Presťahovať sa sem, bol asi môj nie príliš dobrý nápad. Poďme sa na to pozrieť postupne a odškrtnúť si niekoľko bodov.

Mesto: nútená sa presťahovať, vyhovuje.
Susedia: nula.
Byt: katastrofa.
Poschodie: druhé.
Prostredie: obstojné.
Atmosféra: strašidelná!

Kontrola ukončená s výsledkom na hovno.

V mojom byte vraj zomrel človek. Čo som si, pre boha živého, myslela, keď som ho kupovala? Zatmenie mysle je asi slabé pomenovanie. Ani kvietok mi tu neprežije a čo to urobí do budúcnosti so mnou?

Bola som tu už, plus mínus, nejaké tie tri mesiace a zatiaľ som na žiadneho živáčka nikde nenarazila. Pani, ktorá mi byt predala, podotýkam, že nejako podozrivo expresne, sa veľmi nenápadne vyjadrila, že o poschodie nižšie býva milý pán, ktorý rád cestuje a málokedy sa zdržiava doma. Hm, len zabudla podotknúť, že málokedy sa rovná nikdy.
Prvé dni som vyčkávala. Večer som vypla všetky spotrebiče a načúvala, počúvala, naťahovala uši každým smerom a všetko vstrebávala. Lenže, výsledok bol nulový, len som sa o to viac bála. Do svojej tridsiatky by som pokojne mohla povedať, že som nebola žiaden strachopud, odkedy však bývam tu, stala sa zo mňa poriadna trasorítka. Vždy som počula len samé divné zvuky, vietor sa pohrával s mojou mysľou a s radosťou mi podsúval rôznorodé predstavy. Do roboty som chodievala pravidelne nevyspaná a s obrovskými kruhmi pod očami.

Pamätám si ten deň, keď som ho spoznala, celkom jasne. Bolo niečo po tretej poobede, keď som dorazila domov a zaparkovala služobné auto o ulicu ďalej. Rada by som bola tvrdila, že som to robila pre svoju postavu a super figúru, prejsť sa peši dlhou uličkou domov , ale pravda bola taká, že bolo priam nemožné zaparkovať pred bytom. Hlúpe veľkomesto.
Otvorila som si bránu, skontrolovala poštovú schránku, zvyk je železná košeľa a následne vyšliapala niekoľko schodov na prvé poschodie. Zrak mi padol naľavo, dlhodobo prázdny byt, vraj nepredajný, len boh vie, čo sa tam stalo. A potom, ... akoby ma niekto ovalil po hlave, keď som sa pozrela doprava a byt pána neznámeho bol otvorený dokorán, sa mi telom preliala poriadna vlna triašky.
Len chvíľu som váhala, v hlave sa mi premietalo niekoľko varovných hlášok, v tom som si však uvedomila, že vstupná brána bola zamknutá, predsa nik sa sem nemohol dostať. Tak prečo bol jeho byt otvorený?

„Haló?" dostatočne nahlas som zakričala smerom do bytu a odvážne, rozumej najpomalšie a najopatrnejšie, som prešla prah bytu a vošla dovnútra. Ako prvé, čo som si stihla všimnúť, bola príjemná vôňa. Udrela mi do nosa a pohladila moje zmysly. Nie ako tá zatuchlina, ktorou som sa pýšila ja a môj byt.
Bod pre neznámeho.
Pomaly som pohľadom preskúmala prázdnu chodbu, svetlé steny, tmavý nábytok a zhodnotila aj dobrý vkus majiteľa.
Druhý bod.
Na chvíľu som sa zastavila a započúvala, ale nič som nepočula, všade bolo ticho ako na pohrebe. Naľavo som zazrela kuchyňu, ani tam nik nebol. Napravo bola minimalisticky zariadená obývačka, ale tiež prázdna. Zaujalo ma však obrovské akvárium presne pod oknom. Ak tu ten človek takmer nebýva, ako mu tie rybky prežijú? Odpoveď na mňa čakala hneď, keď som pristúpila bližšie a ten odporný zápach ma takmer zložil na kolená. Toľko k príjemnej vôni.

„Fuj, do pekla!" zanadávala som si nahlas a chytila si nos. Lenže, ten smrad ma už bude prenasledovať asi do smrti.
Mínus jeden bod.

