7. deň

Vrátila sa k tej kope hneď ráno, aj so svojim synom v náručí. Možno potrebovala, aby ju jeho prítomnosť posilnila. Jej hlboké nádychy boli hlasné, ako keby na seba chcela niekoho upozorniť. Nebojím sa, posmeľovala sa. Už sa viac nechcela báť. Nie jeho.

Ten náhrobok tam bol. Aj jej krv na ňom. So zatajeným dychom spravila posledný krok a kľakla si. Zadívala sa na ošúchané písmená. Potom zatvorila oči a vytlačila všetok vzduch z pľúc. Niekoľko dlhých sekúnd trvalo, než si dovolila ďalší hlboký nádych.

Pri ďalšom výdychu zo seba vypustila všetko. Nechala to odísť. Vietor to všetko odvial kamsi preč. Ďaleko od nich.

Nebolo tam jeho meno. Bolo po podobné, no nebolo jeho.

Pri ďalšom nádychu sa jej na perách konečne objavil úsmev. Neobvyklý pohyb kútikov jej pier, prekvapil stuhnuté líca. Prekvapil aj jej malého synčeka, ktorý bol v bezpečí náručia svojej matky a hral sa s jej vlasmi.

Malý úsmev prerástol v smiech, zatiaľ čo jej oči plakali.

Bol preč. Naozaj preč. Až teraz sa ho navždy zbavila. 

Konečne.

Dieťa sa usmievalo.