„To šteňa je našim prekliatim, Orion!" vyštekol ten hrôzostrašný chlap na môjho otca, až mu od huby lietali sliny.

„To šteňa je moja dcéra, Xing. A ja nedovolím, aby jej niekto z vás ublížil," odpovedal mu pokojným hlasom môj otec.

Vždy som ho za to obdivovala. Ako to len robil? Ako dokázal zachovať ten kľudný tón hlasu, aj v takejto situácii?
Matka stála o krok za ním a celú situáciu pozorovala s ľadovým výrazom v tvári. Vedela som, že ten chlap stojaci pred otcom je alfom nejakej svorky, no nevedela som akej. Tieto veci ma nikdy nezaujímali. Keď však vyslovil to meno, Xing, oblapilo ma poznanie, ktoré mučivou silou zvieralo moje srdce. Vedela som totiž, že je zle. Bol to ten najhorší, z najhorších.
Vtedy som sa poprvýkrát v živote bála. Nie o seba, ale o nich. O mojich rodičov.

„Pamätaj na slovo vedmy, Orion. Vedma sa nemýli!" hovoril stále s väčšou zúrivosťou.

„O tom by sa dalo polemizovať," podvihol jeden kútik úst otec.

„Dostane nás do záhuby!" prestával sa ovládať Xing.

Otec ma ešte pred našim odchodom uisťoval, že im s mamou nič nehrozí. Keď som však videla a počula toho strašidelného chlapa, začala som mať pocit, že by mu bolo jedno, keby zabil aj vlastnú matku. Nie, rozhodne neboli v bezpečí. Otec mi buď klamal alebo veril, že si ten nechutný blázon, nedovolí zaútočiť na alfa pár tak silnej svorky, ako je tá naša.

Krčila som sa v mojom úkryte a dávala si veľký pozor na to, aby som sa neprezradila. Dýchala som plytko a nepohla sa ani o milimeter. Nechcela som rozvíriť môj pach do okolia. Otcova jednotka po celom lese rozniesla moje falošné pachové stopy. Nestihli ma však ukryť tam, kam chceli. Zastihli nás na pol ceste a tak sme museli improvizovať. Mali sme šťastie v nešťastí, že sme našli takmer perfektný úkryt.

Chcelo sa mi plakať. Nechcem zomrieť, žadonil hlások malého vystrašeného dievčatka v mojej hlave. Čuš! Okríkla som ho okamžite.

„Odíď," zavrčal ešte stále celkom pokojne môj otec. Matka chytila lem jeho vlajúceho plášťa a pevne ho stískala.

„Ide mi predsa o blaho nás všetkých. Ani tvoja svorka nebude výnimkou, keď na to príde. Pozri, tvojmu synovi sa nič nestane. To on je pre teba ten dôležitý. Tvoj nástupca. To druhé šteňa nepotrebuješ. Je príťaž. Pre vás a bude aj pre nás," skúsil zmeniť taktiku Xing.

„Odíď," zopakoval otec, akoby ten hrôzostrašný netvor stojaci oproti nemu nič nepovedal.

A tým pohár Xingovej trpezlivosti pretiekol.

Keď zaútočil, zavrela som oči a v duchu si opakovala, že sa nesmiem pohnúť. To, čo som počula, bolo ako zo zlého sna. Na hrudi som cítila tlak, ktorý ma zvieral čoraz silnejšie. Neotvorila som oči, ani keď boj ustal a nastalo ticho. Smrteľné ticho. Neotvorila som oči ani keď sa zotmelo. Nesmiem sa pohnúť. Nesmiem plakať. Som ničím a nikto o mne nesmie vedieť. Tieto slová som si rapotala v hlave do nekonečna.

Keď sa pomedzi stromy predral prvý ranný lúč slnka, otvorila som oči. Ešte však nebolo úplne svetlo. A keď sa konečne môj zrak zaostril a moje telo sa dostalo z toho nekonečného kŕča, dvihla som hlavu a zadívala sa opäť von. Tam, kde som ich naposledy videla stáť. V lísti som zbadala čierne čmuhy. Oddychovali tam vojaci po boji? Napadlo moju naivnú detskú hlavu.

Nevyliezla som. Čakala som, kým sa slnko vyhupne ešte o čosi vyššie. Snažila som sa zistiť, či je niekde naokolo ešte niekto živý. Niekto, kto by pre mňa predstavoval nebezpečenstvo. Nič. Stále len to mŕtvolné ticho a pach tiel. Bolo mi zle od žalúdka. Od hladu, aj od toho pachu, čo sa vznášal všade naokolo.

Konečne som sa odhodlala vyliezť zo spletitých koreňov pretkávajúcich skaly. Spravila som pár neistých krokov v mojej vlčej podobe. Nebolo to dlho, čo som sa prvýkrát premenila, no vedela som, že keby došlo na najhoršie, budem mať o čosi väčšiu šancu na únik. Ale, úprimne? Bola som iba šteňa. Zrejme by ma dobehol aj vlk invalid. Ale to nevadilo. Bolo to aspoň niečo, čoho som sa mohla chytiť.

Našľapovala som veľmi opatrne, takmer nepočuteľne. Uši som otáčala do všetkých strán či nezačujem niečo podozrivé, čo by mi dalo signál k úniku. Počula som však len hejná krkavcov, čakajúce v korunách stromov. Čakali na hostinu. Na sekundu som sa pozastavila nad tým, prečo ešte nezačali hodovať.

