42.

Taira White

V momente, keď sa moje spútané telo objaví nad úrovňou zeme, pohltí ma žiara melaontidových fakieľ. Celú dobu sa ježím a cerím tesáky, obzerajúc sa okolo seba.

Zavreli ma do zasraného cirkusu?!

Na druhom konci arény je veľké koryto, plné vody. Trhnem sebou, no je mi to nič platné. Potrebujem vodu. Až teraz si uvedomím, aké sucho mám v papuli. Už mi ani netečú potoky slín pomedzi zubiská pri tom, ako ich cerím.

Múry tohto pľacu sú vysoké. Na každom metri, sú žiariace fakle a sem-tam sú v múroch mrežované brány. Hore nad múrmi je tma, no vo vzduchu zachytím akési chvenie.

Znova sebou trhnem, bažiac po vode. Aspoň kvapku!

Dvoje mreže po boku koryta, sa začnú pomaly dvíhať. Keď sú asi tak v polovici, vybehnú odtiaľ stvorenia ako to, čo ma sem dostalo. Neprirodzene svalnaté, vypelichané a so štipľavým smradom. Prázdne čierne oči, obrovské žlté zubiská a slín na rozdávanie. Vedieť, že ma raz osud donúti závidieť niekomu množstvo slín, tak si to asi hodím. 

Dobre, slová o cirkuse beriem späť. Ale zábavy tu zjavne bude dosť.

O niekoľko ďalších sekúnd započujem ďalší škrípavý zvuk. Po obvode múrov, sa otvára zem. Niekoľko prázdnych dier, ktoré sa zaplnia ďalšími vlkmi, ktorí sú spútaní presne ako ja. Získať hlt vody tu bude sakra ťažké, pomyslím si. Takúto veľkú konkurenciu aj moja chorá hlava vyhodnotí, ako prílišnú. Musím si nájsť spojenca. Jeden postačí.

Postupne si začnem pohľadom prechádzať jedného vlka za druhým. Niektorí sú v dosť zúboženom stave, ako keby svoj boj o vodu už niekoľkokrát prehrali. Ďalší na tom sú zdá sa o čosi lepšie. Zúrivosť ich neopúšťa rovnako, ako tie zvery pri koryte. Pár kusov nemá ďaleko od toho, aby mohlo tie uslintané beštie nazvať svojou rodinou. 

Môj pohľad sa zastaví na jedinom bielom vlkovi, ktorý je... Kaiden? Chvíľu si nie som istá tým čo vidím.Jeho čierne oči sa do mňa zabodnú, ako keby na sebe cítil môj pohľad. Pohltila ho temnota? Nie som si úplne istá tým, či náhodou neblúznim od hladu a smädu. Od tých zverov nemá ďaleko, ale... áno, je to on!

Hlasné zadunenie ma donúti prikrčiť sa. Naše reťaze sa stratia, zatiaľ čo tie na zveroch zostanú. Jediné, čo si so sebou nesiem je železná obruč okolo môjho krku, no to ma teraz netrápi. Okamžite sa rozbehnem smerom k bielemu vlkovi. Získavam pár sekúnd k dobru, pretože zopár vlkov sa rozhodlo počkať na svoju popravu. Ležia a odovzdávajú sa smrti, zatiaľ čo ich ostatok vlčích bojovníkov trhá na kusy. Jediný, kto sa nerochní v krvi sme Kaiden a ja. A i keď si práve bežíme naproti, mám taký dojem, že nepôjde o vrúcne privítanie dvoch súrodencov. 

Nie, tu nám ide o životy. Skočíme do seba a zakliesnime sa do sebe prednými labami. Aj počas toho ako si ideme po krku, si stihnem všimnúť, že mu srsť na viacerých miestach vypadáva. Jeho oči sú čierne, no nie ako keď som sa zadívala do tých krkavčích. Neodráža sa v nich žiaden lesk. Sú matné. Spomeniem si na Warrlina a jeho oči, ktoré Darren prirovnal k uhlíkom.

Je z neho ďalšia jeho beštia? Aj by som si tak šťavnato zanadávala, no nemám čas. Keď sa ocitáme tvárou v tvár, snažím sa v pohľade toho vlka nájsť aspoň malý kúsok môjho brata. Ide len ťažko, pretože mi stále ide po krku. Nepoľaví, nežmurkne na mňa v tichej dohode, že ide iba divadlo z jeho strany. Nie, jeho oči sú prázdne. Už tam dávno nie je. Temnota pohltila jeho dušu.

