53.

Taira White

Toto má byť miesto môjho posledného odpočinku?

„Haló!" zvolám do ticha.

Všade je červený piesok a suché zvyšky polámaných stromov. Jemný vánok pošteklí môj sluch, no žiaden zvuk ku mne neprinesie. Skončila som v jame zatratenia? Skysnem tu už naveky. Sama. Dúfam, že tí idioti tam hore, či kde to, aspoň využijú svoju šancu na život. Ak som šla do tejto ničoty zbytočne, tak ma asi na mieste pleskne o zem.

„Sama si si vybrala svoj osud," šepne mi jemný vánok do ucha.

Pomaly sa poobzerám, tušiac, že je to predsa len zlý vtip, ktorého som sa obávala.

„Ak to poserú, môžem im tam ísť nakopať zadky?" opýtam sa do priestoru.

„Prečo by si to robila? Ak to poserú, bude to znamenať, že im tie zadky nakopal niekto iný, nie?" ozve sa tentokrát z konkrétneho miesta, spoza mňa.

Prudko sa otočím a zbadám z piesku sa formujúcu siluetu ženskej postavy.

„Tvoja sestra si v našom svete robí čo chce," oznámim jej pre istotu, keby jej tento detail ušiel.

„Moja sestra bola vždy... iná. Ustrihnúť krídla jej moci nebolo zrovna ľahké a uväzniť ju pod zámok nebolo riešenie," mávne nad tým rukou.

Tak toto je ona? Tá, ktorú my vlci tak uctievame? 

„Si matkou všetkých vlkov a predsa ich necháš trpieť?" skúsim jej zabrnkať na city.

Lenže ona sa len rozosmeje.

„Túto modlu ste si zo mňa spravili vy. Môžem riadiť vaše osudy, pohrať sa s vami, ale to len aby som zahnala nudu. Nemám potrebu vás pučiť ako mravce, ale ani sa o vás prehnane starať," pokrúti nesúhlasne hlavou.

„Možno by ale nebolo od veci zastaviť tvoju drahú sestru, aby ich tam nepučila ona. Kto sa ti potom bude starať o zábavu v nudné dni?"

„Nemám nad ňou moc. Mirae je tiež bohyňou a ja ju nikdy nemôžem pripraviť o všetku jej moc, pretože jej miesto je v každom svete dôležité. Ak padne, naruší sa rovnováha svetov a to by ste zažiť nechceli," spokojne sa usmeje.

„Tak ju treba zajať. Uzamknúť niekde, na nejakom kúsku zeme, kde bude žiť len ona. Skadiaľ nikomu neublíži," skúšam to ďalej. Už by mi na tom nemalo záležať. Ja som už svoju úlohu splnila. Osud sveta už nie je v mojich rukách. Tak prečo mám stále potrebu sa v tom rýpať a hľadať riešenie?

„Mne už sa to druhýkrát nepodarí. Hlavne ak sa schováva tam u vás. Tentokrát už si dá väčší pozor," zadíva sa na mňa z profilu. „Môžeš to skúsiť, ak chceš. Ak sa ti to podarí, darujem ti život. Dovtedy však budeš na zemi len dočasne," zahľadí sa opäť kamsi do diaľky pred sebou. Rozmýšľa, či nerobí chybu. Som si tým istá.

„Fajn. Nikto iný na to nebude mať gule. Rada to skúsim," prejdem si jazykom po hornom rade zubov a premýšľam, či to naozaj myslím vážne. Chce sa mi im zachraňovať zadky? Už druhýkrát?

„Tak ma pozorne počúvaj. Nie je to nič zložité. Od vás to čakať nebude. Je slabá. Poviem ti čo treba spraviť a poviem to len raz..."