6. deň

Prudko otvorila oči a celá zmätená sa snažila dostať z tej prekliatej kopy dreva. Dychčala, hádzala okolo seba rukami a nohami sa odrážala stále ďalej od toho miesta.

Jej telo sa nachádzalo v akomsi bolestivom kŕči z toľkého strachu čo práve prežila a srdce jej div nevyskočilo z divoko sa nadvihujúceho hrudného koša. Zošalela snáď?

K zmyslom ju priviedol až detský plač.

Ešte niekoľkokrát zaklipkala očami, dívajúc sa na tú kopu pred sebou.

Ako dlho mohla byť mimo? Ešte sa úplne nezotmelo.

Nohy ju nechceli poslúchať. Ešte stále sa triasli a podlamovali sa jej v kolenách z toho šoku. Lenže volanie jej dieťaťa ju donútilo to prekonať. Preň vedela byť silná.

Malé telíčko si privinula k hrudníku a zviezla sa k zemi. Až vtedy sa naozaj ukľudnila.

Dieťa už neplakalo. Hltavo pilo, kým ona ticho plakala.