Konečne som prišla na miesto, kde som ich naposledy videla stáť. A tam, kúsok odo mňa, som ich našla. Matka bola stále v ľudskej podobe a mala rozhryznuté hrdlo tak, že jej hlava ležala meter od tela, z ktorého jej chýbala vrchná polovica. Chcela som kňučať, zavýjať, vyjadriť ľútosť a žiaľ, ktorý sa mi začal rozliezať až v kostiach. Nemohla som. Zavrela som oči a snažila sa to rozdýchať.

Keď som znova dokázala oči otvoriť, našla som otca. Jeho telo ležalo pod starým dubom, ktorý bol v jednom mieste neprirodzene popraskaný. Jeho telo doň zrejme narazilo veľkou silou. Bol v podobe bieleho vlka. No jeho srsť už nežiarila svojou oslňujúcou čistotou. Vždy mi jeho vlk prišiel tak neuveriteľne veľký. Teraz som ten pocit nemala. Teraz už jeho bezvládne telo nepôsobilo tak majestátne. Pokľakla som k nemu a na pár sekúnd položila hlavu na jeho krvou zaliatu srsť. Ak som sa snažila držať aspoň malej iskierky nádeje, že by ešte mohol žiť, teraz už som nemala ani tú. Jeho telo už dávno vychladlo.

Začala som sa obzerať okolo seba a hľadala jeho. Xinga. Bolo zrejmé, že skočil najprv po mojej matke, ktorá v tej rýchlosti nestihla spraviť nič. Jej usmrtením, dal môjmu otcovi viac, než smrteľnú ranu. Prísť o spriaznenú dušu, o svojho druha, je horšie než smrť. Tak nám to odmala vtĺkali do hlavy.

Ten bastard.

Na telá rodičov som sa viac nepozrela. Nemohla som. Musela som nájsť toho prašivého čokla.

Prosím, však umrel? Prosím...

Bezvládne telo obrovského čisto čierneho vlka bolo zavalené kmeňom stromu. Podišla som k nemu. Na chvíľu som zaváhala. Ešte raz som sa poriadne uistila, že mi z okolia nič nehrozí.

Priblížila som sa k jeho telu a ňufák sklonila k tomu jeho. Chcela som si byť istá tým, že je mŕtvy. Keď som bola už iba na dva centimetre od jeho veľkej hlavy, zafunel. V tej sekunde som si skoro nasrala do kožucha. Okamžite som sa mu zahryzla do krku. Mohla by som to nazvať inštinktom alebo bláznovstvom, každopádne som to urobila.

Spamätala som sa, až keď som ucítila jeho krv na jazyku. Stále som sa však neodvážila ani zavrčať. Zovrela som ho ešte tuhšie, pretože moja papuľa bola malá a zuby ako ihličky, oproti jeho mohutnému krku. Viečka som tuho zvierala. A držala...

Z okolia sa konečne začali zlietať krkavce, ktoré akoby čakali na tento moment, ako na svoju pozvánku. Hostina sa začala.

Vĺčatá sa učia zabíjať na králikoch, veveričkách a podobnej drobnej zvery. Ja som však prvýkrát zabila alfu. Xinga. To monštrum, ktoré zo mňa spravilo sirotu. Ako mohol? Bola som len malé vystrašené škvrňa, ktoré ešte ani nevedelo čo je to život. Nepredstavovala som hrozbu. Nie som prekliata a nie som ani prekliatim.

Konečne som zacítila, ako z neho vyprchal život a bola som si istá, že to bol ten moment. Moment, kedy som sa zmenila. Moja srsť už nebola ako predtým. Sčernala. Moje oči už svet nevideli rovnako. Zmenili sa. 

Keď som konečne uvoľnila moje zovretie a odstúpila od tela, došlo mi zle. K jeho telu sa zleteli snáď všetky krkavce z okolia a začali sa medzi sebou biť. Telo bolo ešte teplé. Lahôdka pre ich nenásytné malé žalúdky.

Jeden, ten najväčší z nich, pristál priamo predo mnou a zadíval sa mi do očí. Bolo to veľmi zvláštne. Možno by táto zvláštna chvíľka trvala o čosi dlhšie, keby som na to úbohé zviera nevyvrátila celý obsah žalúdka. Vyvrhla som naňho krv toho prekliateho bastarda, ktorá mi natiekla do krku. Bolo to odporné, keď to šlo dnu a ešte tisíckrát odpornejšie, keď to šlo von.

Potom som odpadla a svet okolo mňa ostal ako v hmle. Vnímala som iba tenké nohy krkavca, ktorý stále stál predo mnou. Jeho čierne nohy zrazu niečomu uhli. Nie niečomu, ale niekomu. Kto to je? Ešte som ho tu nevidela. Vlk s modrými očami. Nevidela som ho dobre, no jeho oči boli ako brána do neba. Ale ja, ja patrím do pekla.

Šťuchol do mňa ňufákom.

Kto si? Chcela som sa ho opýtať.

Šťuchol ma prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát...

... až som sa z toho sna zobudila.

Ahojte a vitajte ;) uvidíme čo z toho vznikne... verím však, že vás bude príbeh našej milej Tai baviť.

Budem veľmi rada a vďačná za akúkoľvek spätnú väzbu - koment, hviezdu alebo správu. Môžete ma tiež sledovať na IG ;)

Prajem príjemné čítanie...