49.

Taira White

Ak som doteraz bola v totálnej riti z toho čo sa stalo, nestalo alebo sa stane, tak by som sa mala veľmi rýchlo spamätať a vytiahnuť hlavu z tých temných sračiek. Nie že by som ju hneď ponorila do ďalších, ešte horších. Už cítim tú chuť zlyhania na jazyku. Fuj! Odpľujem si nie na efekt, ale že to naozaj potrebujem. Chracheľ plný toho hnoja nazberaného z môjho vnútra skončí na posteli.

Temnota sa predo mnou formuje a žmurká. Dve žiarivo červené zreničky ma sledujú, kým ich nositeľ, teda nositeľka, nezíska tvár aj tvar.

Vlasy čiernej farby má vyčesané na vrch hlavy, ako také neforemné lajno. Jej prsia napratané v úzkom korzete pôsobia ako dva terče. Šaty sú samozrejme ako inak, tiež čierne, doplnené o striebornú a červenú. Jej široká zberaná sukňa, skrýva obrazec niečoho zlého. A keď upaží ruky, je to akoby rozprestrela krídla. Červené plné pery roztiahne do úsmevu a odhalí dokonalý chrup.

„Kto si?" vydýchnem cez hrču, ktorá sa mi spravila v krku. Zaschnutá krv mi praská na hánkach pri tom, ako pevnejšie zovriem vrhací nôž.

„Bohyňa. Čo nevidíš?!" zatvári sa naoko dotknuto. Potom sa znova zoširoka usmeje na mŕtvolu ležiacu medzi nami. „Poslúžil svojej veci. Využila som jeho ranenú dušu, jeho nenávisť... dala mu kus svojej moci a ten hlupák spustí svoju ochranu, pre pár chvíľ rozkoše," odfrkne si a pokrčí nosom, akoby bol zrazu niečím skazeným, čo ju obťažuje svojou prítomnosťou. „Obrátil sa proti mne. Bral si príliš." Kútiky jej pier sa prelejú smerom nadol.

„Ty asi nebudeš naša bohyňa, Matka všetkých vlkov," opýtam sa to čo tuším, stále z nej nespúšťajúc pohľad.

„Och, moja sestra?" zvraští obočie predstierajúc smiech. „Obrala ma o veľkú časť mojej moci, vyhnala z nášho domova. Keby mohla, tak ma zabije," zasyčí zlostne do tmy. „Lenže ja sa nedám. Moja moc sa vracia. Môj domov si kúsok po kúsku budujem... tu," poobzerá sa okolo seba po komnate, ako keby skrz steny mohla vidieť celú krajinu a ešte ďalej. „Zajtra je deň, kedy uctievate a prinášate obete mojej dokonalej sestre. Lenže niečo ti poviem," pohne sa vpred plávajúc skrz posteľ. Je ako duch. Nič ju nezastaví. „Ona si vašu úctu nezaslúži. Je rovnaká ako ja, ako on. Ste pre ňu len bábky, ktoré môže ovládať, lebo jej to dovolíte. Smeje sa na vás a vy jej za to ďakujete," nespokojne zafuní s mierne znechuteným výrazom. „Jej nadvláda tu sa ale odo dnes končí! Zajtra to oznámiš ty alebo ja. A zajtra, dostanem svoje obete ja! Aby som mala dobrú náladu a možno ušetrila vaše mizerné životy. Niektoré. Možno," pohodí plecami, akoby sa práve v tento moment nevedela rozhodnúť, akú farbu topánok si vybrať.

„Nebudem ti slúžiť. Kašlem na teba aj na tvoju sestru," odpľujem si na miesto, kde ju pretína posteľ. Vždy som si vravela, že nás bohyňa Matka vníma ako jedno malé nepodstatné mravenisko, ale keď mi to teraz potvrdila táto tu... No, nie je to príjemné, pretože mi celý život vtĺkali do hlavy presný opak.

„Tu kliatbu som ti nadelila ja. Chcela som veci trocha inak, no ty si sa postarala o malé zmeny. Mne to síce nevadí, nemala som potrebu zachraňovať toho úbožiaka. Vlastne si mi pomohla. Tá kliatba sa naplní a ty s tým nič nemôžeš spraviť. Nie je cesta, ako by si ju mohla zlomiť."

„Vždy je cesta," odfrknem si s predstieraným sebavedomím. Vždy existujú zadné vrátka a ja ich nájdem. Neviem ako, ale nájdem!

„Mysli si čo chceš. Keby aj bola, ja ti to neprezradím," mrkne na mňa s laškovným úškrnom na jej dokonalej tvári. „Vidíme sa zajtra, drahá. Mám pre teba pár prekvapení. Niekoľko ďalších je už myslím na ceste," natešene zatlieska a zmení sa opäť v beztvarý tieň. V hlave mi zostane iba oslovenie drahá, ktoré sa mi postará o tik v oku.

Tieň sa nestratí, ale vrhne sa na mňa. Nečakala som, že mi pôjde po krku. Môj nôž mi je k ničomu a ja prehrávam svoj boj. Tieň sa vsaje do môjho tela. Odpadnem. Moje telo končí na dlážke v nepeknej polohe.

°

Keď sa preberiem, cítim sa zvláštne. Akoby som sa stále vznášala v nejakom sne. Okolie vnímam mojimi očami, zvuky počujem mojimi ušami, no moje telo a jazyk ako keby ovládal niekto iný. Chvíľu sa snažím prebrať sa, mysliac si, že naozaj snívam.

„Práve včas," ozve sa ženský hlas. Je to ako keby som si ho predstavila v hlave. Nepočuť ho naozaj. Vymyslela som si to? Blúznim? Čo sa to, doprasačiehozadku, deje?!

„Čo by sa dialo? Čakáme návštevu," počuť pobavenie v tom hlase, ktorý som už počula. Konečne sa mi rozsvieti a ja si spomeniem na posledné udalosti. Všetko mi do seba zapadne tak dokonale, až mi ostane zle. Temná bohyňa.

„Tú tvoju brušnú nervozitu úplne chápem. Dnes je veľký deň!"

Idem, teda ona ide, my ideme... chce sa mi plakať, smiať aj kričať zároveň. Ona ide v mojom tele, v ktorom som väzňom. Áno, takto to je. Takže práve mieri do trónnej siene. Zjavne sa teší. Bodaj by nie, za chvíľu sa splnia jej choré, temnotou prežrané sny. A sny si treba plniť, všakže?

Hah.

Heh.

No...

Keď môj dokonale mäkký zadok dosadne na trón, začne rozdávať rozkazy. Svoju chvíľku kraľovania si naozaj užíva. Možno sa jej to zapáči tak, že si to nakoniec rozmyslí a nechá si nás vlkov ako poslušných maznáčikov. Nie, že by som takejto variante naozaj verila. Kým sa ona hrá na kráľovnú, ja skúšam nájsť spôsob, akým by som sa vyslobodila. Keď žiadny nenájdem, uvažujem nad tým, čo sú moje zadné vrátka. Dojdem k záveru, že nie som v totálnej riti iba ja, ale aj celý svet. Nuž, stane sa.