39.

Absolútne netuším, ako dlho som uväznená v tejto tme. Moje vlčie telo sa však už stihlo úplne zregenerovať. Nikto mi sem za ten čas nedoniesol vodu, ani jedlo. Ostatne, nikde som nepočula ani náznak toho, že by sa v okolí môjho väzenia niekto pohyboval.

Chvíľu zauvažujem, či by som sa nemala skúsiť premeniť. Toto však zatiaľ zavrhnem, pretože mám isté pochybnosti o tom, že by môj vezniteľ nemyslel aj na takúto možnosť. Počkám ešte nejaký čas, kým to skúsim. Tento krok si musím veľmi dobre rozmyslieť, pretože ma bude stáť ozaj veľa síl. Nehovoriac o tom, keby som sa mala premieňať ešte späť do mojej vlčej podoby. Ako vlk toho znesiem viac. Viac hladu, smädu, fyzickej bolesti...

Každých päť sekúnd počuť jednu kvapku, ako dopadne kamsi a rozprskne sa. Zatiaľ som narátala 9 825 kvapiek.

Stále je tma a stále nič nové nepočuť. Nikto nechodí. O čo sa tu zas kto pokúša? Priestorom sa ozýva len moje nespokojné vrčanie a neutichajúce kvapkanie.

16 289, 16 290, 16 291 kvapiek...

Sarren s Taisie sú určite nad mieru spokojný s mojim zmiznutím. Darren si to zrejme pekne zlízne od Modroočka a Rheet bude tak ako vždy, každého vraždiť pohľadom.

Hlavne dúfam, že Kyren vo svojom zvrátenom poblúznení o mne ako jeho družke, nespraví nejakú hlúposť. V tichosti prosím bohyňu Matku o to, aby sa mu opäť nahrnula aspoň časť krvi do jeho prázdnej hlavy. Pretože tam dole mu bude naozaj k ničomu a jeho pudové jednanie by mohlo ohroziť jeho, Sarrenovu svorku Pôvodných a samozrejme aj to najdôležitejšie, mňa.

Dúfam, že ho tiež spútali, v duchu sa zasmejem. Potom si však uvedomím, že to nechcem. Alebo?

35 476, 35 477, 35 478...

Po ďalšom nekonečne dlhom čase si pomyslím, že som mala tú srnu na mieste zožrať, nehľadiac na ostatok svorky, pre ktorú bola určená. Sama si za to môžem, vymäkla som! Stal sa zo mňa nikto. Len obyčajný zelenáč, čo má hubu plnú silných slov. Lenže toto nie som ja!

58 821, 58 822, 58 823 kvapiek...

Seriem na vás a vaše zbytočné životy!
Nebudem sa obetovať... Za nikoho!
Odkedy som odišla z Mesačného hradu, odkedy som prišla o Kaidena, všetko sa serie. Aj ja som akási prisratejšia. Smola sa mi lepí na päty. Na každého blbého čokla, čo sa okolo mňa mihne, myslím viac ako na seba. Pritom by som im mala všetkým rozdriapať hrdlá a vidieť len svoj cieľ. Iba svoju cestu.
Začínam mať isté pochybnosti o tom, prečo som sa vlastne na túto cestu vydala. Prečo? Koho chcem zachraňovať? Kaidenovu mŕtvolu, aby mohla ďalej spokojne hniť?

70 815, 70 816, 70 817...

Temné myšlienky sa plazia po mojich nohách, až sa okolo mňa začnú ovíjať a dusiť moje srdce.
Mám ja vôbec srdce? Načo by mi bolo, potrasiem nesúhlasne hlavou.

Tichom sa ozve zvuk rinčiacej reťaze.

Nemá pre koho biť. Nespokojne zafuním a oklepem sa.

Nie, nedá sa ich striasť. Sú to moje myšlienky. Postupne ich začínam prijímať. 

Poďte ku mne.

90 665, 90 666, 90 667...

Hlúpe kráľovstvo! Hlúpa kliatba! Ja som hlúpa!

Premáha ma stále väčšia zúrivosť, no i akési zvláštne zúfalstvo, zo samej seba. Z toho, aká som za svoju cestu a hlavne za svoj krátky pobyt tu, nemožná.
Byť doma, nikto sa na mňa neodváži ani pozrieť a ak áno, už by som mala za sebou niekoľko bitiek. Nie, toto nie som ja. Moje ja zostalo pri Kiadenovom mŕtvom tele. Lenže ja chcem moje staré ja späť!

Budete sa ma báť.
Budete ma obchádzať.
Budete ma prosiť o vaše zbytočné životy.
Seriem vám na vaše falošné priateľstvá a dobre hranú odvahu.

Som nikto a vy ste ničím!

Už nebudem tá dobrá milá Taira, ktorá sa snaží s každým vychádzať a na každého brať ohľad. Tá sa práve stratila. Zbohom ty, hlupaňa. Mám chuť sa zasmiať. Chechtať sa, ako taký šialenec. Ako zmyslov zbavená. Och, áno...

110 225, 110 226, 110 227...

Chce sa mi kričať, revať, vrieskať do tmy. Pohltila ma nekonečná zlosť a ja ju privítam, ako moju starú známu. Zlosť spokojne zapradie a usadí sa mi na pleciach, kde sa spokojne schúli. V mojom vnútri sa rozhostí príjemné prázdno. Vitaj, konečne si späť.
Predstavujem si, ako na seba hľadím do zrkadla a s jednym rýchlym mrknutím, si posielam vzdušný bozk.
Chýbala si mi, ty mrcha, zapradie hlas v mojej hlave.

120 030, 120 031, 120 032...

Cukám so sebou zo strany na stranu a mám sto chutí vybehnúť niekam. Hocikam, kde by som mohla zakusnúť pár zbytočných krkov. Či to bude tá banda tupých hláv, alebo vlci, ktorých životy už sú i tak stratené... zbytočné.
Moje vnútro začína pohlcovať temnota, ktorá ma aj s mojou zlosťou zahalí.

125 334, 125 335, 125 336 kvapiek, padajúcich do ničoty môjho bytia. Poďte deti moje, ja vás pohltím. Naplňte ma.

129 511, 129 512 kvapiek...

Kyren, Sarren, Taisie, Sei, Bruce, Ferral, Sarkum, Warrlin. Moje oči sa zablyštia. 

131 785 kvapiek.

Tmou sa ozýva rinčanie reťazí.
Ako rada by som povedala, že som ako utrhnutá z reťaze. Aj by som bola, keby moje vnútro nebolo trhané na kúsky, práve na reťaziach. 

Pustite ma! Trasiem sa od narastarjúcej zúrivosti.

Nie, to šaliem...

A keď už to nevydržím, zavyjem do ničoty.

Dlhé a zreteľné zavytie sa stratí v diaľke a ja otváram oči. Lenže tentokrát musím niekoľkokrát zažmurkať, pretože ma oslepí svetlo, ktoré prichádza z hora. Okamžite trhnem hlavou do strany, ako keby mi tá bielo modrá žiara, mala vypáliť zrak. To svetlo je až príliš jasné.
Kým sa moje oči ešte stále spamätávajú zo svetelného šoku, zem pod mojimi nohami sa zachveje. O ďalšiu sekundu sa spolu s kamennou platňou, na ktorej stojím a ku ktorej som pripútaná, pohnem na hor. Pomaly stúpam, nevedno kam.

Ďalšia moja obľúbená časť :)

Ak sa vám príbeh páči, nezabudnite kliknúťna hviezdičku :)

Ďakujem