položil na stôl keďže mal v pláne trochu experimentovať s prísadami. Chcel vyskúšať nový odvar z knihy, ktorú našiel ležať na spodku krabíc jeho nebohej matky.

,,Ak ti tak vadí, že musíš odísť," začal čarodejník pomedzi vyberaním prísad, ,,tak mi môžeš pomôcť."

Upírovi to nemusel hovoriť dvakrát. Hneď nadšene priskočil ku Keithovi a čakal na príkazy. Čarodejník niekedy v upírovi videl psa. Skákal tak ako pískal. Musel uznať, že to bolo nadmieru čudné správanie upíra. Jeho druh bol predsa len známy tým, že je nepoddajný. Ničie príkazy neprijíma. Ale Lance bol iný. Samozrejme, mohlo to byť tým, že bol stále len mladým upírom, ale aj tak. Správal sa čudne a čím častejšie sa nad tým Keith zamýšľal tým viac mu to nedávalo zmysel.

Len čo mal Keith pripravené všetky veci tak chytil do ruky knihu a nalistoval stranu, ktorú potreboval. Hneď začal do kotlíka prihadzovať jednu prísadu po druhej s tým, že občasne požiadal upíra o asistenciu. Len čo pridal posledné kvapky šalviovej šťavy tak len zavrel oči, vystrel obe ruky a začal prenášať zaklínadlo. Slová rozprával nahlas a zreteľne. Lance mohol len pootvoriť ústa nad tým ako bezchybne prenášal slová latinského jazyka. Ku koncu čarodejník len otvoril oči a tleskol. Z jeho rúk vyletelo zopár žltých iskričiek. Spokojne sa usmial, keď si uvedomil, že sa mu to podarilo.

Zo samotnej radosti vytiahol na stôl jednu nádobku krvi pre upíra a jeden pohár, do ktorého nalial obyčajnú jablkovú šťavu pre seba. Vzal pohár do ruky a kývol na nádobku pre upíra. Lance ju vzal do ruky, dal dolu viečko a s úsmevom pozrel na čarodejníka.

,,Dobrá práca, Keith. Tvoríme skvelý tím!" vyhŕkol radostne a štrngol si s čarodejníkom.

,,Ako povieš, Lance," odpovedal mu Keith a napil sa zo svojho pohára.

,,Ak smiem vedieť, čo za odvar si to teraz pripravil?" spýtal sa upír a odpil si zo svojej nádobky.

,,Starodávne sérum pravdy. Vec, ktorú som hľadal už dlhú dobu. Často za mnou chodia cudzinci s prosbami. Bolo by dobré vedieť, či mi hovoria pravdu alebo len zneužívajú moje schopnosti," preniesol pravdivo Keith nesnažiac sa skryť pravdu.

,,Vyskúšaš ho?" spýtal sa zvedavo Lance.

,,Upír, naozaj si tak hlúpy? A na kom? Na sebe?" preniesol čarodejník a zdvihol jedno obočie.

,,Stále som tu ja," ponúkol sa Lance a nádejne pozrel na čarodejníka, ,,aspoň ti teraz budem trochu užitočný."

Čarodejník váhavo pozrel na svoj kotlík. Chcel naozaj testovať svoj odvar na upírovi? Je pravda, že ho to nezabije. Otráviť sa nemôže. Iba ak by do toho prilial svätenú vodu. Čarodejník teda len prikývol a vzal do ruky malý pohár, ktorý naplnil sérom pravdy. Pohár s neistotou podal upírovi, ktorý ho vďačne prevzal. S úškrnom sa napil a potom len pozeral na čarodejníka. Sérum sa dá vyskúšať len otázkou.

,,Lance McClain," oslovil ho prvýkrát celým menom, ,,prečo sa chceš učiť práve odo mňa mágiu?"

Lance v tej chvíli pod vplyvom séra ani neuvažoval. Nevzpieral sa. Nechal, aby ho mágia ovládala. Chytil sa čarodejníkovej tváre. Priblížil sa. Stáli pri sebe tak blízko. V Keithovej hlave blikali nápisy. Toto bolo zlé. Veľmi zlé. To tvrdili pravidlá. Je to zlé.

,,V deň čo si ma zachránil si na mňa musel uvaliť zaklínadlo. Nie je možné, aby som po tebe túžil takmer rovnako ako po krvi," preniesol ticho Lance, ,,chcel som byť blízko u teba. Mať dôvod tráviť s tebou čas. Mať šancu si ťa získať, Keith."

