Rozlepila som oči, no hneď som ich aj zavrela. Prudké a neľútostné svetlo ošetrovne ma oslepilo a hlava nepríjemne bolela. Len matne som si spomínala na udalosti predošlých dní. Táto nevedomosť vo mne vyvolala pocit zraniteľnosti. Ochromený zrak sa pomaly spamätával z prvotného šoku a ja som začala rozoznávať obrysy mužskej postavy v bielom plášti.

,,Tak už ste hore," otočil sa ku mne kolega. Pohľad mi hneď padol na jeho oči. V jeho bledej tvári svietili ako Arthurove. Namiesto príjemnej zelenej však boli modré ako obloha.

,,Ako ste vedeli?"

Zasmial sa a mierne poodstúpil. Na stole ležal priehľadný prístroj, nie o veľa hrubší ako kus papiera. Displej ukazoval pravidelnú hrbolatú čiaru.

,,Merali sme vám mozgovú aktivitu," vysvetlil, ,,priestor medzi týmito kopčekmi sa zmenšil a ja som vedel, že ste hore."

,,Áno, to viem," odvrkla som. Hlavu som mala ako v ohni. Spomienky sa mi prepletali a nedokázala som sa sústrediť. ,,Čo sa stalo?" zamračila som sa dúfajúc, že to zmierni bolesť a chaos, ktorý sa mi rozpínal v mozgu.

,,Bodol vás netopier," rukami naznačil tvora veľkosti futbalovej lopty. ,,Na konci chvosta má bodec s jedovou žľazou."

,,Aha," ľahla som si. Hmla poľavovala. Cítila som, ako sa mi spomienky pomaly utrieďujú a bolesť ustupuje. „Vy ste škót," ozvala som sa.

Viditeľne ho to zaskočilo. „Áno, to som," zasmial sa. „Ja...teda, moja rodina je odtiaľ."

Prižmúrila som oči. Vyzeral byť nesvoj. 

„Poznáte Arthura Lemara?" spýtala som sa.

„Áno," odpovedal, „sme dobrý priatelia. Viete, doktorka, dosť o vás rozpráva."

„Čo také?" zasmiala som sa, následne však oľutovala svoj čin. Hlava sa opäť ozvala s bolestivým bodnutím.

Hnedovlasý doktor sa zasmial. „Podľa mňa vám to už povedal dávno osobne."

„Nerozumiem."

„To je v poriadku," otočil sa a vzal zo stola malú fľaštičku. „Nikto zo začiatku nechápe."

„Začínate byť divný..." skonštatovala som.

„To mi už raz vraveli," zaškľabil sa. Otvoril vrecúško s priezračnou tekutinou a hadičkou, ktorá mi viedla do žily na ruke. „Odpočívajte," zaznel doktorov hlas a moje oči ho ihneď poslúchli.

...

V ošetrovni som zostala ešte niekoľko dní. Medzitým ma chodil navštevovať Arthur a robil mi spoločnosť. Veľakrát presedel pri mojej posteli aj niekoľko hodín. S ním mi čas ubiehal oveľa rýchlejšie. Nastal konečne deň, kedy ma doktor, ktorý sa predstavil ako Alan, rozhodol prepustiť. 

„Trvám ale ešte na poslednom teste," usmial sa a podával mi uniformu. Vďačne som ju vzala. Nemocničné oblečenie sa mi zdalo až príliš voľné a priehľadné. Alan sa otočil, aby mi nechal súkromie. 

„Už som," zavolala som, upravujúc si sivé nohavice. 

„Výborne," povedal a viedol ma cez sivú chodbu až do malej miestnosti, rozdelenej na dve časti hrubým sklom. Nikde nikto. Naznačil, nech si sadnem na široké lehátko. Z kovového stolíka si vzal injekčnú striekačku naplnenú priezračnou tekutinou. Jemne mi vyhrnul rukáv, vyčistil kožu a podal látku. 

Zrejme si všimol moje pochybnosti a tak dodal: „Je to len na upokojenie." 

Prikývla som. Začali sa mi mierne privierať oči a svaly ochabli. Cítila som sa ako veľký gumový medvedík. Alan ma podoprel. Nacvičenými pohybmi profesionála mi pomohol si ľahnúť a hlavu podoprel malým vankúšikom. Prestala som registrovať čo sa okolo mňa deje. Len som ležala. Myšlienky sa mi znepokojivo pomaly vliekli hlavou. Alan zmizol niekde za sklom a izba potemnela. Nad hlavou sa mi objavil neznámy prístroj. Cítila som, ako sa mi jemne, skoro nebadane dotkol čela. Nehýbala som sa. Už som vôbec nedokázala myslieť. 

