37.

Keď sa konečne lovecká tlupa zoskupí, zídeme z hory. Kyrena som sa rozhodla zatiaľ ignorovať a vyhýbať sa mu. Našťastie už nie je tak prítulný, ako počas tréningu. Možno by som to mohla nazvať brutálnym pokusom o dvorenie. Romantik, ha!

Na kraji lesa, sa k nám pripojí aj jemne zaprášený Darren.

„Konečne ťa môžem oprávnene nazvať prašivcom," zazubím sa naňho.

„Tiež ťa rád vidím," pohodí hlavou na pozdrav.

„Takže táto... pustina, je les?" zhrozene sa poobzerám po okolitých stromoch. Aj v tej tme sa dá ľahko rozoznať, že všetky stromy sú mŕtve.

„Temnota ich zabila," ozve sa spoza mňa pán veselá kopa, Rheet.

„Toto je fakt na depku," nespokojne si zašomrem sama pre seba popod nos. Potom mi však napadne, či aj lesy u nás doma dopadli takto. Z tej predstavy ma strasie. 

„Stále sa pri niekom drž. Nepoznáš to tu a v tejto tme sa ľahko stratíš. Určite sa do lovu nepúšťaj sama. V tomto lese nie sme len my," poučí ma Rheet a odkráča ku Kyrenovi, aby mu dal zrejme rovnaké múdro, ako pred chvíľou mne.

„Drž sa pri mne. Poznám to tu, ako svoje boty," drgne do mňa lakťom Darren.

„Tvoje boty sú deravé," pokrútim nad ním hlavou a utekajúc do ich chabej náhražky lesa, sa premením. V duchu sa usmejem nad tým, že sa naozaj pozrel na svoje nohy, aby sa presvedčil o tom, čo som mu povedala. V ďalšej sekunde už beží za mnou. Nesnažím sa mu utiecť a tak ma ihneď dobehne. Nie som hlúpa, aby som sa tu hneď sama zatúlala.

Prvých asi štyridsať minút sa zdá, že v lese snáď nežije ani jedno jediné zviera, ktoré by sa dalo uloviť. Našla som tak pár kôp bobkov, ktoré však boli aspoň zopár týždňov staré.

O ďalších pár minút mi k ňufáku donesie jemný vánok, mne tak známy pach. Srna. Darren už tiež zavetril a tak sa spolu začneme prikrádať tam, kam nás čuch vedie. Srna je na kraji lesa, neďaleko akejsi cesty. Všimla som si, že sa chodníkom a cestám vyhýbame. Lenže teraz ide o korisť.

Darren chvíľu zaváha, no potom mi dá znamenie k útoku.

Rozbehneme sa k tej nič netušiacej nemej tvári. Srna sa snaží utiecť, no Darren si nadbehne a zablokuje jej cestu. Prudko zabrzdí, aby rýchlo zmenila smer, no vtedy po nej skočím ja a prekusnem jej hrdlo.

Skap! Skap! Skap! Ozve sa už úplne zbytočne v mojej hlave, pretože táto nemá tvár to má za sebou skôr, ako by som s ňou stihla pozametať, aby som jej zlomila väzy. Neviem, či toto bol nejaký podvyživený jedinec, alebo tu majú také malé všetky srny, no v momente ako som skusla, jej telo sa bezvládne zvalilo na zem. Bez hlavy.

Darrenova vlčia hlava, sa neveriacky oklepe, keď zbadá tú spúšť predo mnou. Nezaváha však už ani sekundu. So srnčou nohou v papuli, ťahajúc jej telo, sa okamžite začne pratať z cesty. Otočím sa, že ho budem nasledovať, keď zrazu ucítim ďalšiu korisť. Znova sa obzriem na cestu a zbadám, ako cez ňu prebieha celé srnčie stádo. V duchu si od radosti zatancujem odzemok a bez toho, aby som dala vedieť Darrenovi, sa rozbehnem vpred. Priamo po ceste.

„Vráť sa! Sú tam... Nesmieš..." volá za mnou Darren, no všetko podstatné, čo mi chcel zakričať sa mi vo vetre a v diaľke stráca. Na také varovania je už trocha neskoro. Momentálne vidím iba korisť a nič iné ma nezaujíma. Môj vlk je ako besný. Po tak dlhom čase bez lovu a zabíjania, sa nedá zastaviť. Na jazyku mi ešte doznieva chuť krvi z predchádzajúceho úlovku. Chcem viac!

Trocha ma prekvapí, že za mnou Darren nebeží, no ešte viac ma prekvapí, keď stádo sŕn začne prebiehať opäť na druhú stranu cesty. Ako keby ich z tej strany, na ktorej práve sme, niečo vyplašilo. Alebo niekto?

