Vyšla som z laboratória cez mohutné biele dvere, ktoré oddeľovali blok D od bloku C. Vlasy zopnuté v cope mi skákali z jedného ramena na druhé a ich ohnivá farba žiarila na chodbe ako slnko. Rýchlym krokom som preletela oddelenie 25-C, ktoré sa zaoberalo pozorovaním a skúmaním mesiacov Uránu, a zamierila som rovno k pracovni môjho šéfa.

Jeho pracovňu ste mohli poľahky spoznať podľa veľkého zlatého nápisu na stene a dvoch ospalých goríl stojacich po oboch stranách dverí. Nosili čierne nepriestrelné vesty a za opaskom starú služobnú pištoľ M9. Kedysi ich používala americká armáda, ale keďže nespôsobuje také rozsiahle zranenie, ako moderné zbrane, používajú ju aj naďalej.

Strážcovia sa striedali dvakrát za deň, ale aj tak sa tam nudili a ich obľúbenou činnosťou bolo vykrikovanie urážok po okoloidúcich.
Keďže do pracovne pána Blacka pracovníci vstupovali len veľmi zriedkavo, mali ešte horšiu náladu.

Zbadali ma takmer okamžite.

Nižší strážca naľavo chytil kolegu za rameno a ukázal na mňa. Ako na povel sa im pohľady stretli. Neunikol mi ich nepatrný úškľabok.

Klopkanie topánok na nízkom opätku sa záhadne zladilo s tlkotom môjho srdca. Povzdychla som si a zastala rovno pred nimi, mentálne sa pripravujúc na najhoršie. Chvíľu sa nič nedialo a na moment som nadobudla pocit, akoby zastal čas. Nakoniec sa však muž napravo mierne pousmial.

„Tak ako, doktorka Brennanová," čítal mi z vizitky, „ ešte vás nevyhodili?"

„Potrebujem ísť za pánom Blackom."

„Ak to nie je vážne, tak sa môžete rovno otočiť," usmial sa pre zmenu muž so slnečnými okuliarmi, „ má veľa práce a neželá si byť vyrušovaný. Teda ak nie ste prostitútka."

Obaja sa začali nahlas smiať. Zrejme im to prišlo veľmi vtipné.

„Je to objav storočia," naschvál som vysvetľovala pomalšie, akoby som hovorila k malému dieťaťu, čo nerozumie, že urážať niekoho nie je vtipné." „A teraz ma pustite, potrebujem mu to oznámiť. Myslím, že David Black nebude nadšený, ak sa dozvie, že ste k nemu nepustili doktorku s dôležitou správou."

Pozreli sa na seba a zvažovali moje slová. Nakoniec chlapík napravo prikývol a požiadal ma o identifikačnú kartu.

„Čo je to za objav, doktorka?" spytoval sa ten drzý.

„To je prísne tajné," odpoveďou mu bola otrepaná fráza každého doktora.

Keď sa pre istotu dvakrát presvedčil, že som naozaj zamestnanec firmy, vrátil mi kartu, usmial sa a odstúpil. Vstúpila som do miestnosti sprevádzaná dvoma pármi podozrievavých očí. Vydýchla som si až keď sa za nimi zatvorili dvere.

Predo mnou sa objavila veľká biela miestnosť, osvetlená obrovským lustrom. Po bokoch sa čneli majestátne sklenené vitríny, siahajúce až po strop. Očarená touto nádherou som kráčala ďalej po tmavo červenom koberci, ktorý tlmil moje náhlivé kroky a po ceste som si prezerala žiarivé modely planét.

Moje kroky smerovali rovno k neveľkému drevenému stolu na konci miestnosti. Za ním, na čiernej koženej stoličke, sedel David Black. Bol ku mne otočený chrbtom, ale keď som sa priblížila, zvedavo za mnou otočil hlavu. Pán Black bol vysoký vychudnutý muž s hustou šticou úhľadne vyčesaných čiernych vlasov. Mal ostré črty tváre, prísne čierne oči a orlí nos.

Potichu naznačil, aby som sa posadila. Odrazu na mňa doľahol strach a srdce sa mi divo rozbúchalo. Trasúce sa ruky oblapili stoličku, ktorú mi ponúkal a moje telo meravo dopadlo na drahú čiernu kožu.

Predklonil sa a ponúkol mi cukríky. Pokrútením hlavou som naznačila, že so sladkým nechcem mať nič spoločné.

,,Pane, prišla som za vami ohľadom projektu Nildon."

„Už ste to vyriešili?" spýtal sa priamo. Každý vedel, že nemá rád, keď sa niečo zbytočne naťahuje.

„Áno, pane," od nervozity som sa pohrávala s okrajom kabáta, ,,konečne sme prišli na to, ako vytvoriť batérie také veľké, aby vydržali cestu tam aj naspäť s dostatočnou rezervou."

Na jeho tvári sa objavil široký úsmev.

„Je pripravená aj loď?"

„Ešte nie, ale pracujeme na tom. O mesiac by malo byť všetko hotové."

Pokrčil husté čierne obočie a oprel sa o stoličku.

„Aj tak výborne, doktorka, práve ste boli povýšená," naklonil sa bližšie ku mne, „a zariaďte aby bola loď pripravená na odchod do troch týždňov."

„Ale, pane, povedala som, že najskôr o mesiac..."

„Myslíte, že to nezvládnete?"

„Zvládnem to," pristala som nakoniec, pretože opačná odpoveď by pre mňa znamenala okamžitú výpoveď.

„Dobre," zatváril sa spokojne, „uvidíme sa teda o tri týždne. Môžete ísť."

Vtedy som ani len nepomyslela, že som sa zaplietla do nebezpečnej hry v ktorej pôjde nielen o môj život, ale aj o životy celej našej posádky lode Nildon.