Útle hnedovlasé dievča sedelo na polorozpadnutej lavičke a sledovala svojich spolužiakov smejúcich sa. Nikdy nechápala ich humor. Smejú sa na učiteľke, ktorá je banán. Čo je na tom vtipné? 

Každý deň odpočítavala dni do konca školského roka. Odíde z tejto školy plnej primitívnych ľudí. Síce nepôjde do ničoho lepšieho, ale to už nezmení. 

Na zem padali vločky snehu, asi posledného za túto zimu, keďže sa február blíži ku koncu. Pletenú čiapku si stiahla nižšie a prikryla svoje uši. Zrazu sa vedľa nej objavilo malé dievčatko. Sadlo si vedľa nej a uprene pozerala na zošit, ktorý Hope zvierala v rukách.

,,Čo to je?" pozrela na ňu veľkými modrými okáľmi. 

,,Taký môj zošit," odpovedala jej jednoducho Hope.

,,A čo v ňom je?" vyzvedalo naďalej dievčatko.

,,Tam si píšem príbehy."

,,Aké príbehy?" neprestávala so zvedavými otázkami. Hope sa nadýchla a začala rozprávať: ,,Vieš, to sú také príbehy, ktoré si sama vymýšľam. Vždy ma niečo napadne a na poslednú stranu si zapíšem to čo ma napadlo a neskôr napíšem krátky príbeh," Hope vedela, že dievčatku táto odpoveď stačiť nebude a bude sa aj tak pýtať ďalej a ďalej a preto pokračovala a všetko jej vysvetlila, ,,Chcem sa totižto stať spisovateľkou. Je to mojím snom, ale som nikto. Asi ma nebudeš chápať, si ešte malá..."

Dievčatko sa úplne nadchlo. ,,Ja ťa chápem. Tiež mám svoj sen. Chcela by som byť futbalistkou ako môj starší brat. Ale nemôžem. Moja mamina chce, aby zo mňa bola baletka, presne ako ona. Kamarátky sa mi smejú, že som moc chlapčenská a nebavia sa so mnou. A chalani tiež nie, vieš, vravia si, že nikdy nebudem futbalistka a dobrá ako oni. Vždy sa potajomky vkradnem do bratovej izby a strávim tam dlhú dobu. Sledujem jeho trofeje, medajle a všemožné obrázky s futbalistami. Aj ja chcem mať takú izbu," zosmutnela a a sklonila hlavu k zemi. Hope presne vedela ako sa cíti, boli na tom rovnako. Preto si ju pritúlila k sebe do náručia a objala ju.

,,A prečo nemôžeš byť ty tou spisovateľkou?" dievčatko zodvihlo hlávku.

,,Vraj na to nemám. Nikto mi v tom neverí. Som na tom asi tak ako ty. Mama chce aby som bola právnička a otec tiež," vzdychla si.

,,Lepšie ako baletka," zasmialo sa dievčatko a vycerilo svoj štrbavý úsmev. Hope sa tiež usmiala.

,,Ako sa voláš?"

,,Hope," povedala.

,,Ja som Mary, ahoj," podala jej ruku a potriasli si ňou.

Z ich príjemného rozhovoru, ktorý Hope určite chýbal, ich prerušila učiteľka. Hnala ich dovnútra, pretože prestávka sa skončila. Mary sa rýchlo pobrala preč, no nezabudla Hope venovať krásny úsmev a kývnutie na rozlúčku. Hope zvierajúc knihu sa taktiež pobrala naspäť do školy, ale oveľa pomalším tempom ako Mary pred chvíľou.

Zamierila rovno ku svojej skrinke s číslom 2124 a odložila do nej svoj kabát s čiapkou a čižmy od snehu vymenila za papuče.

Vstúpila do triedy, kde už všetci jej spolužiaci boli a ako vždy chystali žartík pre učiteľku, ktorá má prísť. Hope by to nevadilo, ale práve mala prísť jej jediná obľúbená učiteľka a to učiteľka slovenčiny. 

,,Nedávajte to tam," povedala rázne Hope. Sama ostala prekvapená, akým tónom to dokázala povedať.

,,Drž hubu, dobre?" zazrel po nej jej spolužiak a ďalej sa venoval svojej práci. Hope chcela niečo povedať, ale akoby tá odvaha, ktorú pred chvíľou ešte mala, zmizla. Len sa bez slova posadila na svoje miesto a snažila sa nevnímať okolie.

,,A je to!" skríkol spolužiak a škodoradostne si pošúchal prsty. V tej chvíli zazvonilo a všetci sa usadili na svoje miesta. Celá trieda sa nevedela dočkať chvíle kedy si učiteľka pôjde sadnúť a sadne si na špendlíky, ktoré tam nejakým spôsobom dali.

Učiteľka prišla a porozhliadla sa po celej triede. Práve keď si šla sadnúť, Hope jej nenápadne naznačila nech to nerobí. Učiteľka to pochopila a preto skríkla: ,,Andy! Prosím poď si sadnúť za katedru! Píšeme test a ty vždy opisuješ."

Vtedy sa celou triedou ozval tichý smiech a Andyho nahnevaný povzdych. Ten si však so sebou vzal vlastnú stoličku.

,,Nie! Stoličku tam nechaj. Sadnem si tam ja, nech mám výhľad na okolie..." usmiala sa učiteľka.

,,Ale pani učiteľka...Ja nemám rád tie vaše stoličky..." vyhováral sa a v tvári mu bolo vidno zúfalstvo.

