Celá moja príprava prišla navnivoč.
Je to až smiešne, ako som sa dokázala upnúť na človeka a len za niekoľko trápnych týždňov. Áno, vraví sa, že človek sa dokáže zamilovať v priebehu niekoľkých minút. Tie stačia na to, aby jeho srdce zahorelo. Mne minúty nestačili. Dala som si na čas a aj tak si moje srdce vybralo toho nesprávneho.
Dokonca som chcela posilňovať, chcela som schudnúť a vyrovnať sa tak nejakej hlúpej predstave ženskej krásy. Chcela som byť pre neho dokonalá. Chcela som byť krásna. A na čo? Tých žien mal predsa veľa, v týchto dňoch som dokonca uvažovala, prečo som si jeho promiskuitu tak okato nevšímala a verila, že by mi bol verný.
Po pár dňoch strávených v posteli v tom istom oblečení, bez sprchy a náležitého použitia zubnej kefky, som sa konečne postavila a v tom momente som sa do nej zvalila späť.
Ochablo mi svalstvo.
Točila sa mi hlava.
Bola som hladná a smädná a smutná a nahnevaná a vytočená a znova smutná.

Bola som ale riadne sprostá a hlúpa.

Natiahla som sa po ďalšej fľaši vody, tou jedinou som sa tieto posledné dni dokázala zásobovať. Len som pila, spala, plakala, chodila na záchod a znova pila, plakala a pila. Občas som si aj niečo zobla zo svojej málo zásobenej chladničky. Voda sa však stala mojou najlepšou kamoškou a zahnala aj ten hrozný hlad, ktorý trápil môj žalúdok tieto posledné hodiny. Dokonca som myslela aj na to, že sa opijem, ale ten nápad som hneď po tom prvom večeri zavrhla. Jedna opica a bolesť žalúdka mi stačili. Hoc, tá bolesť dokázala aspoň na pár okamihov zakryť tú, čo som cítila v hrudi. Len pár okamihov, kedy som nemyslela na zlomené srdce.

Telefón sa mi pod náporom toho množstva telefonátov a pípajúcich správ po dvoch dňoch vypol a teraz sa mi doslova vysmieval svojou trápnou existenciou na vankúši blízko mojej točiacej sa hlavy. Mala som chuť ho hodiť o stenu a zabudnúť. Lenže, nevládala som ani len to. Potrebovala som pomoc, potrebovala som niekoho, aby sa o moju zlomenú a utrápenú dušičku postaral. A hlavne, potrebovala som sprchu a očistiť si zuby, lebo keď ešte raz otvorím ústa a nebodaj prehovorím, umriem na ten neskutočný smrad.

S vypätím všetkých síl som našla nabíjačku, urobila všetko potrebné, aby som ten pekelný stroj mohla zapnúť a zároveň aj zaplakala, pretože som sa nemala komu ozvať. V tomto hlúpom meste som nepoznala nikoho, okrem svojich kolegov a toho hnusného, zradcovského suseda. Och, aká som bola neskutočne osamelá.
A čo som urobila ja?

Samozrejme, nevšímala som si dvadsaťtri prijatých správ a šesťdesiatsedem neprijatých hovorov. Nie, nepočítala som to, ukazoval mi to môj vlastný mobil.
Pche, už sa stalo.

„Ježiš, Kiki," ozval sa hneď po prvom zazvonení. „Si v poriadku?"

„Pod rohožkou mám náhradný kľúč," svoj vyplakaný hlas som nespoznávala. „Potrebujem tvoju pomoc." Nebol čas na prosby, presviedčanie a hlavne, na nejaké odmietanie. Bola som na tom zle a bohužiaľ, uvedomovala som si to.

Ledva som stihla položiť mobil s rukou vedľa svojej hlavy a už sa do môjho bytu dobíjal Jakub. Vbehol do izby a pritom si chytil nos. „Kiki, kriste!" Zatvorila som oči. Takto ma nemal vidieť a ja som si hlúpo myslela, že ak ich budem mať zatvorené, ani on ma neuvidí.
Roztiahol závesy a otvoril všetky okná dokorán. Zatriasla som sa od zimy a snažila sa stiahnuť pred priamym svetlom, ktoré na mňa pustil.
„Do vane a hneď," prikázal hrubým hlasom, ale so mnou to ani nepohlo. „No tak, Kiki, nemám chuť sa s tebou teraz hádať!"
Ani ja s ním a čo?

