38.

Tie tupé hlavy sa ma tak boja, že cezo mňa hodia ešte ďalšie kované siete a tak ma zaháknu za svoj povoz. Až sa z toho dostanem, nedám im ani sekundu na to, aby sa zo mňa stihli posrať. Nestihnú ani len mrknúť a budú mŕtvy. Moja zlosť narastá s každý ďalším metrom, ktorý ma za sebou vlečú, po tejto hrbolatej a kamenistej ceste. Čeľuste sa snažím mať pevne zomknuté, no pri väčších nárazoch a pri každom väčšom nadskočení, si kusnem do jazyka. Reťaze ma tlačia k zemi a tá sa so mnou veru nemazná. Členitý terén mi každou chvíľou vyráža dych. Telo bolestivo protestuje proti novej sade úderov. Voz stále pridáva na rýchlosti.

„Spomaľ, ty idiot! Musíme ho doniesť vcelku! Za krvavú kopu hnoja nám nič nedajú!" kričí ženský hlas z konca povoza. „I keď za veľkú," počujem, ako si dodá sama pre seba. 

To, že povoz naozaj spomalí, si ani nevšimnem. Momentálne som tak otrasená, že neviem kde je sever. Počkať, vedela som to ešte pred pár minútami? 

Aká dlhá cesta ma takto čaká? V duchu poprosím bohyňu Matku o zmilovanie. Prosím, nech je to len krátka cesta. Potrebujem mať pevné nohy, až sa z toho dostanem.

Bohyňa sa nado mnou zrejme naozaj zľutovala, pretože z diaľky počuť vytie vlka. Kyren, chce sa mi zakňučať. O sekundu sa k nemu pridáva niekoľko ďalších zavytí. Na chvíľu mi svitne nádej, že sa moje tesáky do piatich minút budú zabárať do krku niektorého tupca z povozu.

Lenže v ďalšom okamihu sa ozve z iného smeru ďalšie vytie. Z toho zvuku ma zamrazí.

„Doriti! Sei!" zvolá Bruceov dunivý hlas.

„Musíme vypadnúť!" nasrato zasyčí ženský hlas.

Sei, budem si ťa pamätať, ty suka.

„Je mi to ľúto, no zdržoval by si nás chlpáč," začne dychčiac odpútavať reťaze od ich povoza. „Možno nabudúce," skloní sa rýchlo do úrovne mojich očí a mrkne na mňa. Snažiac sa čo najlepšie si zapamätať jej tvár, zavrčím. Postava sa odo mňa začne vzďaľovať. Uteká, aby dobehla povoz, ktorý čoraz viac zrýchľuje.

Nechali ma tu spútanú, uprostred tej prekliatej cesty. Zľakli sa vlčej svorky lovcov? Dúfam. Pretože ak sa zľakli toho druhého vytia, tak som zrejme v pekne tučnom zadku. Prosím, nech ma ten prašivý modrooký čokel nájde skôr.

Celé telo mi brní. Aj by sa triaslo od bolesti, keby ma neťažili tie prekliate reťaze. Celú dobu mi nejde do hlavy, ako je to vôbec možné. Musí to byť niečim napustené. Keby to bol obyčajný kov, už dávno som voľná. A tupé hlavy by boli už dávno bez ich tupých hláv. Ako rada by som sa nad tou myšlienkou zasmiala.

Z lesa sa začína ťahať neprirodzene biela hmla. Držiac sa nízko pri zemi, naťahuje svoje biele chápadlá k ceste. Pomaly sa ku mne približuje.

Modroočko, vydýchnem si. Bohužiaľ však predčasne. Z húštiny, z druhej strany cesty ako z tej, z ktorej sa plíži hmla, ktosi vyjde. Počujem čísi dych.