,,Ticho! Okamžite si tam choď sadnúť!" skríkla už prísnejšie a Andy poslúchol. Pomaly sa presunul ku katedre a s privretými očami si sadol na stoličku. Ihneď sa aj postavil a začal aukať.

,,Bolo ti to treba?" prezrela si ho učiteľka.

,,Ako...Ako ste to vedeli?" nechápal.

,,Nie som blbá. Teraz bež s tou stoličkou ku školníkovi a zapíšem ťa do triednej knihy!" prikázala mu a už ho nebolo. Učiteľka si vzala jeho stoličku a sadla si za katedru. Nezabudla žmurknúť na Hope a zavďačiť sa jej tým.

,,Tak. Kto priniesol prihlášky?" pozrela na všetkých. Hope niečo vytiahla z tašky a podala to učiteľke. Bola to prihláška na gymnázium. 

,,Naozaj tam chceš ísť?" spýtala sa jej učiteľka. Hope pokrútila hlavou, že nie.

,,Presviedčala si mamu?" opýtala sa jej znovu so smutným pohľadom. Bolo jej ľúto Hope. Vedela, že nechce ísť na tie gymnázia, kde ide. Na jednom z nich totiž robí jej mama a ona tam nechce ísť z dôvodu, že ju bude stále kontrolovať. Stále jej bude vravieť nech sa učí, lebo zajtra je taký test a taký. Veľmi dobre pozná svoju mamu. A druhá škola je zase kadernícka, kde tiež nechce ísť. A koho to bol nápad? Samozrejme, že jej mamy. Dôvod je prostý. Hopina sestra je kaderníčka a tak pri najhoršom musí byť aj ona. Za žiadnych okolností nesmie byť spisovateľkou, tak ako chce.

,,Presviedčala, ale nedá sa to. Poznáte ju..." mykla plecami. Ďalej to našťastie nerozoberali. Obe vedeli, že Hope túto tému nemá rada. 

Počas prestávky sa Hope vybrala aj so svojim zápisníkom na chodbu. Nepotrebovala byť v triede, kde sa prekrikuje niekoľko hlasov a čeliť nejakým narážkam na jej osobu. Radšej bude v na chodbe, kde síce nie je najväčšie ticho, ale dá sa to zvládnuť.

Práve keď Hope písala poslednú vetu, ktorou ukončila prvú časť príbehu, ju vyrušila Mary.

,,Pekne píšeš," pochválila ju a sadla si vedľa nej. 

,,Ďakujem. Kde si sa tu vzala? Nemáš triedu na druhom konci chodby?" Hope vždy vedela deti zaradiť do ich triedy. Mala na to dobrý odhad.

,,Mám, ale nechcem tam byť. Necítim sa tam dobre. AJ tak by som bola sama. Dievčatá sa hrajú s bábikami a chalani sa naháňajú po celej triede alebo sa rozprávajú o futbalistoch. Tiež by som sa s nimi rozprávala, ale nechcú ma tam," sťažovala sa.

,,Chápem ťa."

,,Vieš čo? Podľa mňa máš na to byť spisovateľkou. Určite. Keď píšeš a baví ťa to, tak prečo nie? Aj ja to mám tak s futbalom. Hrám ho, aj keď nemôžem. Vždy ho hrám s bratom, keď sme sami doma. Brat mi povedal, že keď bude veľký odíde a vezme so sebou aj mňa. Budeme chodiť po zápasoch a spraví zo mňa futbalistku...Aj keď teraz chodím na balet, ktorý nenávidím, budem futbalistkou. Budem! Budem! Budem!" hovorila spevavým hlasom zahľadená do nema. Hope sa veľmi páčilo ako je Mary optimistická a že si ide za svojím snom. Nebola ako ona. Hope uverila slovám ostatným, že na to nemá a tak si ostala zapisovať len do svojho zošitka. Uverila, že je nikto a nikdy nebude spisovateľkou. Podľahla rečiam ostatných a to bolo zlé. Vtedy si to uvedomila. Uvedomila si, že je hlúpa a má si ísť rovnako za svojím snom ako Mary. Má už pätnásť rokov a mohla by sa skúsiť dohodnúť s nejakým vydavateľstvom. Nemôže to nechať len tak.

Od toho dňa Hope verí, že raz sa stane tým čím chce a prekoná všetky prekážky, ktoré jej vojdú do cesty. Či už to budú rodičia, spolužiaci alebo hocičo iné. Nesmie sa nikdy vzdávať. 

Toto všetko si uvedomila vďaka malému dievčatku menom Mary, ktorá sa stala jej vzorom napriek tomu, že mala len 8 rokov.

Možno raz naozaj bude stáť jej meno na obale jej knihy a ona bude žiť svoj sen. Nebude nikto. Bude spisovateľka.

Priznám sa, že s týmto príbehom som celkom spokojná :) Popravde to mal byť dlhší príbeh, ktorý som mala naplánovaný a rozpísaný už v januári, ale keďže to nemalo zmysel písať dlhé, lebo by to až tak moc dlhé nebolo, tak som z toho spravila jednodielovku venovanú _BlackSnoww a -cheerTer-, ktoré majú narodeninky! Síce v iný deň, ale berte to ako spoločný darček a pre Terku predčasný. Všetko najlepšie kuriatka moje ♥♥ Dúfam, že ste si príbeh užili. Užite si svoje dni narodeninové ♥ A neopite sa! :D