„Ja,..." ťažko sa mi už aj rozprávalo, „nevládzem." Pomaly som mu dopovedala. Čo iné som mu mala povedať? Bola som na tom biedne, naozaj a veľmi som sa za to hanbila. Takto dopadnúť kvôli chlapovi. Dokonca som sa pristihla pri tom, ako si v duchu hovorím tak mi treba!

Svet sa so mnou zatočil, keď som pocítila dotyk jeho teplých dlaní, posunul ich pod moje studené telo a nadvihol ma do vzduchu, akoby som bola iba pierko. „Čo si to so sebou porobila?" Zdalo sa mi to, alebo v jeho hlase bola výčitka? Ten pravý by mi mal niečo vyčítať!

V rýchlosti ma preniesol do kúpeľne, ani nezažal svetlo, za čo som mu bola momentálne vďačná, no v tom momente, ako sme naplno vyplnili malý priestor decentnej miestnosti, mi do nosa udrel odporný hnilobný zápach.

„Čo to, kurva?" zaklial, a keď som otvorila oči, hneď som pochopila. Vo vani mi hore bruchom v kalnej vode plávali zvyšky jeho prekvapenia.

„Darček pre teba," poznamenala som sarkasticky a smutne sa zasmiala.

„Kristína!" upozornil ma, ale hneď na to zmĺkol a položil ma na studené kachličky na zemi. Môj zadok zaprotestoval, ale zbytočne. Nemala som sily na nič viac. Sledovala som, ako s rukami naberal tie chúdence a hádzal ich priamo do otvoreného záchoda, ktorý potom hlasno spláchol. Alebo ten záchod takto splachoval vždy?

Vyumýval vaňu, nastriekal na ňu nejaké prípravky, ktoré taktiež vysprchoval a potom sa s iskričkami v očiach otočil na mňa. „Nie, nie," krútila som hlavou a pokúsila sa odstrčiť ďalej. Hovno platné.

Dvoma rýchlymi krokmi bol pri mne, nadvihol ma a jemne položil do vane. Pustil vodu a kým nastavoval správnu teplotu, ticho sa mi prihováral. Ničomu som však nerozumela. Rozoznala som niečo ako mohol som si myslieť, mal som sa pokúšať dlhšie,...
A potom to prišlo.
Tá správna teplota, podľa môjho hnusného a namysleného a zdradcovského suseda, bola samozrejme studená.

„Jakuuuub!" zvrieskla som od prekvapenia. Odrazu sa vo mne prebudil aj pud sebazáchovy a snažila som sa vyhnúť spŕške studenej vody.

„Vitaj medzi živými," povedal so smiechom a pridal teplú. „Vyzleč sa, pomaly."

Ďalšie sekundy a minúty plynuli a ja som sa pomaly vyzliekla zo špinavých šiat ako poslušné dievčatko, Jakub trpezlivo čakal a neustále ma olieval teplou vodou. Pomohol mi sa namydliť a potom aj vyumývať vlasy. Toľká starostlivosť. Bola som presvedčená, že to robí kvôli výčitkám.

„Jedla si niečo?"
Pokrútila som hlavou. Ako sa odrazu zaujímal.
„Pila si niečo?" opýtal sa hrubším, nahnevanejším hlasom.
Opäť som pokrútila hlavou. No a čo, však nemusí vedieť pravdu.
„Pre boha, Kiki, čo si to porobila?"

A vtedy som sa zhlboka nadýchla, najprv si pozrela na umyté nohy, silnejšie som si objala kolená a konečne vystrčila bradu pred seba. Áno, hanbila som sa, ale kto bol on, aby tu na mňa takto kričal? A poúčal ma? Potajme som sa napila niekoľkých dúškov vody zo sprchy, vracala sa mi postupne sila, aj keď pomaly. „Čo som to porobila ja?"

Jakub si sadol na okraj vane a pohladil ma po mokrých vlasoch. Mala som chuť mu tú ruku zlomiť, ale ten dotyk bol tak upokojujúci. „Skúsila si si aspoň prečítať niektorú z mojich správ?"

