Planéta bola nádherná. Oveľa krajšia než nám opisovali. A dokonca krajšia, než samotná Zem.

Jej povrch ešte nezničilo hlúpe ľudstvo a ani iné nedbalé rasy.

V mojom hrudníku narastal nový pocit nadšenia. Predstavila som si tie zelené lesy, krištáľovo čisté vodopády a rieky plné rýb. Šantiace zvieratá na lúkach porastených trávou. Jediný pohľad ma presvedčil o tom, že chcem byť prvá, čo tam vstúpi. A na moje šťastie, ako vedúca projektu a hlavná doktorka, som mala zaručené, že ma so sebou vezmú.

Odtrhla som zrak od tej nádhery a s úsmevom som sledovala a ostatných, ako ohromene obdivujú ten žiarivý obraz. Už dlho nikto nevidel také čisté a nádherné miesto, prekypujúce životom. Len vyblednuté obrázky v starých encyklopédiách nám prezrádzali, že aj Zem bola kedysi takáto. Predtým, než sme ju zničili.

„Toto je Euranos," ozval sa muž pred nami, „ našou úlohou je preskúmať planétu a pripraviť ju na príchod prvých ľudí. Nevieme, čo na nás tam dolu môže čakať, ale senzory na lodi zatiaľ nezaznamenali žiadne známky vyvinutejšieho života, podobnému človeku. Avšak objavili sme niekoľko druhov primitívne zmýšľajúcich tvorov. Zväčša sa podobali na mačkovité šelmy, kedysi obývajúce aj planétu Zem. Konkrétne sa to najväčšmi podobá na pravekého jaguára, alebo čierneho pantera, ktorí u nás už dávno vyhynuli."

Mnoho ľudí smutne sklonilo hlavy. I mňa zasiahol pocit viny, aj keď za to mohli naši tvrdohlaví predkovia. V našom svete zostalo už len veľmi málo zvierat. A aj tie sa už dávno zaradili na zoznam ohrozených, alebo takmer vyhynutých druhov.

Mužov hlas ma vytrhol z myšlienok a nemilosrdne vrátil do krutej reality: „Pán David Black by vám chcel povedať ešte pár slov."

Počula som, ako z prednej rady vstáva štíhla a elegantná postava Davida Blacka.

„Ďakujem Michael, môžeš si sadnúť," kývol smerom k mužovi pred obrazom a on sa poslušne vybral na svoje miesto.

Tak toto je ten záhadný Michael. Pomyslela som si. Naťahujúc krk ako žirafa, som sa snažila z neho zapamätať každý drobný detail, ktorý by mi pomohol ho neskôr nájsť.

„Ako vám už môj asistent povedal, našou úlohou je pripraviť planétu na osídlenie," pokračoval Black, „ a od každého z vás očakávam, že si budete plniť svoju prácu na stodesať percent. Toto už nie je cvičenie v simulátore a za akúkoľvek chybu môžete zaplatiť svojím životom. Závisí od vás budúcnosť ľudstva."

Zmĺkol. Všetky ruky sa automaticky zladili do mohutného potlesku. Všetky okrem mojich. Prepaľovala som Blacka pohľadom a jeho samoľúby úsmev ma dráždil ešte viac.

Arthur ma nenápadne šťuchol lakťom do rebra. Zazrela som na neho. Ničomu nerozumie. Ako len môže tak slepo nasledovať Blacka?

„Teraz nie je čas na pomstu, ani na vraždiace pohľady," zašepkal.

Sklonila som hlavu. Mal pravdu. Akurát by som to zhoršila. Všetky tie premyslené lži a roky falošných úsmevov, ktoré som starostlivo skladala na seba do pyramídy jeho dôvery, by sa razom zrútili ako kôpka kariet. Ako ponížené zviera som si šúchala boľavé miesto na hrudníku.

„Teraz sa choďte pripraviť a o hodinu vás chcem vidieť na svojich miestach," zakončil Black a pobral sa do svojej izby, ktorá bola hneď vedľa riadiaceho centra. Za ním, ako poslušný pes, kráčal Michael.

„Mal si pravdu," poznamenala som s trpkosťou v hlase, „ vyzerá presne ako mladšia a krajšia verzia Davida Blacka."

Hrkot stoličiek a vzrušené hlasy prezrádzali, že prednáška sa skončila. Nechali sme sa unášať davom smerom k výťahu. Arthur ma chytil za ruku a ťahal dopredu. Ani neviem ako, no pretlačili sme sa do prvej skupinky. Stáli sme pri stene ruka v ruke, ako nepodarený párik milencov. Pred nami sa rozprávali dvaja muži priemerného vzrastu a hnedými vlasmi. Vedľa nich stáli tri, ešte pomerne mladé dievčatá. Pohadzovali dlhými vlasmi a sladko sa usmievali, očividne sa snažiac zapôsobiť na opačné pohlavie. Jedna dokonca nenápadne poškuľovala aj po Arthurovi. Prevrátila som očami. Keď sa výťahové dvere otvorili, pretlačila som sa dopredu, ako naštvaný dôchodca, keď mu nejaký mladíci neuvoľnili miesto vo vlaku.

Vtrhla som do izby. Obliečky na manželskej posteli, tmavé skrine a dokonca aj kúpeľňa, všetko v čiernej farbe. Jedine zubná pasta bola biela. Prevrátila som oči nad Blackovým zlozvykom dávať všetko do tejto depresívnej farby. Obzerala som si môj nový príbytok a bála sa čohokoľvek dotknúť, aby tam náhodou nezostal mastný fľak po mojich prstoch. Naozaj neviem, ako tu prežijem. Zúfala som v duchu. Tu je ešte ťažšie skrývať hnev, ako hocikde inde. Na tomto projekte matka pracovala. Presne na tomto. Toto mohla byť jej izba. Keby tak záhadne nezmizla.

Dlaňou som prešla po povlečení. Jemné a poddajné. Navrhnuté tak, aby vyhovovalo každému typu postavy. Možno aj matka sa kedysi takto dotýkala vecí v izbe a myslela na mňa. Na jej opustenú dcéru. A na jej mŕtveho manžela. Možno nevedela, že zomrel. Nebola ani na jeho pohrebe.

Pri tej spomienke ma pichlo pri srdci. Ten sen, ktorý nebol snom, ale spomienkou na môj najhorší deň v živote. Taký realistický. Akoby som to prežila celé znova.

Otec vravieval, že stále pracovala. Niekedy ani nespala. Avšak on ju stále ľúbil. A nikdy si nenašiel inú.

S povzdychom som sa začala prezliekať do lekárskeho odevu. Jediný spôsob, ako oklamať Blacka, je naďalej hrať jeho hru.

Ahojte pri ďalšej, tentoraz trochu smutnejšej, kapitole. Dej sa už začína trochu rozbiehať a postupne môžte spoznávať minulosť hlavných postáv. Verím, že vás príbeh baví, keďže si na tom dávam dosť záležať. 

Ďakujem za vote, komentár a zdieľanie môjho príbehu. Každý ohlas, čo mi značí, že niekto môj príbeh číta a podporuje, ma posúva čoraz viac v pred a nabáda písať ďalej. Veľmi si toho vážim. Ďakujem vám!