Kapitánsky mostík vôbec nevyzeral, ako by ste si ho zrejme predstavovali. Bola to menšia miestnosť bez okien, v jej strede stálo majestátne kapitánske kreslo, po oboch stranách, ako i pred ním sa čneli na modro blikajúce ovládacie panely. Na stene, kam bola namierená väčšina pozornosti, viselo obrovské priehľadné sklo. Za sklom, okrem premietacieho prístroja, bola len sivá stena.

Na chvíľu ma to zmiatlo, ba som pocítila aj bodnutie sklamania. Tešila som sa na veľkolepý výhľad, na vesmír, ako ho opisoval nejeden sci-fi film. No skutočnosť je niekedy o niečo horšia, ako predstava.

Pozrela som na hodinky, zabudované v obleku. Black nám nariadil, nech sa o pol šiestej, pozemského času, dostavíme k transportnému modulu číslo osem. Využila som teda čas, čo mi zostával na prehliadku lode.

Mám ešte päť minút.

Vybrala som sa nazad. Ponuré a spletité chodby Nildonu, by pre neskúseného človeka predstavovali nekonečné bludisko. Nebyť orientačnej mapy, umiestnenej každých dvadsať metrov, by som sa aj ja poľahky stratila.

Po lodi, aby ste všetko stíhali, ste sa museli presúvať len rýchlym krokom. Presne týmto tempom som nakoniec, po pár minútach blúdenia, vošla do prepravného modulu. Usadila som sa na jediné voľné miesto vedľa Arthura a nízkej blondínky, ktorá sa predstavila ako Stela.

Aspoň modul ma nesklamal. Vyzeral veľmi podobne ako vo filme. Vpredu veľké priehľadné sklo s dvoma sedačkami a panelmi pre pilotov. Na nich sedeli Michael s Petrou.

,,Tak Michael je pilot, alebo technik?" nechápala som.

,,Možno oboje," zašepkal Arthur.

,,Michael vyštudoval každý odbor potrebný na tejto lodi. Je teda vysoko kvalifikovaný a schopný hocikoho z vás kedykoľvek zaskočiť," ozval sa Black s neskrývanou hrdosťou v hlase.

,,Alebo nahradiť," skoro nebadane zamrmlala Stela.

,,To zas nie," bránil naše zakríknuté ego hnedovlasý chlapík oproti," všetci sme v niečom unikátny a nenahraditeľný."

Prikývla som a v duchu sa snažila samu seba presvedčiť o pravdivosti jeho slov. V hĺbke duše ma bodol osteň pochybností. Nahlodával ma, ničil, presviedčal o opaku. Naozaj by ma nenahradil? Tieto slová som dookola omieľala v ústach a po každom zopakovaní mi pripadali čoraz nereálnejšie.

Chcela som tomu veriť. Že Black nemá so zmiznutím mojej matky nič spoločné. Ale nemohla som. Môj sľub, že zistím, čo sa s matkou stalo, už navždy leží na otcovom hrobe. A ja ho nemôžem vziať späť.

,,Čo ti vlastne Black spravil?" ozval sa dotieravý hlások v mojej hlave, ,, nemáš žiadne dôkazy."

A v hĺbke duše som vedela, že má pravdu.

...

Hneď po pristátí sme vytiahli analyzátory na podrobný prieskum planéty.

,,Kyslík dvadsaťdva celá päť percenta," oznámila som automaticky.

,,Zatiaľ som nezaznamenal žiadne známky akéhokoľvek nebezpečenstva," ozval sa hnedovlasý muž po mojej pravici.

Premýšľala som, či si vlastne zaslúžime dostať druhú šancu. Prvú sme premrhali už okolo roku 2130, keď ľudstvo definitívne prestalo venovať pozornosť Zemi. Možno nám bolo predurčené zaniknúť spolu s našou rodnou planétou. Pohľadom som prešla po zelenej tráve, lesklom jazere v diaľke a stromoch siahajúcich vysoko do neba. Naozaj chcem, aby aj na túto čistú planétu vstúpila ľudská rasa a všetko tu zničila?

Odrazu pocit ľútosti a smútku zatlačilo niečo iné. Niečo silnejšie. Túžba žiť. Nie sme tu preto, aby sme váhali. Len tak máme šancu prežiť. Dostať druhú šancu. Možno sa ľudstvo predsa len dokáže zmeniť, keď stojí na okraji priepasti.

Nová chuť bojovať razom zmietla pocit neistoty a zatlačila ho ďaleko do úzadia. A tam ďalej čakal, vyčkával na správnu chvíľu, aby sa mohol znova ozvať a prekaziť mi plány.

Zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu a spravila prvý krok vpred. Do lepšej budúcnosti. Do neznáma.

...

Brodili sme sa vo vysokej tráve, mieriac do lesa. Voľnou rukou som jemne prechádzala po steblách trávy. Moje pery sa mimovoľne skrútili do úsmevu. Dá sa zamilovať do prírody? Podľa niektorých áno.

Vošli sme do lesa. Majestátne koruny stromov nám zakrývali výhľad na nebo a prepúšťali len málo slnečných lúčov. Ponorili sme sa do ticha hory. Prvý šiel Michael, hneď za ním majiteľ agentúry, hnedovlasý chlapík, milá blondínka a nakoniec ja s Arthurom. Petra sa držala vzadu. Mačetou sme si prerezávali cestu cez listnatý les, porastený vysokou papraďou.

