36.

O dve hodiny po tom, ako si vzájomne vymeníme informácie, ktoré sa nám podarilo za dnešné ráno získať, už stojíme na tréningovej ploche. Tentokrát som vzala aj jednu fakľu. Mala som taký pocit, že sa mi bude trocha svetla pri Kyrenovi hodiť.

„Tak čo, dáme si to na divoko?" zadíva sa na mňa Modroočko prižmúrenými očami.

„Mám rada všetko čo je... divoké," uškrniem sa, krčiac pri tom nosom. Pri poslednom slove párkrát zakmitám obočím. Nerozhodíš ma, už nie, vravím si pri tom.

Obaja sa v tom istom momente premeníme. Chvíľu okolo seba krúžime. Dvaja obrovskí vlci, uprostred ničoho. Z diaľky sme v jasnom kontraste. Biely a čierny vlk. Ostatné farby pri tomto chabom osvetlení zanikajú.

Ani jednému z nás sa nechce zaútočiť ako prvému. Nakoniec boj s nervami vzdávam ako prvá ja a rozbehnem sa po ňom. Kyren stále nehybne stojí a čaká, kým sa ocitnem až tesne pred ním. Vtedy sa prudko zohne a hlavou podoberie môj hrudník tak, že ma svojou mohutnou hlavou, odhodí kamsi za seba. Pár metrov sa šúcham po nepríjemnom skalnatom povrchu. Môj hustý kožuch však dokáže aspoň čiastočne stlmiť tento pád.
Uff, tak toto musím niekedy použiť aj ja. Nie však pri Kyrenovi. Pri jeho váhe by mi urvalo krk. Ale pri menšom vlkovi to pôjde.

Ihneď sa pozviecham a počkám, kým sa tentokrát dostane on ku mne. Ocitneme sa do seba zapretý prednými labami. Cvakáme po sebe zubami a okolo nás lietajú chuchvalce srsti. Keď zacítim, ako sa jeho tesáky prederú cez môj hustý kožuch na krku a obtrú sa o kožu na ňom, strasie ma. Ten pocit ma na chvíľu vyvedie z miery, čo on samozrejme ihneď využije a zvalí ma na zem. Ešte ani poriadne nedopadneme a skôr, ako by ma stihol priklincovať svojimi labami ku skale, sa doňho zapriem a odsotím ho.

Po ďalších dvadsiatich minútach zhodnotím, že toto naozaj nemá zmysel. V momente, keď sa od neho dostanem dostatočne ďaleko, sa premením. Samozrejme, že počítam s tým, že sa premení tiež. Zatiaľ sa tak však nedeje.

„Stále mi ideš len po krku!" zamračím sa naňho. Za celú dobu nerobil nič iné ako to, že sa ma snažil zahryznúť. „Ja sa ti otočím zadkom a ty miesto toho, aby si ma kusol doň, tak sa snažíš prebojovať k môjmu krku," krútim nad ním nechápavo hlavou. Niekoľkokrát som mu dala krásnu príležitosť, kusnúť ma do zadku. Ani jednu nevyužil.

Ďalším dôvodom, prečo som toto celé divadlo ukončila, je moja vlčica. Pri každom jeho pokuse o to ma zahryznúť, sa celá chvela nedočkavosťou. Ako keby chcela, aby ju ten blcháč zjedol. To jej tak chýba lov, že chce byť sama ulovená?

Kyren stále zostáva vo svojej vlčej podobe. Ignorujúc každé jedno moje slovo, sa ku mne začne prikrádať. Ten kretén ma naozaj loví! Akýkoľvek náznak srandy, ktorým som sa to doteraz snažila celé odľahčiť, je preč. Začínam sa báť, že mi ide ozaj o krk. Doriti! Preskočilo mu.

Je načase, aby sa moja vlčica spamätala, pretože teraz pôjde o všetko. Otočím sa na päte a rozbehnem sa preč. Po dvoch rýchlych krokoch sa opäť premieňam. Okamžite zamierim do toho ich mestečka. Bežím pomedzi uličky a domy. Pomedzi pištiaci dav. Dve prerastené monštrá sa im tu preháňajú ulicami. Majú plné právo na paniku. Aj by som na nich brala ohľad, keby mi nešlo doslova o krk. Ono nie že by som sa bála s ním bojovať, ale nechcem boj na život a na smrť. Mali sme si len zatrénovať, nie sa pozabíjať. Ešte pár mesiacov dozadu, by som so slzou v oku ďakovala za takúto príležitosť a bez mihnutia oka ho zabila. Či by som bola úspešná, je teraz vedľajšie. Ale sama pred sebou môžem priznať, že mám celkom veľké pochybnosti o mojej výhre nad ním.

Keď sa ocitnem len kúsok pred pevnosťou vytesanou do skál, zbadám Rheeta. Zhodnotím, že bude najrozumnejšie ísť smerom k nemu. Stojí pevne, akoby vrástol do skaly pod jeho nohami a nezaujato nás sleduje.