Práve v tej chvíli, keď som všade na hladine a dole v kamienkoch uvidela množstvo, podotýkam množstvo, mŕtvych rybiek, sa ozvalo priamo za mnou jemné zakašľanie.

V sekunde som sa otočila, vykríkla a myslím, že som si aj od toho ľaku cvrkla do gatí, ale nikdy sa k tomu už nepriznám. Rukou som si namiesto nosa prekryla celú polovicu tváre, aby som nekričala ešte viac, no potom som ho zazrela.
Môj ty bože!
Nie, toto nemohlo byť naozaj!
On sa mi musel len prisniť.

Stál tam, mierny úsmev mu zdobil tvár zarastenú asi trojdňovým strniskom, ruky mal založené na prsiach, ramenom sa ledabolo opieral o zárubňu, akoby to robieval v jednom kuse a jedným kotníkom prekrýval ten druhý. Pohodový chlap, len čo by človek povedal. Samozrejme, že som si stihla všimnúť aj jeho svaly rysujúce sa pod bielou košeľou, rukávy ktorej mal vykasané nad lakťami. Zazrela som aj jemné črty nejakého tetovania? Čierne oblekové nohavice boli ako bonus. Vždy sa mi páčili chlapi, ktorým pristal oblek.

Zapamätajte si jedno, mažem všetky predchádzajúce vyjadrenia o plusových a mínusových bodoch, pretože tento muž si práve v tomto momente vyslúžil rovno 100 bodov.

„Hm," prižmúril oči a ten jeho pohľad hovoril za všetko. Nie som tu vítaná. „Neruším vás náhodou?"

„Ehm," odkašľala som si a konečne zložila ruky k telu. Urobila som zopár váhavých krokov k nemu. „Som Kristína, ale priatelia ma volajú Kiki." Splietala som hrozné hlúposti, pretože tu som žiadnych priateľov ani nemala.

„Kristína," povedal s akýmsi tajomnom v hlase a o trochu dlhšie sa mi zapozeral do očí. Ponúkla som mu ruku, ale tú si ani nevšimol. „Je toto váš byt?" A sme doma!
A práve v tomto momente som mu odpočítala prvých desať bodov. V jeho očiach sa odzrkadlila iskra nesúhlasu, mľaskol jazykom, aby mi dal vedieť svoj postoj a konečne sa narovnal. Asi bol čas sa odtiaľ odpratať.

„Veľmi ma to mrzí, že som vám tu takto vtrhla," začala som vysvetľovať. Privrel oči a zatváril sa znudene. Čo som mu, sakra, urobila? „Nevidela som vás mesiace,..."

„Jakub."

„Prosím?" nerozumela som jeho prerušeniu.

„Volám sa Jakub a prosím, ukonči už túto frašku. Mám niečo dôležité na práci." Pohľadom zablúdil vedľa svojej nohy. Až doteraz som si nič nevšimla, ale jeho slová mi dávali odrazu malý význam. Bol tam podberák a čierne malé vrecúško. Ide tie chúdence rybky loviť.

„Okej, Jakub. Naozaj ma to mrzí," viac som už však povedať nemohla. Prešla som okolo neho, do nosa mi udrela jeho výrazná mužná vôňa, ktorá pošteklila doteraz namáhané zmysly tým odporným mŕtvolným pachom a tesne pri dverách som sa zastavila. „Len som si myslela, že ťa vykrádajú, či čosi podobné. Určite som ti tu nechcela len tak vpadnúť." Dverí som sa ani nedotkla a odišla som o poschodie vyššie, kde som na znak svojho momentálneho rozladenia poriadne tresla dverami. Debil!

V ten deň som ostala doma, aj tak som nemala žiadne plány na večer a ani len palcom na nohe som neprekročila prah toho svojho bytu. Po tom trápnom predstavení som pánovi krásnemu odrátala ďalších päťdesiat bodov a stále dúfala, že by to všetko mohol byť len nejaký nepodarený vtip.
Márne som dúfala. Večer ma dokonale prekvapil, keď stenami bytu začala rezonovať hlasná hudba a všade som počula vzrušené rozhovory totálne cudzích ľudí. Toľko k tomu, že ma desil zvuk vetra.

A to bol deň, kedy som ho spoznala. Jakuba - vysokého, svalnatého, potetovaného – aspoň som si to myslela - a veľmi sebavedomého, drzého, miestami neznesiteľného muža, ktorý pobláznil moju myseľ, telo a neskôr aj srdce.