54.

Taira White

Prvý bolestivý nádych. 

Druhý, menej bolestivý nádych. 

Tretí nádych a ja si uvedomím, že som späť. 

Doriti! 

Naozaj som to spravila?! Otvorím oči a v nemom úžase zostanem civieť na mesiac. Och, bohyňa, ty vieš ako moc mi tento pohľad chýbal.

Ten dokonalý výhľad mi zakryje strapatá hlava. Kyren Wraith, ten prašivý čokel, ktorý si myslí, že mu budem nohy bozkávať za to, že sa ma pokúšal zachrániť. Blázon!

Potom však uvidím druhú hlavu, ktorú vidím omnoho radšej. Posledný prudký nádych a načiahnem ruky k môjmu bratovi. Kaiden... Podarilo sa to. Temnota opustila jeho myseľ. Strhne si ma do svojej náruče a ja sa tak na malý moment cítim ako doma.

„Zabila som kráľa a kráľovnú," prehovorím s tvárou zaborenou do jeho hrudníka. „Musela som... Zabila som aj toho prekliateho bastarda. Vyrvala som mu jeho prehnité srdce z tela."

Kai ma len bez slova hladká po vlasoch. Je tu. So mnou a pre mňa. Podrobnosti toho, ako to bolo naozaj si nechám pre seba. Už navždy.

„Kyren," ozve sa ženská postava vystúpajúca na pódium. Otočím sa za tým hlasom, pretože som si istá tým, že ho odniekiaľ poznám.

Ahoj, ty suka, pozdravím v duchu prichádzajúcu postavu. Sei. Sľúbila som si, že si ju zapamätám a potom sa pomstím. V momente som pri nej a moja päsť dopadá na jej sánku.

„Ty!" precedím pomedzi zaťaté zuby, pripravená na ďalší útok. To už sa okolo nej zbehnú jej chlapi a medzi nás sa postaví Kyren. Nechápavo sa naňho zadívam.

„Uhni ty hnida," zamračím sa naňho. Nervózne pri tom prešľapujem z nohy na nohu.

„Nie. Oni sú na našej strane," oznámi mi Modroočko, akoby sa nechumelilo. Mať slabšie nervy, tak mu práve vykrúcam krk.

„Nie, na mojej strane som iba ja! Táto suka ma za sebou ťahala ako kus hovna!" snažím sa ho obísť.

„Ja viem a už sa ťa ani nedotkne. Pomáhala mi a určite sa nám bude ona a jej družina ešte hodiť. Ver mi," chytí ma za predlaktia a veľavravne sa mi zadíva do očí. On to myslí vážne! Ako môže?

„Serieš na mňa? Seriem ja na teba!" šteknem po ňom, pretože sa ma trocha dotklo, že mi nepodržal stranu a nedovolil mi po tej mrche skočiť. Ale čo by som od niekoho ako je on čakala? Lenže ja som naozaj čakala, že sa za mňa postaví. Zaženiem bolesť, ktorá sa by ma rada zjedla. Nebudem fňukať, vystačím si sama.

„Seriem na vás všetkých! Počujete? Všetci skapete! Chcela som vás znova zachrániť, lenže to som asi len dostala nejaký posmrtný kŕč do mozgu a ten sa zbláznil, keď mu niečo také napadlo. Ste mi ukradnutí. Každý. Jeden. Z vás," vreštím ako pominutá do davu, ktorý je zrazu tak ticho, že sa mi v ušiach ozýva každé moje zafunenie ako hlasné tornádo. Mierim prstom do davu a moja zlosť narastá do nebezpečných výšin, ktoré doteraz nepoznala. Nemôžem sa dívať na tie tupé tváre, ako v každej jednej z nich pomaly zhasína iskrička nádeje, ktorá tam bola vlastne iba vďaka mne. Lenže ja som akýkoľvek náznak ich novej nádeje práve zadupala. Aspoň vedia, čo ich čaká. O to menší šok potom zažijú. Chudáci.

„Tai," ozve sa spoza mňa Kaiden, ktorý sa ma snaží zastaviť skôr, ako sa na mňa ten vyhasnutý dav rozbehne.

Prudko sa naňho otočím, nesúhlasne sa mu zadívam do očí a potom sa vyparím.

Zmätene zaklipkám očami, keď sa ocitnem pod väznicou. Premiestnila som sa sem? Ako? Mohla by som sa tak ľahko premiestniť aj na Mesačný hrad?

Zosuniem sa popri stene na zem a párkrát si tresnem hlavu o kamennú stenu za mnou. 

