Na úvod by som rada vysvetlila, o čo vlastne ide :) Kovožravé prasiatka vznikli vrámci rozhovoru v jednej skupine na Discorde a niektoré myšlienky okolo toho ma zaujali dosť na to, aby som sa rozhodla o nich pre pobavenie napísať príbeh. 

Nie je to veľmi kvalitné dielo, ale bavilo ma ho písať a rada by som sa tu oňho podelila s ľuďmi, ktorí stáli pri vzniku pôvodného nápadu, a teda samozrejme aj s náhodnými čitateľmi. Ide hlavne o Antilia Trnka2 Lotus_Flower2003 a Dreamer552115 ktorá tiež napísala o týchto stvoreniach príbeh s názvom Ta nejhorší výmluva. 

To je na úvod všetko, želám príjemná čítanie :)

„A vie vôbec šéf, že sa mu chystáme ukradnúť auto?" spýtal som sa trochu nervózne. Pracoval som tu už niekoľko rokov a rozhodne som nechcel riskovať, že prídem o svoje miesto. Nie že by bola práca na tomto trochu netradičnom šrotovisku nejako extra zábavná, ale už som si na ňu zvykol.

„Samozrejme, že nevie! Musí to znieť realisticky, chápeš? Musí naozaj veriť, že mu to auto niekto ukradol. Inak mu tí... sociológovia, či ako sa to volá, neuveria, že je to tak vážne, aby prerušil ich prieskum," odpovedal Jeff tónom, akoby sa jednalo o úplne bežnú a samozrejmú vec. Možno, že tam, kde pracoval predtým, je fingované kradnutie áut šéfov na každodennom poriadku. Inak som si jeho prístup nevedel vysvetliť.

Na celú túto vec som sa nechal nahovoriť s dobrým úmyslom. Náš šéf sa mal totiž dnes presne o štvrtej poobede zúčastniť nejakého dôležitého výskumu, z ktorého nebol ani trochu nadšený. Práve naopak, desil sa vraj toho, ako bude musieť možno aj niekoľko hodín vkuse odpovedať na rôzne podivné otázky. Teda aspoň podľa Jeffa to tak zvykne prebiehať, ja som taký prieskum nikdy nevidel, takže to neviem posúdiť. Ale rozprával o tom tak precítene, že to určite musí byť čisté utrpenie.

Našťastie sme vymysleli plán, ako ten prieskum prerušíme. Rovno pred kanceláriou, z ktorej bude telefonovať, má vždy zaparkované svoje drahocenné Volvo. Stačí zahrať jeho krádež a on bude musieť ten hovor hneď ukončiť a ísť to riešiť. To je super plán, všakže?

„Potom to auto privez k najbližšej križovatke, nezabudni na to! Tu pre teba mám..." povedal Jeff a začal sa hrabať vo vrecku, „hodinky, aby si vedel, kedy presne to máš urobiť. A náhradné kľúče od toho auta, včera som mu ich tajne ukradol."

Oba zmienené predmety mi podal a ja som si ich rýchlo schoval do vrecka svojej bundy. Oficiálne som bol materiálne (a snáď aj mentálne) pripravený splniť si svoju úlohu! Jeff mi kývol na pozdrav a zmizol medzi horami šrotu a vrakmi starých áut. Tiež som sa vybral po ceste pomedzi všetok ten kovový odpad.

Neďaleko od šéfovej kancelárie som zastal. Predo mnou sa rozprestierala pomerne veľká ohrada plná prasiat. Na prvý pohľad pôsobili mierumilovne a nevinne, no pevný plastový plot okolo nich dával jasne najavo, že to nie sú len tak nejaké prasiatka. Boli to kovožravé prasiatka.

Áno, presne tak, živili sa kovom. Hlavne autami, tie mali zo všetkého najradšej. Aj olej a benzín im celkom chutil, ale toho sme tu nemali zas až tak veľa. Ich chov bol dosť praktický, aspoň sa nám tu nehromadilo príliš veľa odpadu, keď ony ho vždy tak ochotne spapali.

Vybral som z vrecka hodinky a skontroloval čas. Už o necelú minútu som mal uskutočniť náš tajný a bezpochyby geniálny plán. Vytiahol som preto aj kľúče a chystal som sa ísť smerom k šéfovej kancelárii.

Z ničoho nič sa ozvalo hlasné pípanie. Strhol som sa, hodinky aj s kľúčami sa mi vyšmykli z rúk a prepadli cez jeden z pravidelne usporiadaných otvorov na druhú stranu plastovej ohrady. Displej hodiniek svietil a aj naďalej vydávali ten hrozivý zvuk. Sakra, Jeff ma mal upozorniť, že mi na nich nastavil aj budík!