„Ten čokel ma chce zjesť. Pomôž mi ho spacifikovať," oboznámim ho v rýchlosti so situáciou, keď sa vedľa neho opäť premením. Z toľkých rýchlo po sebe nasledujúcich premien, sa mi jemne zamotá hlava.

Kupodivu mi Rheet pomôže. Čo ma však prekvapí, je jeho o čosi väčší vlk, ako ten Darrenov. Do našej výšky mu ešte kus chýba, no má veľkosť, ktorá musí aj v ich svorke vzbudzovať rešpekt. Zvláštne. Sfarbením sú však s Darrenom identický.

Kyren sa zastaví asi päť metrov od nás. Rheet spraví krok vpred a dívajúc sa Kyrenovi kamsi na krk, zavetrí. Potom sa otočí na mňa a párkrát zažmurká.

Kruci. Nebude s ním bojovať. Ani sa ho nedotkne. Maximálne sa mu tak... podvolí. Jasne, už klopí uši. 

Našťastie aj toto dokázalo odpútať pozornosť Modroočka. Na chvíľu zavrie oči a sadne si. O pár sekúnd už pred nami stojí na dvoch nohách a dychčiac po mne zmätene behá pohľadom.

„To si fakt prehnal! Nabudúce to bude kto z koho, ty kretén," zasyčím naňho. Možno sa ma to trocha dotklo po jeho slovách o tom, ako si máme veriť a že sme priateľmi. Bla, bla, bla... keci.

„Ja... ja...," zakokce sa Modroočko, „stratil som nad sebou kontrolu. Nechcel som ťa zabiť." Zadíva sa na moment do zeme, mračiac sa na svoje topánky.

„Tak čo si chcel?" vypisknem, pretože mám pocit, akoby šlo o nejaký zlý žart, ktorý sa mu vymkol spod kontroly.

Kyren po mne len šibne pohľadom. Pri hlbokom nádychu si prehrabne rozcuchané vlasy, no skôr ako prehovorí, si to rozmyslý a ďalej mlčí.

Hnedý vlk stojaci medzi nami si odfrkne a premení sa. Bez slova ku mne prejde a chytí ma za predlaktie.

„Ideme na lov," oznámi mi, ťahajúc ma kamsi preč. „Budeme ťa čakať dole za posledným domom," zakričí ešte Kyrenovi, ktorý sa zjavne potrebuje z čohosi spamätať. „A nabudúce skús prv kvety," dodá ešte krútiac nad ním hlavou. Jeho krotký a podriadený vlk, je ta tam.

„Nemám rada kvety," zamračím sa nad jeho slovami. Predpokladám, že vravel o kvetoch pre mňa. Rheet nevyzerá, že by ocenil kyticu lúčnych kvetov od svojho nastávajúceho alfu. Hah...

„Tak možno ak by ti hodil nejakú mŕtvolu k nohám?" skúsi hádať.

Bingo! Usmejem sa.

„Fakt?" neveriacky nado mnou pokrúti hlavou.

„Prečo mi má hádzať mŕtvolu k nohám?"

„Aby si mu dovolila označiť si ťa," pustí moju ruku a pridá do kroku. Zrejme nemá chuť sa baviť o takých romantických veciach, ako je kúsanie do krku. 

Ou! Počkať... čo?! Zastanem uprostred kroku, keď mi význam jeho slov konečne dojde. Keď mi dojde to, že ma Kyren naozaj nechcel zabiť. Ten kretén mi chcel urobiť značku, ako svojej družke. Stojím uprostred prázdnej uličky s očami vytreštenými, hľadiac kamsi pred seba a so zatajeným dychom.

O pár sekúnd, možno minútu, sa po mňa vráti Rheet a znova ma zdrapí za predlaktie.

„Poď," trhne mnou a donúti ma tak kráčať spolu s ním. „Nič mi nehovor. Toto je vaša vec," prehodí mrzuto.

„Medzi nami nie je žiadna... vec," zhrozím sa ešte väčšmi.

Rheet sa na mňa len otočí so zdvihnutým obočím. 

„Stavím sa, že nevieš uloviť ani králika," začne si ma doberať. Neviem či preto, aby zmenil túto preňho zjavne nepríjemnú tému, alebo preto, aby odpútal moje myšlienky od toho šialenstva. Každopádne som mu za to vďačná. Konečne sa znova začnem tváriť ako ja a uchechtnem sa.

„Stavím sa, že ich ulovím viac ako ty. A jednu srnu k tomu," vyzvem ho.

Dovolím si tvrdiť, že som si našla už druhého kamoša. Nie, Modroočka naozaj nerátam... Momentálne je jeho ksicht to posledné, na čo chcem myslieť.

Dnes trocha vlčej romantiky... kým sa to zas pohnojí 😁