Hlupaňa! 

Hlupaňa! 

Hlupaňa! 

Nadávam sama sebe. Je to zvláštne, že si moje podvedomie vypýtalo práve to najtemnejšie zákutie z celého mesta. Zatváram oči a akási zvrátená časť môjho ja, si začne premietať tú noc, kedy som zabila Warrlina. Možno som to nemala spraviť. Možno on bol jediný, ktorý ma dokázal chápať. Nie, pokrútim nesúhlasne hlavou. Jazva po spálenine sa mu tiahla až ku kľúčnej kosti. Cez brucho mal nepekne vyrezané slovo BASTARD. Aj som ho vtedy tak trocha chápala, prečo tak nenávidí každého jedného vlka a aj to, prečo mi chcel veriť za každú cenu. Chcel, však? Prečo tak naliehavo túžim po tom, aby to bola pravda? On by ma prijal takú aká som. Tiež chcel mať aspoň raz niekoho na svojej strane. Možno ten chudák túžil dokonca po láske. Lenže ja nemilujem. Je tak ľahké opojiť mužskú myseľ. Nikdy som nemala šancu si niečo také vyskúšať ale moje dotyky sa mu páčili. Páčili sa mu tak, že mu bolo jedno, že on sa nemôže dotýkať mňa. Aké by to bolo, keby som mu to dovolila? Tiež by ma tak ovládol? Nie, o tom dosť pochybujem. Nie som tak slabá, aby som si nechala opantať myseľ telesnou rozkošou. Som, našepkávalo mi moje podvedomie ale ja som si to odmietala priznať. 

Spamätaj sa, ty troska! Zanadávam si v duchu. Ach a čo teraz, milá Taira? Čo budem robiť teraz?

Ako funguje toto premiestňovanie? Zatvorím oči a predstavím si arénu. Nevidím ako sa okolo mňa rozlieza hmla, ani ako mieri tam, kam si želám. Keď po dlhšom čase oči opäť otvorím, sedím uprostred arény. Pravým kútikom pier mi spokojne cukne dohora. Predstavím si trónnu sieň a o dve minúty sedím na jednom z trónov. Hmla steká po schodíkoch ako tichý vodopád. A ja sa rozosmejem ako taký šialenec. Tak ako to robím rada vždy, keď nemám situáciu pevne vo svojich rukách. Môj šialený smiech sa ozýva obrovskou prázdnou sieňou.

„Musíme sa porozprávať," objaví sa na druhom tróne Kyren.

„Vypadni," utriem si imaginárnu slzu a moja tvár opäť zvážnie. Momentálne ho nemôžem ani cítiť. Zradca. O to viac ma štvú reakcie môjho tela, keď je v mojej prítomnosti. Pohľado klesnem k jeho perám. Mohla by som klesnúť ešte viac? Odvrátim tvár. Radšej sa budem dívať do steny.

„Potrebujeme plán. Potrebujeme armádu. A tiež potrebujeme, aby si okolo seba necvakala zubami, ako fena pred háranim."

„A čo potom? Budeme žiť šťastne, až kým nepomrieme?" uchechtnem sa nad tou predstavou.

„Samozrejme. Až zachránime svet..."

„Nie je žiadne my," preruším ho zavrčaním, krútiac pri tom nesúhlasne hlavou.

Schmatne ma za ruku a premiestni nás do jednej z komnát. Potom mnou šmarí o stenu a uväzní ma svojim telom.

„Si tak nemožná! Trvrdohlavá!" treskne päsťou vedľa mojej hlavy, až začujem, ako stena zapraská.

Nasucho prehltnem, pretože túto tvár Kyrena nepoznám. Doteraz som ani len netušila, že nejaká takáto jeho tvár vôbec existuje. Srdce mi búši v divokom rytme a naráža do hrudného koša, ako keby sa k nemu chcelo dostať. Aspoň ono, keď nie ja. 

„Skoro som o teba prišiel! Moje vnútro sa v ten moment rozpadlo. Ani nevieš, jak moc to bolelo. A teraz si tu... dýchaš..." jeho tvár sa ocitne nad tou mojou. Jeho teplý dych ma pošteklí na spánku. Prosím, odíť. „Ale odmietaš ma ešte viac ako predtým a mňa to znova zabíja."

„Nie som tvoja," meliem si ďalej svoje, odmietajúc počúvať jeho slová. Jeho prítomnosť ma bolí. Dá sa to? Cítiť bolesť vždy, keď je pri mne? Už to viec nechcem zažívať. Sám to práve povedal. Zabíjame sa navzájom. Trpíme. Pritom sa to dá tak ľahko ukončiť. Stačí odísť. Odstúp, pri Matke, odstúp.