Odrazu mnou niekto triasol. Otvorila som oči. Nado mnou visela Alanova bledá tvár a jeho ruky ma držali za plecia.

„Tuším som ti dal priveľkú dávku," zasmial sa. „Výsledky budú až o tri dni." Podopieral ma, keď som vstávala. Zvalila som sa na jeho pravé plece. Mala som pocit, akoby som prespala celú večnosť.

„Ach, nie..." povedal Alan, možno až prihlasno. „Nie... noha..." precedil pomedzi zuby, „skús sa oprieť o druhé plece..." Pridržiaval ma, keď som po ňom šplhala ako na lezeckej dráhe, snažiac sa dostať k jeho druhému ramenu. Voľnou rukou si vyberal ryšavé vlasy z úst.

„Arthur už na teba čaká," viedol ma von. 

Môj priateľ si ma na chodbe prebral na svoje plecia. Doktor sa narovnal a pozorne si ma prezrel. 

„Nebolo by dobré, keby tu ešte dnes zostaneš?" zapochyboval. Ani som sa mu nečudovala. Musela som vyzerať biedne, keď som ledva visela na Arthurovi ako nejaký prívesok. 

„Nie, som v poriadku," snažila som sa narovnať. 

„Ako myslíš," poznamenal. „Arthur ma ale bude informovať o tvojom stave a keby sa hocičo stalo..." 

„Áno, áno, prídem za tebou," prevrátila som očami. 

Vošli sme do výťahu. Keď sa za nami zatvárali dvere, zachytila som ešte Alanove hnedé vlasy a biely plášť vchádzať späť do miestnosti. Jemne kríval a rukou si skoro nebadane pridržiaval pravé stehno.

 ...

„To je neuveriteľné," smiala sa nízka blondína. „Povedz to ešte raz!" 

Ten príbeh o agresívnom ježkovi som počula snáď stokrát. Avšak Arthur, tak ako vždy, na požiadanie rozprával ďalej. 

„Niesli sme chorú Dianu späť k prepravnému modulu, keď v tom sa na nás vyrútil obrovský tvor a zhodil ma z nôh..."začal Arthur. Ja som ho však nepočúvala. Prehrabávala som sa nožíkom v jedle a zabíjala praženicu. Okolo stola sa zhromaždila skoro celá posádka. Novinka o mojom zranení a ježkovi ich vytiahla z každodennej rutiny na lodi. Chýbal tu len David Black, Michael a Petra. 

Premýšľala som, kde asi môj záchranca trčí. Cítila som sa trochu trápne, kvôli tomu, že som mu ani nepoďakovala. Avšak nikde som ho nevedela nájsť. Nenašla som ho ani v jedálni. Úplne sa vyparil. 

Ale zostával ešte jedna možnosť. Jeho osobná izba. Nikto do tej časti lode nechodil, pretože bola vyhradená len pre Blacka. A keby tam on niekoho nachytal ponevierať sa, z najväčšou pravdepodobnosťou by dostal poriadne vynadané. 

Ale ja som bola skalopevne rozhodnutá. Odniesla som skoro nedotknutú večeru do koša a potichu odišla. Iba Arthurove zelené oči ma pozorovali až kým som nevyšla z miestnosti. 

...

Trpezlivo som čakala za rohom. Pohľadom letmo skontrolovala dvere. Za chvíľu, upokojovala som sa v duchu. Ako na povel sa posuvné dvere otvorili a vyšiel z nich majiteľ lode. Hrdým krokom postupoval na opačnú stranu chodby. Čierne vlasy mu viali. Počkala som, kým jeho kroky stíchli a nervózne som prešla k dverám, ktoré stáli hneď vedľa tých Blackových. 

Zaklopala som. Obyčajne sa zvoní, ale to mi pripadalo veľmi hlasné. Chcela som sa len rýchlo poďakovať a odísť. Dvere sa dve sekundy na to otvorili. Padol na mňa Michaelov tieň. Svetlo z izby ho osvetľovalo zozadu a nevidela som mu poriadne do tváre. On si to zrejme všimol a pohybom ruky nastavil nižšiu intenzitu. 