V tej chvíli už upír nečakal. Jeho stisk na čarodejníkovej tvári zosilnel. Nahol sa len dopredu a spojil ich pery v jedno. Zavrel oči a nechal tie fialové, aby vyplašene hľadeli naňho. Keith vedel, že toto je zakázané. Je to nesprávne. A aj tak nespravil nič, aby upíra zastavil. Mohol si vlastne za to sám. Nemusel mu sérum dávať. Ale dal mu ho. A ľutoval toho? Prekvapene nie.

Čarodejník sa upírovi poddal. Nechal ho nech mu hladí krk, nech zaplieta svoje chladné prsty do jeho čiernych vlasov. Nechal ho nech obtiera svoje pery o jeho. Nech sa jemne zahryzne do jeho spodnej pery a zatiahne za ňu. Nech rukami zájde pod jeho červený sveter. Len až keď ho Lance začal nadvihovať tak sa Keith spamätal a upíra zadržal.

,,Lance, to nesmieme! Je to zakázané! Čarodejnice a upíri by nás zavrhli! Boli by sme vyvrheľmi! Išli by nám po krku! Zapredali by nás lovcom!" vyhŕkol vyplašene Keith, ktorému nešťastne iskrili oči.

V upírovi pomaly sérum pravdy strácali účinky. Aj tak si bol vedomí toho čo sa stalo. Nebolo ochotný nechať Keitha len tak odísť. Nechcel prísť o svoju čarodejnicu.

,,Keith," nežne ho oslovil a nadvihol mu bradu, ,,ty chytrý, prechytrý čarodejník medzi čarodejníkmi. Určite si počul príbeh o čarodejnici a človekovi. Príbeh, ktorý končí smrťou."

Keith len zalapal po dychu. Príbeh samozrejme poznal. Čarodejnica porušila pravidlá. Zamilovala sa do muža ľudskej rasy. Porušila pravidlá bytostí. Čarodejnice majú prísne zakázané milovať. Či je to človek alebo upír. Či je to vlkolak alebo iný čarodejník. Je to zakázané. Láska stojí v ceste objavov. Láska stojí v ceste poznania. Láska stojí v ceste mágie. Láska stojí v ceste rozumu. A preto mal z nej Keith najväčší strach.

,,Keith," opäť sa ozval Lance, ,,nechaj ma si ťa označiť."

Čarodejník len prekvapene pozrel do tých modrých očí. Upír nežartoval. Chcel si čarodejníka označiť. Pravidlá, nepravidlá. Zákaz, nezákaz. Chcel, aby čarodejník vedel, že to s ním myslí vážne. Že ho chce vlastniť. Že chce, aby bol len a len jeho. Keith sa poddal. Prikývol. Rozhodol sa ignorovať pravidlá. Chce ísť proti svojmu druhu. Chce, aby si ho upír označil. Aby patril len jemu.

Keith naklonil hlavu. Jeho bledý krk svietil v tej tmavej chatrči. Lance si dával načas. Pomaly ho po krku pohladil. Nešlo mu ako čarodejník jemne zavzdychal. Musel sa sám pre seba uškrnúť. Prisunul sa bližšie. Dýchal mu na krk. Čarodejník mal hlavu v oblakoch. Myslel si, že sa zblázni. Lance jazykom prešiel po odhalenej pokožke. Keith zalapal po dychu. Nevedel ako prebieha upírie označenie. Netušil čo sa stane. Ale aj tak nechal, aby si upír robil čo chcel.

Len čo sa Keith viac uvoľnil tak pocítil ako sa mu niečo silne zabodlo do pokožky. Lance sa tak silne zahryzol až Keith zakričal. Bolesť bola nesmierna. Prudko dýchal. Cítil ako sa začínal potiť. Bolelo to. Tak moc. Ale Lance na bolesť nebral ohľad. Jeho zmysli zaplnila slasť. V ústach cítil len chuť horko-sladkej čarodejníckej krvi. Keithovej krvi. Sial, sial a sial. Nemohol sa tej chuti nabažiť. Ale prestať musel. Odtrhol sa od Keithovho krku. Pozrel mu hlboko do očí.