Nad nami praskol konár. Všetci sa strhli a očami pátrali po zdroji hluku. Stáli sme bez pohnutia. V tom tichu som počula tlkot vlastného srdca aj Arthurov nepravidelný dych. Zo stromu náhle zoskočilo stvorenie podobné jaguárovi, o ktorom hovoril Michael na stretnutí. Vyzeralo presne tak isto, ako opisoval. Až na ten rozdvojený chvost a neprirodzene čierne oči. S hlasným zadunením dopadol na zem rovno pred Arthura. Skoro som počula jeho zdesený výkrik a paniku, ktorá sa mu odrazila v očiach.

„Nechystá sa zatiaľ zaútočiť," upokojil nás Michael, ,,žiadne prudké pohyby."

Zatajila som dych. Čo keď na Arthura skočí? Nebola som si vôbec istá, či by som preňho bola schopná obetovať život. No on by to pre mňa spravil. Chudák Arthur. Už dlhšie si všímam jeho nepatrné náznaky náklonnosti. Bojí sa to povedať, chápem. Ale čo je horšie, ja k nemu nič necítim. Beriem ho len ako priateľa. Najlepšieho priateľa.

Zviera sa pomaly otočilo a ladne vyskočilo späť do korún stromov. Bolo vidno, ako mu spadol kameň zo srdca. Ten menší kameň.

,,Si v poriadku?" objala som ho.

Zaskočilo ho to.

,,A - ano," vykoktal.

Odtiahla som sa a jemne ho pohladila po vlasoch. Usmial sa. Nechcela som mu dávať falošné nádeje, no mala som pocit, že to potrebuje. Cítiť blízkosť niekoho, kto tu je aj v tých najťažších časoch.

,,Ideme, hrdličky?" prevrátila očami Petra.

Pobrali sme sa ďalej. Prešli sme lesom, čistinkou a znovu lesom, až sme sa dostali na okraj skalnatých hôr. Sadli sme si k neďalekému jazeru a užívali si výhľad, ktorý sa nám naskytol.

Všetci si posadali do trávy a s úsmevom si rozbaľovali desiatové balíčky, až na Michaela. Ten sa prechádzal po brehu jazera.

Pohľad odrazu zameral na neurčité miesto v skalnej stene. Z vrecka vytiahol analyzátor a vybral sa tým smerom. Pozorne som ho sledovala, no odrazu zmizol. Akoby vošiel do neviditeľného portálu.

Moje telo samo vstalo a zamierilo k miestu, kde som ho videla naposledy. Cítila som, ako sa základný ľudský pud rozrastá, zväčšuje a zatieňuje zdravý rozum. Zvedavosť. Jedna z najsilnejších ľudských vlastností. Zároveň aj najnebezpečnejšia.

Zastala som na mieste, kde vytiahol analyzátor. Obzerala som sa, no po jeho vysokej postave ani stopy. Už som to chcela vzdať, keď odrazu moje oči zavadili o nepatrnú štrbinu v skale. Žeby jaskyňa? Nevedela som, no vyzbrojená odvahou, som sa tam vybrala.

...

Otvor mohol merať okolo dvoch metrov. Ani jaskyňa nebola nijak výnimočne veľká. Bola tam tma a vlhko.

Michaela som zbadala takmer okamžite. Práve ohmatával steny jaskyne.

,,Čo tu robíš?"

,,Skúmam. To je predsa našou úlohou, nie?" odpovedal, akoby to bola samozrejmosť, čo aj bola.

Niečo na jeho postoji a vyjadrovaní sa mi nepáčilo. Pôsobil tak... umelo? Akoby nemal žiadne emócie, zvyky, prízvuk, či nedostatky. Hovoril čisto, bez chyby. Pozrel na mňa. Žiaden aj ten náročnejší pohyb nevyzeral, že by mu robil problém. Pohyboval sa hladko, akoby vážil len pár gramov. Vyzeral ako cudzinec v ľudskom tele. Dokonalom tele. Pohľadom som prešla po jeho vyrysovaných svaloch, lesklých vlasoch, dokonalej tvári bez žiadnych vyrážok, či nedostatkov. Ponorila som sa do jeho očí, sivých ako búrka, no nekonečných, ako samotný vesmír.

Chvíľu sme tam len tak stáli bez pohnutia. On sa pozeral na mňa a ja na neho. Ako dva predátori, vzájomne sa prezerajúc.

,,Čo si zač?" zašepkala som.

Len naprázdno otvoril ústa. Nevydral sa z neho žiadny zvuk. Odtrhol odo mňa zrak a jeho oči zastali tesne nad mojou hlavou. Nebezpečne blízko mojej hlavy. Vedela som, že by som sa mala obzrieť, utiecť, pohnúť. Čokoľvek. No ja som to nedokázala. Nohy mi primrzli k zemi a telo akoby skamenelo. Vnímala som len jeho. Niečo kričal a ukazoval nad moju hlavu, no môj mozog nerozoznával jednotlivé slová. Pripadalo mi to, ako šum v pozadí.

Odrazu sa ku mne rozbehol. Delilo nás len pár metrov.

Zacítila som jemné bodnutie na krku. Nebolelo to. Ako keď vás štipne komár, alebo včela.

Medzi nami zostávali len dva metre. No mne to odrazu pripadalo ako nekonečná priepasť. Zrak sa mi zahmlieval, hlava točila, telo ochablo. Zacítila som niečie ruky okolo môjho pásu. Naposledy som sa pokúsila zaostriť zrak na muža, čo ma vzal do náručia a niesol k východu, ale môj preťažený mozog odmietol spolupracovať a ja som upadla do úplného bezvedomia.

Ahoj u ďalšej časti môjho scifi príbehu (áno, stihla som to publikovať v nedeľu, ako som vám sľúbila). Snáď sa vám táto, trochu napínavejšia kapitola, páči. Ďakujem vám za každý vote a komentár.