Musel som rýchlo konať. Po pár sekundách váhania som vyliezol na plastovú ohradu a dostal sa na jej druhú stranu. Niektoré prasatá v mojom okolí si už všimli, že sa niečo deje. 

Chystal som sa zdvihnúť svoje veci zo zeme, keď som začul hlasné kvíkanie. Otočil som sa smerom, z ktorého ten zvuk prichádzal. Jedno z prasiat sa rútilo priamo na mňa! Nechal som veci tak a chcel som po ohrade vyliezť naspäť, no z tejto strany na nej neboli žiadne výčnelky, o ktoré by som sa mohol zachytiť. Bol som v pasci.

Rozzúrené kovožravé prasa už bolo takmer pri mne, no odrazu prudko zastalo a sklonilo hlavu ku kľúčom a hodinkám, ktoré ešte stále ležali na zemi predo mnou. Využil som chvíľku jeho nepozornosti a rozbehol sa k bráne na druhom konci ohrady.

Za sebou som počul dupot desiatok párov prasacích nôh zmiešaný s hlasným kvíkaním. Obzrel som sa a videl som, ako na mňa upierajú svoje prasacie pohľady. Akoby som bol to najchutnejšie auto aké kedy videli. Ako som im mal vysvetliť, že ja rozhodne nie som na jedenie?

V duchu som si nadával, že som sa na celú tú vec nechal nahovoriť. Veď som sa do toho pustil s dobrým úmyslom... Ako som mal vedieť, že sa z jednoduchého dobrého skutku stane boj o život?

Pribehol som k bráne, rýchlo ju odomkol a vybehol von. Chcel som ju okamžite zavrieť, lenže prasatá boli rýchlejšie než som očakával. Prebehli okolo mňa a rozutekali sa po celom šrotovisku. Najviac z nich sa rozbehlo pomedzi hory odpadu k šéfovej kancelárii.

Najprv som ich správanie nechápal, no odrazu som si uvedomil, prečo idú práve tam. Ony chcú zjesť jeho Volvo!

Bežal som teda za nimi, aj keď som vedel že proti nim nič nezmôžem. Dorazil som akurát včas na to, aby som počul, ako šéf zakričal do telefónu: „Prepáčte, musím končiť, prasatá žerú moje Volvo!" Hneď po tomto výroku položil telefón a vybehol von. Snažil sa prasatá odohnať, lenže tie boli až príliš zaujaté ich novou mňamkou, takže si ho vôbec nevšímali.

Chcel sa cez ne predrať k autu, aby ho mohol naštartovať a odísť s ním, no kľúče sa mu pri jednom z pokusov vyšmykli z rúk. Jedno z prasiat to okamžite spozorovalo a zjedlo ich skôr, než ich šéf stihol dvihnúť. Tak sa rozbehol naspäť dovnútra, nepochybne sa odtiaľ chystal zobrať náhradné kľúče. Na rozdiel odo mňa nevedel, že tie zjedli prasatá už hneď na začiatku.

Napokon to vzdal a so zdesením sledoval, ako mu jeho milované auto mizne pred očami.

Ozvalo sa zvonenie telefónu. Šéf nahnevane vbehol do kancelárie. „... ako že zadržali? Mne je jedno že ste na križovatke pred mojím šrotoviskom chytili nejakých dlho hľadaných zlodejov áut či koho vlastne! Poďte sakra sem a robte niečo s tými prasatami!" kričal do telefónu, pravdepodobne na nejakého policajného dôstojníka.

A vtedy mi to všetko začalo dávať zmysel. Jeff chcel to auto naozaj ukradnúť! Mal som mu ho tam doviezť a on by to potom určite zvalil na mňa. Preto sa mu zdalo kradnutie áut také normálne... Lenže vďaka týmto prasiatkam mu to nevyšlo. Vlastne to auto pred ním zachránili!

Pozrel som sa pred seba, no na mieste, kde ešte pred chvíľou stálo šéfovo Volvo, už ležali len štyri pneumatiky.

„Eh... lepšie ako keby prišiel o celé auto," zamrmlal som si sám pre seba a nenápadne sa vzdialil od zvyškov šéfovho auta. Dúfal som, že nepríde na to, že som toto všetko vlastne spôsobil ja. Nepochopil by, že práve ja a hlavne tieto prasiatka, sme tu v skutočnosti tí najväčší hrdinovia.