Pred ňufákom sa mi zjavia chlpaté nohy. A sakra! Ten nie je od nás. Tento pach je iný. Štipľavý. Aj jeho nadmerne svalnaté a na niektorých miestach vypelichané nohy sú akési... neprirodzené. Áno, to je ten správny výraz pre to, čo vidím. Možno môžem byť rada, že ho nevidím celého. Jeho zavrčanie rozvibruje celé moje telo, aj napriek tej ťažobe. Myslím, že toto monštrum sa už dávno nedá nazývať vlkom. Premení sa do podoby dvojnožca a pred mojim ňufákom, sa tentoraz objavia čižmy. Čierne čižmy, čierne nohavice a keď si predo mňa čupne, na zemi sa mu váľa čierny plášť.

Dlaňou ľavej ruky sa opiera a o ľavé koleno a predlaktím pravej, o pravé koleno. Svojou hornou polovicou tela sa predkloní a až sa ocitne tvárou takmer úplne pri zovretej pästi svojej pravej ruky, päsť uvoľní. Na dlani má žiariaci prach, do ktorého okamžite fúkne. Žiariace čiastočky prachu sa mi vznášajú okolo hlavy. Automaticky zatvorím oči a zadržím dych.

Na mojej hlave pristane jeho ruka a držiac ma, odrieka nejaké slová. Vzduch sa zachveje a ja znova otvorím oči v momente, kedy sa ma dotkne hmla, v tom istom momente zbadám nebesky modré oči a v tom istom momente, sa mi tie oči opäť stratia. Nie, to sa strácam ja.

°

Mám pocit, ako keby sa mi na nejaký čas zastavilo srdce. Nie som si ani istá tým, či som práve naozaj otvorila oči. Tma. Stále tá prekliata tma. Nie, na toto sa nedá zvyknúť. Prvé čo si uvedomím je, že ťažoba reťazí a železných sietí je preč. Dobre, to nie je najhorší začiatok.

Stále som celá dolámaná a doudieraná. Stále som vo svojej vlčej podobe. Skúsim sa pohnúť, ale môj pohyb je obmedzený. Až teraz sa naplno preberám a zisťujem, že na mojom krku, páse a labách, cítim zovretie. Pohnem sa. Do ticha sa ozve zarinčanie reťazí.

Och, pri bohyni, poznajú tieto zvery aj niečo iné, ako reťaze?! Zlostne zavrčím. I keď je moje telo celkom ubolené, dám tomu pár pokusov a niekoľkokrát trhnem reťazami do každej strany.

Ani som nečakala, že by to šlo. Nevadí. Skúsim sa zamerať na okolie. Zrak už sa mi trocha prisôsobil, no i tak nevidím nič. Ono je dosť pravdepodobné, že tu nič ani nie je.

Do mysle sa mi vkradnú Kyrenove oči, ktoré som zbadala tesne predtým, ako som sa vyparila. Keby ma jeho hmla našla o sekundu skôr... Viem, že takéto úvahy sú absolútne k ničomu, no i tak sa tejto myšlienke neubránim. Lenže, za toto môže hlavne on. Keby sa ma nesnažil... Och, pri Matke. Nechcem na to ani pomyslieť. Prečo by to robil? Preskočilo mu a myslí si, že ja som jeho spriaznená duša? Šiblo mu. Strávili sme spolu až príliš veľa času osamote. Každopádne, keby mu nešibalo, mohli sme byť na love spolu. Bohyňa, veď ma nechcel pustiť spať ani do vlastnej izby a tu v neznámej divočine ma iba kvôli jeho zlyhaniu nechal napospas... Nie! Nepotrebujem ho. Prečo mu stále letím na tie jeho keci. Poradím si aj bez neho. Nech sa stará o svoje veci a ja sa zas postarám o tie svoje.

Určite som na dobrej ceste, v duchu sa zasmejem.

No, takže, srať na toho čokla. Teraz sa musím sústrediť na momentálnu situáciu. Napríklad na to, že je tu vlhko. Kdesi sa ozýva pravidelné kvapkanie. Pach je troška zatuchnutejší, zemitejší. Podzemie. Myslím, že som v podzemí. Sú tu reťaze, takže možno väznica?

Prosím, nech je aspoň palácová...