Všetko ma ničí? Neviem.
Nechcem to vedieť.

Peniaze došli už včera. Došli mi šípi a nič mečom neulovím. Urobil by som pasť, ale nemám čo do nej dať.
A tak som kradol.

Spočiatku to išlo dobre. Len jedna vražda na konte. Vravel som si, že to tak musí zostať. Nesmiem zabíjať.
Preplížil som sa do jedného domu. Malý dom, za ním veľké pole. Kradol som. Bola noc. Bolo to v noci. Včera v noci.
Prišlo malé dievča. Chcelo kričať. Nestihla to. Moja čepeľ preťala jej srdce. Zabil som dieťa! Dieťa. Dievča. Aby nezobudilo rodičov. Pobral som všetko a odišiel.

Som len vrah a zlodej.
Nie som to ja.
Ale mám peniaze. Jedlo. Koňa.
Koňa, ktorý ma tiahne kto vie kam. Neurčujem smer. Jednoducho idem. Idem s nádejou, že sa raz zastaví čas.

V ušiach mi zvoní. Po večeroch hnijem. Možno hnijem aj cez deň.
Ale na to nemám čas.

Ah Drakarys. Prečo som bol taký zbabelec? Dívala si sa na moje tréningy. Na neľútostné boje. A nakoniec. Nakoniec nič.

Modrú oblohu farbia farby. Plávajú. Splývajú. Oranžová, červená, rúžová. Zafarbujú belasü oblohu. Slnko zapadá. A ja opúšťam. Opúšťam svoju myseľ. Na chvíľu. Na chvíľku. Chvilinku.
Odídem. Zatvorím oči a bez slov budem vnímať posledné hladkanie teplýh lúčov slnka.

Tma. Temná čierns tma. Mám pocit, že ma niekto sleduje. Ako koľvek som však hľadal, nenašiel som nikoho.
Je to moja minulosť. Zaujímavé. Je to len šest dní a už ma hľadá. Chytá. Sleduje. Tak ako divoké ruže. Vidím ich všade. Halucinácia?
Kto vie.