43. 

Taira White

Zožrali ma?

Nie, samozrejme, že nie. Predsa by som nemohla mať toľko šťastia naraz.

Chvíľu bojujem sama so sebou, aby som vôbec otvorila oči. Ťahá ma to k spánku. Odkedy sme prišli do tejto odpornej krajiny, som ledva oko zažmúrila. Niekoľko hodín nočného spánku, ktoré som si mohla dopriať v Mroočkovej svorke, mi pomohlo ledva k tomu, aby som nepadala na hubu v čase bdenia. Moja únava stále rastie.

Jazyk mám jak poondiaty šmirgeľ. Túžba po vode ma predsa len donúti otvoriť oko. Zakrúžim ním v priestore. Nie, toto nevyzerá ako väzenie. Otvorím aj druhé oko a dvihnem hlavu. Hrdzavé kolieska v mojej hlave sa dajú konečne do pohybu. Pomaly zapadajú jedno do druhého a ja si postupne uvedomujem čo sa stalo.

Kaiden, bol to on. Alebo lepšie povedané, to čo z neho zostalo. Na malý moment mi napadne, či by nebolo bývalo lepšie, keby naozaj zomrel. Nie, samozrejme, že nie! Najlepšie by bolo, keby ma tam zabil. Konečne by som mala pokoj. Niečo mi ale vraví, že to tak ľahké nebude. Vlastne, prečo ma nezabil? Posledné čo si pamätám je, ako sa jeho zubiská ponorili do mojej srsti. A ďalej už nič, pretože to mal byť môj koniec.

V miestnosti sa zavlní jeden z plameňov sviečky. Konečne sa okolo seba lepšie poobzerám. Zdá sa, že som u niekoho v pracovni. Teda, skôr je to niečo medzi pracovňou a príbytkom Dukun. Dokonca je tu aj kotlík, z ktorého sa parí, aj keď pod ním nie je oheň. Pohľad mi padne na presklennú vitrínu v blízkosti stola. Sú v nej sklenené nádoby rôznych veľkostí. Zaostrím na ich obsah plávajúci v priehľadnej tekutine. Chvíľu si nie som istá či dobre vidím, pretože by som prisahala, že sú tam malé, ešte bezsrsté telíčka vĺčat.

U nás sa do nálevu nakladajú uhorky a vajcia. Nuž, iný kraj, iný... Nie, toto bol odporné. Niečo také neprekonám vtipmi ani smiechom. Je to nechutné, choré. Aj napriek tomu, že mi je z toho pohľadu zle, možno aj smutno, niečo mi nedovolí odvrátiť pohľad. Detailnejšie skúmam jedno z telíčok s priesvitnou kožou, malými žilkami pod ňou a ešte zlepenými viečkami, spod ktorých presvitá veľká čierna buľva.

„Krása, však?" šepne ktosi do ticha.

Dobre, práve som sa skoro posrala ako som sa zľakla. Pristihnutá pri čine. Poobzerám sa zmätene po miestnosti, no nikoho nevidím ani necítim. Ako vystrelím na všetky štyri, zarinčia reťaze. Ani som si neuvedomila, že som pripútaná. A možno som si na to v tej tme podzemia stihla zvyknúť.

S jemným zavŕzganím sa pootvoria dvere. V obvyklej výške medzi dverami ale nikoho nevidno. Pohyb zbadám o kus nižšie. Cez medzeru sa plazí obrovský čierny had.

Vždy je to had, pri Matke, prečo?! Prečo to nemôže byť krvilačný kolibrík, ktorý mi chce vylízať slzný kanálik?

Výstražne zavrčím. Je to skôr zo zvyku ako z pocitu ohrozenia. I keď je to hnusný, odporný a naozaj veľký had, neježí sa mi srsť za krkom. Moje reakcie a zjavne zlyhavajúce inštinkty ma mätú.

Keď sa v miestnosti ocitne aj špička jeho chvosta, zastaví a premení sa na čierny oblak. Bodaj by sa v ňom stratil. Nepriepustná temnota sa sformuje do postavy dvojnožca, do ktorej sa nakoniec vsaje.

Zrazu sa dívam na vysokú postavu, povedala by som vlka alebo samca, no on je predsa had. Kto to je? Jeden z kútikov jeho pier sa jemne podvihne, keď si ma svojim pozorným pohľadom obzrie. Vyslobodí si jednu ruku z vrecka nohavíc, aby ňou mohol zakrúžiť v priestore, ako keby mi chcel niečo predostrieť. Predo mnou sa objaví miska plná vody. Už som aj prestala ceriť tesáky, pretože prúdiaci vzduch pomedzi ne mi papuľu vysúšal tak, až som si myslela, že sa každou chvíľou rozkašlem a zadusím. Bola by to nepríjemná, no na pohľad komická smrť.

Voda v miske ma vábi. Ale môžem veriť tom, že v nej nepláva aj nejaký jed? Pohľadom stále strážiac môjho hostiteľa, skloním hlavu a pričuchnem si. Najradšej by som do nej ponorila celý suchý a popraskaný ňufák, spravila ním od radosti zopár bubliniek a potom vychlemtala celý jej obsah. Ten tvor, had, či kto to, stále iba stojí, mlčí a pozoruje. Prisahala by som, že sa mu kútik podvihol o čosi viac pri mojej predstave robenia bubliniek ňufákom.