„Veď ty ma vôbec nepočúvaš, Taira!" zlostne zahrmí a ja mu na očiach vidím, že keby som niekym, na kom mu nezáleží, už by mi od zlosti odtrhol hlavu. Zasmejem sa popod nos. Kyrenova hlava klesne nižšie. „Prečo to robíš?" vydýchne zúfalo do mojich pier.

„Pretože nechceš pochopiť, že ja lásku nechcem. Pretože to je niečo, čo by ma len zbytočne oslabilo. Pretože je jednoduchšie zachovať si chladné srdce a držať si každého prašivého čokla od tela," položím jednu dlaň na jeho divoko sa dvíhajúci hrudník a zatlačím naň. „Mal by si to skúsiť, možno by som ťa potom nezabíjala každým svojim nádychom."

Pomaly odo mňa odstúpi. Jeho tvár skamenie a stáva sa nečitateľnou. Hľadí na mňa ako na niekoho, kto mu práve vyrval srdce a pošliapal ho. Chcem nám pomôcť, zachrániť nás.

Nemôžem sa teraz zapodievať hlúposťami. Už to chcem mať za sebou. 

„Ovládam hmlu. Viem sa premiestňovať," nadhodím do ťaživého ticha a čakám na vysvetlenie.

„Nemohol som ťa nechať ísť a tak som to skúsil. Dať ti kúsok z tej moci a naplnil som tvoje žily hmlou tak, ako to spravili vtedy oni mne. Musel som to aspoň skúsiť," pokrúti hlavou, ako keby si nebol istý tým, či nespravil chybu. „Vzalo si to kus zo mňa."

Neviem, čo presne tým myslí, no to sa môže riešiť neskôr.

„Budeme ich potrebovať. Mlžných vlkov. Splatia svoj dlh a oslobodia sa," zadívam sa na Kyrena stojaceho stále na tom istom mieste. Ten pohľad do jeho prázdnych očí ma trocha zamrzí. Nie... zabolí. Prečo?

„Fajn. Ako to spravíme?" založí si ruky cez hrudník, pripravený vypočuť si môj plán.

„Potrebujeme jednať rýchlo, kým nemá temná mrcha spojencov, ani armádu. Viem kde sa schováva. Jednoducho tam prídeme a pošleme na ňu tú bandu duchov. Keď ju dostanú, zostane tam v pasci a bude navždy uväznená. Mám dohodu s bohyňou Matkou. O zvyšok sa postará. Vlčie duše zachránia celý svet a teda viac životov ako vzali. Budú môcť opustiť tento svet. Teraz je najslabšia, keď sa jej temnota stratila. Musíme jednať rýchlo," ukončím svoj monológ.

Potrebujem už ukončiť toto šialenstvo. Ak sa to podarí a ja prežijem, zvolím si život vlka samotára a budem večne na cestách. Budem len loviť a žiť v divokej prírode. Podobu vlka už nebudem musieť nikdy opustiť. Môžem úplne zdivieť a nikoho to nebude trápiť. Kaiden bude v bezpečí, v tomto svete bude znova fungovať systém svoriek a tá najmocnejšia znovu získa alfu čistej krvi. Všetko bude tak, ako má byť.

Natiahnem ruku ku Kyrenovi, aby sme sa mohli premiestniť na to miesto, kde je ona. Na čo čakať? Spravíme to hneď.

°

Ocitáme sa uprostred bažiny. Na najväčšom ostrovčeku je menšia zrúcanina, kde by sa mala skrývať. Do tekutého bahna ponorím veľký kus surového krištáľu. Naznačím Kyrenovi, aby ma následoval.  Po niekoľkých metroch schovám pod korene zhnitého stromu kus zlata. Znova sa o niekoľko metrov posunieme, krúžiac okolo ostrovčeka so zrúcaninou a ja na zem pokladám posledný kus rudy, tentokrát melaontidu. Opäť ho zamaskujem. Moc nerastov by sa mala spojiť a vytvoriť tak niečo ako klietku alebo stenu.

„Zavolaj ich," drgnem do Modroočka.

Cez bažinu sa k nám ťahá neprirodzená hmla. Je snáď ešte hustejšia ako tá, ktorú vie povolať Kyren. Okolo nás sa formujú obrovské vlčie telá. Majú približne tri metre. Z očí im tečú tiene, ktoré ovíjajú ich mlžné telá. Na koncoch tieňov sú drápy, ktoré sa po nás i po nich siapu.