„Eh..." začala som nervózne, „chcela som sa ti poďakovať za tú záchranu." 

„V poriadku," pokoj v jeho hlase ma ešte viac znervózňoval. Hodnú chvíľu sme na seba pozerali. Nakoniec sa znovu ozval: „Chceš ísť dnu?" Odstúpil. Zrejme neočakával zápornú odpoveď. 

Vošla som do luxusne zariadenej izby. Vyzerala skoro tak isto ako tie naše, len bola o niečo väčšia. Neustále som na zátylku cítila jeho pohľad. Sledoval každý môj pohyb ako dravec svoju korisť. 

Poobzerala som sa. Niečo mi tu nesedelo. Všetko bolo rovnaké. Teda skoro všetko. Zrak sa mi zastavil v strede miestnosti. A odrazu mi došlo, čo tam chýba. Michael nemal žiadny spánkový box. Žeby bol počas cesty zavretý niekde inde? Nevedela som. 

„Ty tu nemáš box," povedala som ukazujúc na stred miestnosti. 

 „Nemám," usmial sa. 

„Ako si prežil celú cestu sem?" 

„Bol som hore," odpovedal. Jeho sivé oči ma neustále prebodávali pohľadom a ja som mala pocit, že mi vidí priamo do duše. „Zamestnali ma tu keď som mal dvadsaťtri rokov. Celý čas som na vás dozeral." 

Možno preto je taký nespoločenský. Celých osem rokov bol úplne sám. Len on, počítač a nekonečný vesmír. 

„A tebe nevadí, že zostarneš?" pochybovala som.

„Mojou úlohou je dávať na vás pozor," odpovedal bezvýrazne, čím ukončil túto tému.

Chodila som do kruhu po miestnosti. Michael zo mňa stále nespúšťal pohľad. Cítila som sa neuveriteľne trápne. On tam len tak stál v obtiahnutom tielku a nohaviciach z uniformy. Len jeho oči sa pohybovali so mnou po miestnosti. 

„Už musím ísť," odvetila som nakoniec a pobrala sa k dverám. 

  „Ahoj," pozdravil. Žiadna iná reakcia. Nič. Ten muž musí byť asi fakt chorý na hlavu. Povedala som si v duchu. Ale zase veľmi pekný... 

Zahnala som tú pochabú myšlienku. Nemôžem mať s ním vzťah. Keby sa to David Black dozvedel, vyhodil by ma. Michael je jeho milovaný psíček a on nedovolí aby sa s ním ťahala nejaká obyčajná doktorka. 

Čo keď je Michael jeho syn? Preletelo mi hlavou, no ďalej som sa tým nezaoberala, pretože som na chodbe začula kroky. David Black sa zrejme vracal z kontroly.

Chcela som sa niekde ukryť, no už bolo neskoro. Kroky boli príliš blízko. A tak som nasadila pokojnú tvár a rozhodne som sa vybrala v ústrety zvuku.

Predo mnou sa objavila tmavá postava môjho šéfa. Keď ma zbadal, prudko zastal.

„Čo tu robíte doktorka?" zamračil sa.

„Prišla som len Michaelovi poďakovať za záchranu," odpovedala som pokojne.

Black sa na moment zarazil, ale potom sa usmial. „Vidím, že ste už v poriadku," premeral si ma pohľadom.

„Včera ma doktor prepustil."

„Viem," prikývol. Rukou si prešiel vo vlasoch presne ako to robil Michael. „Práve som rozprával s kapitánom. Zajtra bude druhý pokus zísť na planétu. Ak ste už v poriadku, očakávam vás tam."

„Áno, pane, rozumiem," odpovedala som. Prešla som popri ňom mieriac do svojej izby.

„Doktorka," povedal. Otočila som sa. Stál na tom istom mieste, kde som ho obišla a upieral na mňa jeho podozrievavé čierne oči. „Dávajte si pozor, kde sa potulujete," usmial sa. „Raz by sa vám to nemuselo vyplatiť," s týmito slovami sa otočil na opätku a stratil sa za rohom.

Pripadalo mi divné, že mi okrem toho záhadného varovania nič iné nepovedal. Ale radšej som sa nad tým nezamýšľala. Môžem byť rada, že ma nevyrazil. Vravela som si v duchu.

Vošla som do výťahu. Žeby sa história zajtra zopakuje? Dúfala som, že nie.