Ani nemrknem pri tom, keď si ovlažím jazyk. Ponorím ho do príjemne studenej vody. Prvýkrát pomaly, opatrne. Druhýkrát o čosi rýchlejšie. Pri treťom dúšku ma opúšťa akákoľvek sebakontrola. Chlemtám s takou chuťou, až pri tom prskám k jeho čižmám. Kiež by bola misa dosť veľká na to, aby som si do nej mohla ľahnúť.

„Ani si nevieš predstaviť, koľko rokov, koľko desaťročí som na teba čakal." Tentokrát sa na jeho tvári objaví naozajstný úsmev. Och, pri Matke, ja viem, že by som ho mala považovať za nepriateľa, dokonca som o tom viac ako presvedčená, ale ono to nejde. Nejaká časť mňa mi stále vraví, že chce byť pri ňom. Je to ako magnet. Čo mi ale dáva tento falošný pocit bezpečia v jeho prítomnosti?

Má čierne, trocha dlhšie vlasy padajúce mu do čela. Prepaľujúci pohľad ľadových očí usadených pod hustým obočím, súmerný nos a trocha plnšie pery. Vysokú šľachovitú postavu, ktorá prezrádza, že mu pohyb nie je cudzí, no bojovník z neho nikdy nebude. Oblečenú má voľnejšiu čiernu košeľu rozviazanú pod krkom. Jej lemy sú prešívané striebornou niťou. Spodnú časť tela mu zahaľujú voľnejšie čierne kožené nohavice a v rovnakej farbe vyššie čižmy, ktoré sú vyleštené.

„Keby si bola tak láskavá a premenila sa," žmurkne na mňa. Neviem ako by som mala reagovať. V mojej hlave práve prebieha nepekný boj. Rozum mi radí byť opatrnou, tá nová časť mňa zas hučí, aby som mu verila a možno sa mu aj hodila okolo krku. Nie, srdce mi nevraví nič. To som umlčala už dávno.

Nakoniec sa rozhodnem hrať jeho hru, dúfajúc, že sa dozviem niečo pre mňa dôležité. Premením sa a moje okovy, okrem obruče na krku, sa znova stratia.

„Si krásna," sladko zapradie. Niekoľkými krokmi sa presunie k môjmu pravému boku. Rukou mi odhrnie prameň vlasov a odhalí tak poranené ucho, na ktoré som si doteraz vôbec nespomenula. Nakloní sa a nosom nasaje pach mojej krvi. Ale aj toto ma zaskočilo menej, ako jeho slová. Najradšej by som sa teraz tak z chuti zasmiala. Nie jemu, ale od nervozity. Vraj krásna? Nikdy mi nikto nepovedal nič podobné. Moje zmätenie týmto tvorom narastá každou minútou. Ešte chvíľu a zabudnem aj vlastné meno. Čo sa to deje? Prečo nejednám? Prečo ho neovalím svietnikom alebo mu aspoň nepoviem, aby sa strčil späť do zadku, z ktorého vyliezol? Hocičo, Taira, urob hocičo, len niečo sprav! Svoje ochromenie si ospravedlním tým, že bude vhodnejšie počkať na to, čo sa bude diať ďalej.

„Potrebujem iba jednu vec, drahá. Mať istotu, že ti môžem veriť. Môžem?" Pomaly ma obkrúži, stále sledujúc každý môj pohyb, každý nádych. Zastaví sa až tesne predo mnou a čaká na odpoveď.

„Záleží," zhlboka sa nadýchnem, „na tom, kto si." Snažím sa znieť nezaujato, možno sa aj tváriť, že mi je ukradnutý on, aj moje uväznenie. Chcela by som to mať naozaj na háku a správať sa opäť ako ja. Nie, nejde to a on to na mne vidí.

„Ja som tvojim osudom a ty si mojim." Jeho dokonalá tvár sa priblíži k tej mojej. Zatvorím oči, snažiac sa sústrediť na čokoľvek iné ako na to, že sa práve obtiera špičkou nosa o moje líce. Celé telo mi brní od napätia, dych sa mi zasekne v pľúcach. Predstavujem si čerstvo uloveného králika mrskajúceho sa v mojej papuli, črevá trčiace z útrob nepriateľa, čierne monštrum s chápadlami. Moje myšlienky preskakujú od jednej k druhej, no nič z mojich predstáv nezaberá. Sústreď sa! Nakoniec, i keď nechcene, sa mi pred očami zjaví Kyren. Jeho oči vo farbe jasnej letnej oblohy, strapaté hnedé vlasy, ostro rezaná sánka, vzácny úsmev a vôňa jarného vánku. Konečne sa ukľudním a získam pevnú pôdu pod nohami.

Moje líce náhle zahalí chlad, keď sa odo mňa odtiahne, ako keby sa popálil. Spamätám sa, až keď započujem tresnúť veľké dvere. Je preč.