Nad touto možnosťou sa nestihnem ani poriadne zamyslieť, keď periférne zbadám, že na mňa čosi letí. Automaticky zabrzdím a prikrčím sa. Na polku chrbta mi s rinčaním dopadne čosi ťažké. Reťaz? Rýchlo sa oklepem a bez toho, aby som sa obzrela, utekám späť.

Skadiaľsi sa ozve niekoľko rýchlo po sebe nasledujúcich cvaknutí. Doriti! Začnem kľučkovať pomedzi stromy. Cestu nechávam dávno za sebou. V hlave už si vravím, že každou chvíľou musím naraziť na našu tlupu lovcov, keď sa okolo mňa opäť obmotá reťaz. Jedna, druhá, tretia a než stihnem akokoľvek zareagovať, tak sa pridá aj štvrtá.

Celé moje mohutné vlčie telo je zamotané a zaťažené reťazami. Sú posplietané do sietí . Na niekoľkých miestach, sú k nim pripevnené ťažké železné gule. Ocitám sa tak v akomsi neforemnom balíku a čakám, kto si ma príde rozbaliť. Uši mám pricapené k hlave poď ťažkými okami reťaze a tak ich nemôžem smerovať na všetky strany, aby som skúmala zvuky okolia. Pohľadom kmitám zo strany na stranu. Hlavou sa tiež nedá moc otočiť. Zlostne zavrčím nad situáciou, v ktorej som sa ocitla. To tu niekto loví vlkov? Čo to je zas za sprostosť? neprestávam vrčať. Som celá nedočkavá, kedy sa objavia majitelia týchto studených reťazí.

„Hej Bruce! Pozri sa na ten úlovok!" začujem neznámy, takmer chlapčenský hlas. Moje vrčanie sa instantne zintenzívni.

„Doriti..." užasnuto vydýchne druhý hlas. Je nižšie položený, takmer dunivý. „Je obrovský!"

„Dopekla, chlapi! Nemali ste ho dať dole. Toto nebude obyčajný vlk vy tupci!" pridá sa k dvom hlasom aj tretí. Tentokrát však patrí žene. Keby som ju stretla a počula za iných okolností, aj by mi bola sympatická.

Žena si predo mňa čupne. Drží sa však v rozumnej vzdialenosti. Vycerím na ňu moje ostré tesáky, spomedzi ktorých mi stekajú sliny. Pri tej tme, ju nevidno dobre z môjho uhla pohľadu. O sekundu sa k nej pridá aj druhá postava.

„Doprdele. Vidíš tie oči?" opýta sa zdesene? Užasnuto? Obdivne?

Pridajú sa k nim ďalšie dve postavy. To je o jednu viac, ako koľko som ich doteraz mala možnosť počuť.

„Svietia," konšatatuje ten s dunivým hlasom. Zrejme Bruce.

„Je z podsvetia?" trocha sa zľakne chlapčenský hlas.

„Ty dilino, veď je biely," ozve sa ten posledný hlas, ktorý doteraz mlčal. Hneď nato sa ozve capnutie po čomsi. Hlave? Chrbte?

„Veď práve. Kedy si tu naposledy videl bieleho vlka?" ozve sa dunivec Bruce.

„Nevidel," zamyslene odpovie chlapčenský hlas. 

„Nie je úplne biely," poznamená žena. 

„Ale i tak..." párkrát zamľaská ten posledný a začne okolo mňa krúžiť.

Znova sa pokúsim zaprieť a zbaviť sa tej ťažoby. Reťaze trocha zarinčia, no stále sa ani nepohnem. Obecenstvo predo mnou aj tak trocha ucukne. Len sa ma bojte, vy tupé hlavy, pomyslím si. Aj by som sa premenila, aby som ich mohla obdarovať niekoľkými šťavnatými nadávkami, ale tieto reťaze by moje malé bezsrsté telo definitívne rozpučili, ako takú blchu.

Chytila ma banda idiotov! Výborne, Taira, môžeš si gratulovať.

Ahojte! Konečne zas akcia ;) I keď, nie moc úspešná. Naša drsná vlčica má akúsi smolu. Momentálne píšem už 40. časť a prezradím vám, že bude z pohľadu Kyrena...

Chcem sa tiež poďakovať mojim pravidelným hviezdičkárom, pretože každý hlas má pre mňa cenu zlata a ja viem, že sa vám príbeh naozaj páči a že ho čítate pravidelne. No ktorého autora by toto nepotešilo? 

Ďakujem ale aj za každé jedno prečítanie, pretože aj tieto čísla pekne rastú a ja dúfam, že z každého, kto nakukne, sa stane pravidelný čitateľ. Taira bude rada za vašu mentálnu podporu na svojej výprave, za záchranou sveta :)