Fialové oči boli polovične zatvorené. Čarodejník bol omámený. Cítil takú bolesť a málomocnosť. A aj tak lietal medzi oblakmi. Naozaj bol on ten, ktorý ovládal mágiu? Neuvalil naňho upír kliatbu? To nevedel.

----

,,Keith," šepol upír a obtieral sa nosom o čarodejníkov krk.

Čarodejník odmietal. Pracoval. Musel dokončiť svoju prácu. Snem čarodejníc sa nebezpečne blížil a on nemal pripravené nič. Vedel, že sa bude musieť postaviť čarodejniciam s tým, že má na krku značku od upíra. To ale čarodejníka trápilo najmenej. Teraz chcel len dokončiť svoje nové zaklínadlo. Zaklínadlo, ktoré umožňovalo predpovedať budúcnosť.

Keith bol čarodejníkom ohňa a času. Každý ho však poznal len ako čarodejníka ohňa, keďže časovo ovládal len minulosť. Chcel sa naučiť tajomstvá budúcnosti. Chcel dokázať povedať určité veci. Chcel vedieť úmrtia. Chcel vedieť kedy prídu katastrofy. Chcel vedieť mnoho. Chcel vedieť nepoznané.

,,Keith," ozval sa opäť upír a teraz začal oblizovať čarodejníkov krk.

,,Lance..." zastonal Keith a nútene upíra odstrčil.

Vystrel svoju ruku zápästím k upírovi. Lance bol po ich označení neustále hladný. Aspoň tak to vnímal Keith. Neustále prosil o krv. Neustále prosil, aby Keith ukojil jeho túžbu. Avšak pravda bola niekde inde. Lance po krvi netúžil. Túžil len po Keithovi. Po tom pocitu slasti. Chcel ho cítiť všade. Avšak jeho vnútorný predátor premieňal túto túžbu v hlad. Nemohol si pomôcť.

Upír zabodol svoje tesáky presne do zápästia. Keith slabo zastonal, ale bolesť ustál. Naďalej pokračoval vo svojej práci. Pridával veci, miešal a prenášal zaklínadlá. A medzitým cítil tlak na jeho zápästí, kde sa kŕmil upír. Lance bol omámený tou chuťou. Prinášala mu slasť. Cítil sa nesmrteľným.

,,Dobre, to by dnes stačilo," preniesol Keith a vytrhol svoju ruku z Lancových úst.

Ten len ako smutné šteňa pozrel na čarodejníka, ktorý si obväzoval ruku, z ktorej vytekal potôčik krvi. Lance sa sklonil, aby potôčik zlízol a potom láskavo pozrel na Keitha.

,,Uvoľni sa. Pracuješ dni a noci. Snem je až o mesiac," preniesol hlbokým hlasom upír a pobozkal čarodejníka do vlasov.

,,Si až moc opovážlivý," preniesol Keith.

,,A čo s tým spravíš, čarodejnica?" spýtal sa okamžite Lance a uškrnul sa.

,,Nič. Je to vlasnosť, ktorá sa mi na tebe páči," s tými slovami chytil upíra za tvár a pritiahol si ho do jemného bozku.

----

Keith sedel opierajúc sa o dvere. Tvár plná sĺz, pergamen od čarodejníc ležiaci vedľa neho. Lance bol preč. Keith naďalej plakal. Mal vedieť, že sa to stane. Že ho zavrhnú. Ani ho nepustili do kruhu! Vykopli ho len čo ho zbadali! Prečo to neočakával? Amulet už nenosil, pretože sa upíra nebál. Kríž po ruke už nemal, pretože nebol potrebný. Videli značku. Všetky sa otočili proti nemu. Ezor a Zethrid o ňom kričali ako prvé.

Vraj je nečistý. Poškvrnený. Zradcom. Vraj nechal upíra, aby poškvrnil meno čistokrvnej čarodejníckej rodiny. Vraj poškvrnil meno ich sestry Krolie. Cítil sa zranený.

Acxa sa mu obrátila chrbtom. Čarodejnica, ktorú považoval za sestru. Dievča, ktoré mu bolo zo všetkých čarodejníc najbližšie. Pozerala naňho s odporom. Všetci naňho hľadeli z odporom. Akoby spolu nenažívali toľké roky. Nečarovali po boku. Nepomáhali si. Akoby žiadne spoločné zážitky nemali. Akoby nikdy neboli priateľmi.

