6. deň

Fúrik odstavila pri už o čosi menšej kope neporiadku. Niektoré drevené dosky boli ešte použiteľné, čo bolo dobre. Mohla si z nich spraviť záhon na bylinky. To by som snáď zvládla, pomyslela si. Ostatné dosky chcela spáliť, až to konečne dokončí.

Uprostred kopy vykukol akýsi opracovaný kameň. Možno kus dlažby? Nevedela. Predpokladala teda, že na úplnom dne tej hromady bude stavebný odpad. To ju zrovna nepotešilo.

Schmatla špinavý kus igelitu, ktorý trčal spod jednej dosky. Zdal sa byť voľný, ale nebol. Niekde sa zaháčil. A ona namiesto toho, aby z neho zhodila tú dosku, začala zaň ťahať. Ako keby si potrebovala niečo sama pred sebou dokazovať. Potrebovala? Predsa ona bola tá, čo vyhrala. Podarilo sa jej to. Musela to spraviť. Musela si pomôcť sama. No chcela to naozaj tak, ako sa to stalo? Nevedela. Už si nebola istá tým, čo a ako chcela. Mal im dať pokoj. 

Veď predsa, koľkokrát ho o to prosila?

Lenže, keď svoj hnev a žiarlivosť nasmeroval proti svojej vlastnej krvi, prosiť prestala.

Dieťa zaplakalo, igelit povolil a ona spadla.