Myslím, že mi práve došli slová. A to sa mi moc často naozaj nestáva.

Kyren otvorí oči a poobzerá sa okolo seba .

Mrknem na Modroočka a vyberiem sa cez močial do zrúcaniny.

„Ak sa to nepodarí, nehľadaj ma," viem, že sú moje slová zbytočné. Vždy mi pôjde po krku. Ale moje srdce zostane uzavreté. Už navždy. Predsa aj Warrlinova skazená duša sa otvorila citu a pozrime sa, kam ho to dostalo. Ja tak nechcem dopadnúť.

Vlci sa opäť rozplynú v hmle a tá sa so mnou tiahne ku zrúcanine. Kyren by mal zostať na mieste, no určite hneď ako sa dostatočne vzdialim, pôjde ma strážiť spoza nejakého rohu.

Za zborenými stenami zrúcaniny sa zbiera temnota. Tvorí si tu svoje malé hniezdočko.

„Aj by som zaklopala, ale nemáš tu dvere," nazriem za prvý múr. V ten moment som ako slepá. Všade je len čierna tma a nič iné.

„Prišla som ti ponúknuť čosi... seba," zapradiem do ťaživej temnoty.

„A načože by si mi bola? Nebudem sa mstiť na tebe. Moje plány sú väčšie," ozve sa jej hlas. Nechce sa mi ale ukázať. Je prislabá. Ak je prekvapená z mojej prítomnosti, nedáva to na sebe poznať. Ako keby čakala, že ožijem.

„Som mocná, nebojácna, keby si sa zmocnila mojej duše aj môjho tela, mohla by si sa stať kráľovnou a veci si tak uľahčiť."

„Nenechám sa tebou znova oklamať," šepká mi tma do ucha.

„Nemám zbrane. Nemám sa ako brániť. Jednoducho si ma vezmi," ledva dopoviem a temnota sa do mňa začne vlievať. Pomaly sa do mňa vpíja a skôr než sa vpije celá, dám znamenie vlčím dušiam. Mlžné vlky sa sformujú a začnú tú temnotu trhať na kusy. Pomaly ju zo mňa zas vyťahujú a ona len piští, vreští a škrečí. Lenže spolu s tou temnotou zo mňa vytiahnu aj ten malý kúsok hmly, ktorý do mňa vložil Kyren. Možno to tak bude lepšie, pretože niekto ako ja by s takou mocou nenaložil zrovna rozumne.

Kúsky temnoty sa snažia dostať preč od vlkov, lenže každý jeden kúsok sa odrazí od neviditeľnej steny a vráti sa späť, kde sa vsaje do tieňov niektorého z vlkov. Takýto osud čaká každý jeden kúsok, okrem toho posledného. Ten tu musí ostať, aby bola zachovaná rovnováha tohto sveta. V strede zrúcaniny sa krčí ohnuté telo stareny. Posledný kúsok jej temnej moci sa doplazí až k nej a obmotá jej zvráskavené telo.

„Preklínam ťa, Taira White. Nikdy nenájdeš pokoj. Nikdy nebudeš milovať. Večná samota a prázdnota čakajú tvoju dušu i srdce."

„Žiadna novinka," odfrknem si pri tom, ako sledujem strácajúcu sa hmlu aj s vlčími dušami bojovníkov.

Jej slová sú mi absolútne ukradnuté, pretože toto všetko som si ako osud určila už ja sama.

„Zabime ju. Kým máme možnosť," zafuní vedľa mňa Kyren, dívajúci sa na starenu, ktorá sa stále ani nepohla.

„Nie," zavrčím naňho a vydám sa preč.

„Kam ideš?!" pobehne za mnou.

„Svoju úlohu som splnila. Už nikomu nič nehrozí. Môžeš sa venovať svojej svorke. Môžeš znova nastoliť systém svoriek v tomto svete. Budú ťa za to zbožňovať," pousmejem sa nad tou myšlienkou.

„Poď so mnou. Prosím... Vybudujeme tento svet nanovo. Spolu. Vždy budeš tá, čo ich oslobodila," snaží sa ma presvedčiť i keď vie, že je to marné. Aspoň toľko ma pozná.

Nesúhlasne pokrútim hlavou. Potom sa zastavím a otočím sa naňho.