Čarodejníkovo trápie prerušilo klopanie na dvere. Vyplašene sa zdvihol zo zeme, utrel si slzy a pootvoril dvere. Keď zbadal tie známe modré oči tak sa mu až moc uľavilo. Roztvoril dvere dokorán a vrhol sa na upíra. Mačkal ho v objatí a nechal slzy, aby sa vsiakli do jeho oblečenia. Cítil sa tak zlomene. A to len preto, lebo porušil pravidlá. Tak prečo upíra nezabil? Prečo ho objímal? Prečo ho neodkopol? 

,,Pretože ťa milujem," zavzlykal Keith.

Lance nechápal. Ale aj tak vrátil čarodejníkovi objatie a zaboril svoju hlavu do jeho čiernych vlasov. Vdychoval čarodejníkovu vôňu a hladil ho. Upokojoval ho. Bol pri ňom. Mohol len hádať, čo zlomilo jeho krehké srdce. Čo ho donútilo slzy prelievať. Avšak v kútiku mysle mal pocit, že to má čo dočinenia so snemom čarodejníc, kam Keith toto ráno išiel.

,,Čo ti spravili?" preniesol bez uvažovania Lance.

,,To čo museli," naďalej plakal čarodejník, ,,dodržali pravidlá."

To Lance nevydržal. Nemohol to počúvať. Pravidlá, pravidlá, pravidlá a stále len pravidlá. Už prešla doba, kde každý dodržiaval tieto pravidlá. Doba temna je za každým. Doba, kedy upíri zotročovali čarodejnice je dávno preč. Doba kedy čarodejnice vraždili za prežitie skončila! Doba, kedy mali čarodejnice zakázanú lásku pominula! Upír obmotal svoje ruky okolo čarodejníkovho krku. Zavrel svoje oči a prisal sa na jeho pery. Bol ochotný z neho dostať myšlienky na jeho hlúpy druh. Na tie hlúpe čarodejnice. Na ich hlúpe pravidlá.

Keith sa rýchlo poddal. Nechal upíra, aby ho strčil naspäť do jeho chatky. Aby za nimi zamkol tie staré dvere. Nechal ho ho ovládať. S rovnakou túžbou mu vracal bozky. S rovnakou túžbou sa lepil na upíra. Chcel, aby si ho Lance vzial. Chcel byť s ním naveky spojený. Chcel zabudnúť na všetky čarodejnice. Chcel, aby mu z hlavy zmizla Zethrid aj s Ezor. Aby už si nemohol spomenúť na Acxu. Aby zabudol na to, že to čo robia je zakázané. Už sa ho to netýkalo. Čarodejnice ho zavrhli. A teraz chcel Keith zavrhnúť ich. 

Preto sa ani nebránil, keď Lance zašiel rukou pod jeho sveter. Keď ho pomaly dvíhal a potom zahodil do prázdna chatrče. Nebránil sa, keď začal pomaly prechádzať perami po jeho krku. Keď mu rukami prechádzal po hrudi a chrbáte. Po bokoch a bruchu. Myseľ mal zahmlenú. Pohltilo ho to najväčšie kúzlo zo všetkých. Tá najkrutejšia kliatba na svete. Vec, z ktorej mal najväčší strach. Pohltila ho číra láska a s ňou horlivá túžba.

----

,,Keith..." zastonal chtivo Lance už možno piaty-krát.

Upír sedel kúsok od čarodejovho pracovného stola. Keďže Keitha čarodejnice zavrhli tak sa už nevenoval starým čarom, ktoré chcel poznať. Dňom a nocou vymýšľal vlastné zaklínadlá, kliatby a čary. Chcel tým čarodejniciam dokázať, že láska nestojí v ceste vedy. Že upír ho nebrzdí a nerozptyľuje. Že čarodejnice a upíri môžu byť spolu.

Avšak Lance nepočítal s tým, že sa mu Keith začne menej venovať. Áno, venoval sa mu, ale to len vtedy, keď nepracoval. Ale to už bola väčšinou hlboká noc, kedy Lance potreboval loviť. Navyše jeho narastajúca chuť po čarodejníkovej krvi mu tiež moc nepomáhala. Deň čo deň, bez jeho horko-sladkej chuti sa mohol zblázniť. Nezahryzol do svojho čarodejníka týždne. Bol ako bez drogy. Ako bez vody. Bol ako posadnutý. Tak moc ho chcel, ale nemohol mať.