Zabi ho! Ozýva sa hlas v mojej hlave. Ušetri ho trápenia!

Nie, nemám problém zabiť kohokoľvek. Ale aj v tomto mojom rozpoložení, ma niečo brzdí v tom, zabiť vlastného brata. I keď už to viac nie je on. Ale ak ho nezabijem ja...

Do našej bitky sa zapoja ďalší vlci a tak sme od seba odrhnutý. Vytvoria sa dve skupinky, snažiace sa zbaviť dvoch najväčších vlkov. Svoju skupinu obdivovateľov sa snažím presvedčiť o tom, že ma dostali do úzkych a pomaly pred nimi cúvam. Je ich priveľa. Nemala by som šancu. Zo strany sa približujem so stiahnutým chvostom k jednej z oblúd na reťaziach. Keď som od jej zubov už len na dĺžku chvosta, zastanem a všetci sa na mňa okamžite vrhnú. Myslia si, že som sa dostala do slepej uličky a môj osud je tak zrátaný.
Och, nie, nie, vy prašivé psiská. To ja som dostala vás! Prvého, ktorý sa ku mne dostane, podoberiem rovnako, ako to spravil Modroočko mne, tesne predtým, než mu preskočilo. Mám pocit, že jeho telo chytil ten zver za mnou ešte počas letu. Momentálne nemám čas na to, aby som sa obzerala, pretože musím odrážať ďalšie útoky.

Jeden z väčších vlkov sa mi chce zahryznúť do čumáka. Skôr ako by stihol skusnúť, sa mu vyšmyknem. Pri tomto manévri sa mi podarí zakusnúť sa mu do laby. Z celej svojej zostávajúcej sily trhnem hlavou a potiahnem. Ako padá k zemi, pokúsi sa ešte zachytiť môjho ucha, ktoré mi tak rozpolia jeho zuby.

Ten bastard! Tentokrát som ja tá, ktorá ho zo strany schmatne za čumák. Zovretie mojich čeľustí je tak pevné, že s jeho telom dokážem pozrážať zopár ďalších vlkov. Toho bastarda ale nepustím. Jeden z vlkov sa zdekuje, pretože mu takáto smrť príde zrejme až príliš... krutá? Ale, ale, počkaj, vravím si. Predsa ešte nevidel tú najlepšiu časť z môjho cirkusového čísla.

Skusnem ešte viac, až ucítim ako mu zapraskajú kosti a chrupavky. Niekoľko zubov sa neudrží na svojom mieste a tak vypľúvam iba chrčiace telo bez polky pysku.

To máš za to ucho, ty bastard!

Bohužiaľ sa týmto mojim malým víťazstvom nechám až moc pohltiť, Moju chvíľkovú neopatrnosť využijú ďalší dvaja vlci, ktorí do mňa vrazia. Ocitám sa na zemi, ležiac na chrbte a žlté zubiská obludy, ktorej som doteraz hádzala zákusky sa ocitnú až príliš blízko mojej hlavy. Doprasačiehozadku!

Neviem či mám ďakovať bohyni za šťastie v nešťastí, no toto sú zjavne kusy bez výcviku. Ak nejaký majú, tak len veľmi chabý. Tí hlupáci mi nezaistili nohy. Ani jeden z nich. Aj by som sa na nich zasmiala, no situácia, ani moja podoba, mi to nedovoľujú.

Labami sa zapriem do dvoch nie až tak prerastených tiel.  A aj keď mi ich ide vyhodiť z kĺbov pri ich váhe, dokážem ich odhodiť. Jedného sa okamžite ujme zrejme večne hladný zver.

K druhému bežím, čo mi moje zoslabnuté nohy stačia a pritlačím ho o múr. Náraz jeho tela je tak prudký, že zabolí aj mňa. Moje tesáky nájdu svoj cieľ a doprajú tomu chudákovi večný odpočinok. 

Skap! Skap! Skap! Milujem ten pocit.

Nestihnem sa ani otočiť a tentokrát naráža niekto do mňa. Zostanem prišpendlená o múr, pod Kaidenovim telom.

V ten moment je mi jasné, že som sa ocitla v poriadne tučnom zadku. Je po mne...