„Nakoniec si nebol až tak strašný bastard, ako som si predstavovala. Možno už ťa naozaj nechcem zabiť. A možno budem aj celkom rada spomínať na našu výpravu," pristúpim ešte o krok bližšie. Zrúcaninu sme nechali ďaleko za sebou a okolo nás sa začína dvíhať vietor. Vlasy mi povievajú okolo tváre a on mi tie nezbedné pramene zachytí medzi svoje prsty. Jeho modré oči ma na chvíľu ovládnu. Nie, to ja sa nechám vtiahnuť ich nebeskou farbou a na chvíľu si dovolím vidieť všetko, čo sa v nich skrýva. Je tam toho toľko. Pre mňa priveľa. Nezaslúžim si to. Zrazu oproti sebe stojíme tak blízko, že sa pri každom nádychu naše hrudníky dotknú. Moja dlaň jemne pohladí jeho tvár a on pri tom dotyku zaškrípe zubami, ako keby si ich na mňa brúsil.

„Zbohom, Kyren," prekonám aj posledné centimetre medzi nami a pobozkám ho. A možno on mňa. To je jedno. Chutí ako teplý jarný vánok, ktorý tak zbožňujem. Ako jar, ktorá roztápa ľady. Len ten na mojom srdci neroztopí nikdy. Nedovolím to. Jeho jazyk sa vlní okolo toho môjho a nebo zaburáca. Mocný hrom ma privedie späť k zmyslom a ja sa od neho celá zadýchaná odtrhnem. Prvé kvapky skropia naše červené tváre lapajúce po dychu a v ten moment, než by si ma stihol pritiahnuť späť, sa vytratím. Malý čierny oblak sa zostane vznášať pred mokrým Kyrenom, ktorý zmätene klipká očami. Lenže už ma nenájde. Kúsok temnoty sa na mňa predsa len prilepil a ja som si ho nechala. Je to pre mňa ako droga, ktorú potrebujem. Svoju temnotu. Po toľkých rokoch som sa bez nej cítila zvláštne. Toľko som sa jej chcela zbaviť... a keď sa mi to podarilo, tak som to nezvládla. Som slabá. Nedokázala som to. Táto temnota je však iná. Lepšia.

Objavím sa na skalnatom výbežku Pohoria mnohých podôb. Dážď bičuje moju tvár, divoký víchor sa hrá s mojimi čiernymi vlasmi a ja, s rukami upaženými, vzývajúc väčšiu búrku, sa divoko smejem. Smiať sa však môžem len sama sebe, pretože až teraz cítim, že moje srdce praská a spomienka na Kyrena a jeho pery sa navždy stráca. Spomienka naňho vyhasína s každou ďalšou prasklinou. Až zabudnem úplne. Naňho i na seba.

 Kým som? Iba stratená duša bezcieľne blúdiaca pohorím a bažiaca po krvi. Och, áno, toto som ja. Neviem čo bolo pred touto chvíľou, neviem čo bude po nej. A úprimne? Je mi to jedno. Seriem na to... Raf! Hahaha. Len ma bičuj. Zmy to zo mňa. Spláchni to, čím som bola. Už navždy. 

Môj smiech prechádza do zúfaleho plaču. Horúce slzy sa strácajú v potôčikoch dažďovej vody stekajúcej mi po tvári. A tak tam zostávam. Plačúca, občas sa smejúca, na skalnatom výbežku uprostred hrozivej búrky.

„Zbohom," poslednýkrát šepnem, ani už neviem prečo. Potom sa moje oči zavrú a ja sa konečne oddávam vytúženému týždennému spánku. 

A tak zbohom, milá naša Taira. Dočkala si sa, i keď s neľahkým rozhodnutím...

Určite kuknite aj na pokračko ;) dostane sa aj na romantickú linku :)

S touto časťou, verím, príbeh presiahne 3k prečítaní a za to vám tiež už teraz ďakujem.

Potešia ma vaše hodnotenia, názor, dojmy... veľmi ma poteší každá späťná väzba. Do komentu, do správy alebo aspoň hviezdička. Písané slovo mi však pomôže najviac, aby som vedela ako na vás príbeh a postavy v ňom pôsobili. Čo je dobré a čo zlepšiť... však viete. 

Prajem vám krásne Vianoce a ďakujem, že ste to so mnou dotiahli do zdarného konca (i keď nie úplneho happyendu).

Ďakujem

(Weheeej koniec prepisu. Určite mi napíšte ako sa vám príbeh páčil/nepáčil. Možno sa mu po vašich hodnoteniach a pripomienkach povenujem aj do budúcna. Tááák... Môžem sa vrhnúť na koniec Skroť si ma, čo?)