Ale už toho mal dosť. Cítil ako ho vnútorný upír premáha. Bojoval sám so sebou. Ale nakoniec to vzdal. Chcel cítiť Keithovu chuť vo svojich ústach. A preto krokom prišiel k čarodejníkovi. Objal ho rukami okolo pásu. Oprel svoju bradu o jeho rameno. Zhlboka sa nadýchol vône jeho čiernych vlasov. Cítil ako mu zaiskrili oči. Ale Keith mu stále nevenoval pozornosť. Namiesto toho niečo zapisoval do svojej knižky. Opretý o svoj pracovný stôl. Lance cítil to nutkanie. Odolával. Odolával. Odolával.

A nakoniec sa poddal. Schytil Keithovu ruku. Zaťal svoje tesáky do nej. A sial. 

,,Lance! Prestaň! Bolí to! Lance!" Keithove výkriky pre upíra neznamenali nič.

Akoby ohluchol. Jediné čo vnímal bola jeho silná túžba. Akoby zabudol čo ku čarodejníkovi cíti. Akoby zabudol, že bez neho si nevie predstaviť svoju večnosť. Nedokázal sa jednoducho zastaviť. Naďalej pil. Keith sa cítil tak málomocne. Pomaly padal k zemi. Jeho váha zvíťazila nad upírovov a obaja ležali. Akurát Lance neprestával. Čarodejník pomaly viac a viac bledol. Keithova pokožka sa zdala takmer zelená. 

,,Lance, prosím..." šepol slabo Keith a zavrel svoje oči. 

Jeho najväčší strach sa naplnil. Strach z lásky. A jeho láska bola Lance. Lásku našiel v upírovi. A keď už Keith strácal tep tak sa Lance spamätal. Odtrhol sa od jeho zápästia a zahľadel sa na čarodejníka. Na jeho nezdravo bledú tvár. Jeho zavreté oči. Jeho slabý výzor. A v hlave sa mu prehralo zopár slov.

,,Čarodejnicu ide zabiť skrz jej najväčší strach..." šepol Lance a v tej chvíli ho prepadlo zdesenie.

,,Keith? Keith? Keith, vstávaj!" prepadala ho panika.

,,Čo som to spravil?" pýtal sa sám seba.

,,No tak.. spomeň si, čo ťa učil..." mrmlal si.

V hlave mal prázdno. Cítil len strach. Strach o čarodejníka, ktorý strácal na silách. Čarodejníka, ktorý mu umieral priamo v rukách.

,,Keith, no ták! Prosím!" prosil, ale márne.

Keith pomaly naposledy vydýchol. Lance prestal cítiť jeho tep. Prestal počuť tlkot jeho srdca. 

Avšak lesom zaznel jasný hlasný výkrik.

><><><><

Hello, my dear readers!

Už ubehol nejaký ten piatok, čo vyšla nejaká nová fanfikcia! Navyše určite som všetkých príjemne prekvapila, keďže som jedna z mála, ktorá na túto scénu prináša nejakú tú Voltron fanfikciu! Dúfam, že som všetkých Klance a Voltron fanúšikov zahriala jemne pri srdci. Pretože to bol hlavne môj cieľ. Navyše ma inšpirácia strelila v správny čas.

Po tom, čo veľkej časti z nás ôsma séria rozbila srdiečka sa toto hodilo ^^ Aspoň mne to trochu pomohlo. Mňa akosi poskladali cosplay videá a live-streamy, takže tak :D Momentálne dúfam, že ma v blízkej dobe zas praští inšpirácia a začnem pridávať viac a viac vecí. 

Momentálne idem cez celkom krutý spisovateľský blok a toto vzniklo len pretože ma tak krásne praštila múza. Teda presnejšie - praštilo ma cosplay video a moja láska pre Keitha a Lanca. Až moc ich mám rada... je to priam choré! 

Video, ktorým som sa inšpirovala máte hore v médiách a ak chcete tak bežte na Youtube, zadajte do vyhľadávania 24Karat Cosplay a verte mi - ľutovať nebudete! Aspoň ja neľutujem :D 

Tak svoje srdiečko som si tu vyliala, svoje myšlienky vypísala a fanfikciu vytvorila. Som zo sebou (teraz) spokojná. Vsadím desať euro, že keď budem toto čítať za rok tak sa zastrelím :D

Am_Pple