„A na čo?" Viem, správala som sa ako malé trucovité decko, ale bola som stále taká nasratá a taká nešťastná. Práve v tejto chvíli mi nebolo pomoci. Aj napriek všetkému, som bola ešte stále ohrdnutá ženská. Oklamaná ženská. A možno aj odmietnutá ženská, aj keď ku priamej konfrontácii nikdy nedošlo.

„Kiki," opäť ma pohladil a ja som sa do jeho dlane naplno oprela. „Čo sa stalo?"

„To sa pýtaš ty mňa?" oči som mala zatvorené, ale počula som, ako sa poriadne nadýchol.

„Dobre, končíme," zavelil. Vypol sprchu a postavil ma na nohy. Hanba nehanba, pekne som si počkala, kým vyhľadal čistý uterák, potom ma do neho opatrne zabalil a opäť na vlastných rukách preniesol teraz pre zmenu do obývačky. Posteľ v tomto prípade nepripadala do úvahy. „Donesiem ti niečo na jedenie," a už ho nebolo. Buď moje vnímanie akosi vynechávalo, alebo bol v tomto prípade nejaký super hrdina, čo som v podstate aj v tom istom momente zavrhla. Bol to jednoducho idiot a teraz sa len snažil odčiniť ten bordel, ktorý sám narobil. A zhodou okolností bol aj jediný človek, ktorý mi dokázal pomôcť. V žiadnom prípade som si nechcela priznať svoj podiel viny na tom, ako som práve vyzerala. Vôbec som netušila, koľko dní som len ležala a ľutovala sa.

Zaspala som. Bola som si tým viac než istá, pretože, keď som otvorila oči, všade bola tma, len v kuchyni mi svietilo slabé svetlo. Zaklipkala som očami a teplými prstami si ich pošúchala, ako to zvyknem robievať každé ráno.

Zakašľal. „Opäť vitaj medzi živými, už som sa bál, že sa ani nezobudíš," povedal to takým tichým hlasom, až som si myslela, že blúznim. Ale také šťastie som nemala, pretože sa postavil presne do dráhy môjho čučenia do kuchyne. „Najedz sa," položil predo mňa tanier, na ktorom bolo pekne poukladaných niekoľko bagiet, kúsky zeleniny a v druhej ruke mi núkal pohár džúsu. Po ňom som siahla ako po prvej možnosti. Takmer na jeden hlt som ho vypila a až potom som si zobrala tanier s tichým ďakujem. Až taká sviňa som zase nebola, pomstiť sa mu môžem aj neskôr.

Dokázala som si odhryznúť tak možno trikrát, keď ma začalo trápiť svedomie. Jakub sa o mňa ukážkovo postaral a to ani nemusel. Pozorovala som ho, ako nervózne chodil po izbe, niečo si potichu šepkal a odmietal jeden hovor za druhým. „Tak už jej to vezmi. Vlastne," utrela som si rukou ústa, „ti veľmi pekne ďakujem, že si ma umyl a pomohol mi, ale už môžeš odísť. Prepúšťam ťa," urobila som také smiešne teatrálne gesto a tanier položila na kraj pohovky.

„Musíme sa porozprávať," nedal sa odradiť.

„Nič nemusíme."

„Kristína!"

„Jakub!"

Túto hru vedia hrať aj dvaja.

„Tak a dosť!" tleskol, až som nadskočila. „Môžeš byť taká láskavá a vysvetliť mi, čo sa, do čerta, s tebou stalo? Prečo si, pre boha živého, zdúchla, zabarikádovala sa doma a očividne sa chcela zabiť?"

Čože? Zabiť? To nie, nie,... „Ja som sa nechcela zabiť."

„Nevyzerá to tak. Nevládzeš ani chodiť, nejedla si, nepila. Čo sa stalo? Niekto ti umrel? Dostala si padáka? Vysvetli mi to," podišiel bližšie, „prosím."

Bola som unavená. Len pred niekoľkými minútami som sa zobudila, očividne z dlhého spánku a znova som bola taká unavená. Čím skôr mu to poviem, tým skôr odíde. „Simona," vydýchla som si, „ona sa stala."

Zastal a konečne sa mi zadíval do očí. „Simona?" Zdalo sa mi to, alebo trochu vypleštil oči? „A čo s ňou?"